Denník N

Fedor Gál: November 1989 špinia len konšpirátori a hlupáci

Moje prvé vystúpenie na revolučnom mítingu na Námestí SNP v novembri 1989. Trému som rozhodne nemal. Foto – archív F. G.
Moje prvé vystúpenie na revolučnom mítingu na Námestí SNP v novembri 1989. Trému som rozhodne nemal. Foto – archív F. G.

Trpel som utajeným komplexom, že Žid, tobôž intelektuál, nemôže byť voličom nikdy sympatický.

Tento text je úryvkom z knihy rozhovorov Karola Sudora a Fedora Gála, ktorá vyšla pod názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu. Kúpiť si ju môžete tu – kliknite.

Čo rozhodlo, že sa budeš v revolúcii angažovať v prvej línii? Kto ťa zavolal?

Angažoval som sa už pred Novembrom odbornými textami, petíciami, spoluprácou na publikácii Bratislava/nahlas, samizdatmi, privátnymi aj verejnými diskusiami. Signálom k priamej akcii bol telefonát Miloša Žiaka, že sa mám o piatej dostaviť do Umeleckej besedy v Bratislave.

Mal si strach, že proti demonštrujúcim zasiahne polícia, ŠtB, Sovieti?

Nemal. Voči jednému mítingu na Námestí SNP však naozaj mali zakročiť milície a represívny aparát. Nestalo sa.

Čo po tebe ostalo? K čomu si prispel tak, že sa cítiš priamo hrdý?

Bol som pri tom. Spoluzakladal som VPN, neskôr som prevzal jej vedenie. Mali sme „palec na pulze dejín“. Nič podstatnejšie som predtým ani potom nedokázal.

Súčasťou každej zmeny režimu je prezliekanie kabátov. Ako si vnímal, že na stranu VPN sa pragmaticky pridávajú aj svine, prezliekači kabátov, donášači z podnikov, zo škôl, z úradov? Robili ste s tým niečo? A bol na to vôbec čas?

Ustriehnuť sa to nedalo, ani keby sa aj z nás stali svine a stavali sme ľudí k múru či za ostnaté drôty. Okrem toho, ľuďom do hláv nevidíš a my sme sa, až na niektorých, navzájom všetci nepoznali. Jasné, bolo zúfalé vnímať, ako sa zrazu, keď už bolo vyhrané, vyrojili všakovakí všiváci.

Snažili sme sa dostať politiku najprv z podnikov, potom lustrovať a podobne. Bolo to však cunami, nebola šanca robiť veci dokonale. Bolestné tiež bolo vidieť, ako sa pod tlakom okolností, teda moci a peňazí, menia aj ľudia, u ktorých sa to nedalo predpokladať.

Z roku 1989 si všetci pamätáme dátum 17. november, režim však dostal v Prahe facku už v januári, keď občianske iniciatívy urobili spomienku na Jána Palacha. Komunisti reagovali obuškami, vodnými delami, slzným plynom, psami. To isté sa odohralo aj 21. augusta 1989 či 28. októbra 1989. Prečo vlastne v ten rok režim tak znervóznel, že konal totálne splašene a nenapadlo mu iné riešenie ako drsná represia? Musel predsa vnímať spoločenské posuny v socialistickom zahraničí.

Takto to jednoducho bolo. A československí komunisti boli zväčša hlúpi. Tí chytrejší z nich sa už chystali na nástup kapitalizmu, čo sa časom ukázalo v praxi.

Študentská demonštrácia sa najskôr odohrala v Bratislave – už 16. novembra. Na druhý deň bola v Prahe, pričom mladí si pripomínali 50. výročie zatvorenia vysokých škôl nacistami. Dá sa dnes s odstupom rokov povedať, prečo práve toto bola posledná kvapka? Lebo represie a bitky demonštrujúcich sme tu mali aj predtým.

Čaša už bola naplnená.

Pri jednej demonštrácii som šiel diskutovať do davu a rýchlo som pochopil, že je to nezmysel. Dobrovoľných bodygardov mi robili Fero Guldan (za mnou vľavo) a vynikajúci karikaturista Laco Torma (priamo za mnou). Foto – archív F. G.

Neznášaš túto otázku, ale musí zaznieť – dodnes jestvujú kritici, ktorí tvrdia, že všetko to bol komplot KGB a ŠtB, že to celé bolo riadené zhora, že za tým boli Židia, slobodomurári a podobne. Z čoho tie nezmysly vznikli? Ty totiž označenie novembra 1989 za komplot považuješ za trestný čin.

Podobné bludy sa začali šíriť veľmi skoro po novembrových udalostiach. Pripisujem to záujmom ruských spravodajských služieb a odvekému ľudskému sklonu veriť konšpiračným teóriám. Materiály KGB nepoznáme, ale stačí si pozrieť dobové materiály ŠtB. Tá nemala vôbec nijakú predstavu, čo sa deje.

V moderných slovenských dejinách nie je významnejšia udalosť. Tí, čo ju chcú pošpiniť, sú buď devianti, alebo slúžia cudzím záujmom, inak sa to predsa nedá vysvetliť. Ak niekto začne hovoriť, že je slovenský vlastenec, a tára podobné nezmysly, je to chorý človek.

Jasné, že ak sa niekde formuje silná opozícia, tajné služby – vrátane tých z okolitých krajín – to sledujú, veď na to aj majú množstvo nástrojov. Lenže predstava, že beh dejín riadia tajné služby, fízli a im podobní, je výplod chorého mozgu, konšpirátorov a hlupákov. Tak to prosto nie je.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete kúpiť tu – kliknite.

Čo je najjasnejším dôkazom toho, že šlo o spontánny proces? Čím by si presviedčal konšpirátorov?

Bola to takzvaná celoplošná erupcia. Keď som sa v tých časoch ocitol kdekoľvek na Slovensku alebo v Česku, všade som videl úplne rovnaké alebo veľmi podobné bunky Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra ako tá naša bratislavská.

Boli tam podobní lídri, ktorí riešili podobné problémy a volili podobné postupy. A to sme navzájom nekomunikovali, prípadne komunikovali dosť mizerne vzhľadom na nástroje, ktoré sme mali k dispozícii – cyklostyly, strojopisné kópie, pevné telefonické linky.

Až v priebehu prvého týždňa sme prelomili televíznu a rozhlasovú blokádu, a aj mlčanie tlačených médií. Že boli centrály v Bratislave a Prahe viditeľnejšie, bolo dané iba tým, že mali bližšie k úradom, médiám a podobne.

V Česku aj na Slovensku si štát platil prognostické ústavy. Tie jasne deklarovali potrebu systémových zmien v spoločnosti. Ako je možné, že komunisti si niečo také financovali, ale keď vznikli nejaké závery, vždy ich ignorovali, prípadne prognostické tímy rozbili? Nedáva to logiku.

Ale veď logiku v tom čase nemal celý systém. V sovietskom impériu prebiehala prestavba a glasnosť. Komunisti si možno mysleli, že systém je reformovateľný, a k tomu potrebovali diagnózu problémov. Reálnych problémov. Keď ju dostali, vždy sa zľakli a cúvli.

Už 18. novembra 1989 si bol na návšteve u sociologičky Sone Szomolányiovej, kde sa stretlo viac budúcich tvárí revolúcie. Volal ti Milan Žiak s tým, že v Prahe zabili študenta Martina Šmída, čo sa neskôr ukázalo ako lož. S tým, že 19. novembra podvečer sa máte stretnúť v Umeleckej besede. Tam vás už prišli stovky a vznikla VPN. Čo sa tam dialo?

V réžii to mal Rudo Sikora. Dnes už viem, že akcia sa rodila v byte u Mira Cipára, že tam sedel aj Ľubo Feldek a ďalší. Že právo prvolezcov patrí popri disente, ochrancoch životného prostredia, výtvarníkoch, spisovateľoch, kultúrnom undergrounde aj divadelníkom. Ľudia sa obvolávali telefonicky.

Nazad k Umeleckej besede – hovoril tam Milan Kňažko, Ľubomír Longauer, na ktorého sa často zabúda, ja a viacerí ďalší. Konkrétny priebeh si však už, priznám sa, nepamätám.

Názov Verejnosť proti násiliu vznikol pri debate v byte u Jána Langoša. Naozaj ste vtedy nenarazili na ľudí, ktorí si chceli s horlivými komunistami, udavačmi, eštebákmi a ďalšími gaunermi vyrovnať účty tvrdo? Všetci boli spontánne za nenásilie, nik nechcel, obrazne povedané, vešať na kandelábre?

Áno, nepamätám si čo len jediný hlas, ktorý by volal po násilí. Až neskôr napríklad Peter Pišťanek prišiel s opačným názorom. Bol to môj kamarát, veľa sme spolu debatovali, s jeho názorom som však nikdy nesúhlasil. A nemyslel som pritom iba na obete stalinských procesov, ktorými boli veľmi často aj komunisti.

Revolúcia dostala prívlastok nežná. Nechce sa mi veriť, že sa neobjavili aj militantnejšie typy.

Militantných bláznov bolo neúrekom, finálne rozhodovanie vo VPN však neovplyvnili. Možno inde, vo svojich regiónoch, sa presadili, ale na celkovom smerovaní hnutia sa to neprejavilo. Zátišie našli až v Mečiarovom HZDS, ktorý rád ukazoval prstom na vymysleného nepriateľa, používal agresívnu rétoriku a marginalizoval názory oponentov.

Napriek všetkému – neboli ste príliš nežní?                                      

Opakujem to, čo som vyslovil už miliónkrát – v Československu bolo pol druha milióna komunistov vrátane tých, ktorí po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy neprešli previerkami. Násilie voči nim by bolo násilím masovým a masívnym. Holý nezmysel.

Napokon, podobne to bolo v Poľsku a Maďarsku. Rok 1989 prebiehal v celej strednej Európe na základe okrúhlych stolov, Československo nebolo výnimkou. Mimochodom, krajinu dnes už rozkráda a korumpuje aj ďalšia generácia. A darí sa jej.

Nepýtam sa na masové násilie, ale exemplárne tresty pre jasných vinníkov. Ak Vasil Biľak dožil dlhý a pokojný život v ukradnutej vile, ak sa po ulici stále presúša Alojz Lorenc, je to výsmech. Nepomohlo by, keby niekto dostal exemplárny trest ako Ceausescuovci v Rumunsku? Jeden rezonujúci prípad by gaunerov možno trochu krotil. A možno nie, neviem.

A nedarí sa náhodou aj lumpom v Rumunsku? Asi treba hovoriť o postkomunistickej mentalite, a keby som chcel byť patetický, o štyridsiatich rokoch putovania púšťou.

Ty sám však v knihe Na doraz tvrdíš, že vďakabohu za Mečiara, lebo revolúcia bola asi príliš nežná, preto nás nenaučila, že za demokraciu, slobodu a prosperitu sa musí platiť každodennými drámami.

Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ak máš niečo zadarmo, snažíš sa podstatne menej, ako keby si za to tvrdo zaplatil. Revolúcia bola nežná a Mečiar bol skutočne obrovskou platbou za slobodu. Predstava, že by revolúcia bola krvavá, však nikdy nevyváži pozitívum, že prebehla bez násilia. Zdá sa ti scenár Veľkej októbrovej lepší?

Tlačová konferencia VPN. Pred novinármi sme, na rozdiel od mnohých dnešných politikov, nezvykli kľučkovať. Za mnou a Petrom Zajacom sedí šéf tlačového oddelenia Kamil Procházka. Foto – archív F. G.

Vo VPN sa angažovali stovky ľudí. Ako si sa stal lídrom?

Rozhodlo vedenie VPN, keď sa hľadal šéf po Janovi Budajovi. Snažil som sa im to vyhovoriť. Márne. Možno rozhodli moje komunikačné schopnosti, nasadenie, dôvera okolia a možno aj niektoré vedomosti a schopnosti. Ja som sa tam nehrabal, to ti potvrdia všetci pamätníci.

Kto rozhodol, že moderátormi mítingov na námestí SNP, kam prichádzali denne desaťtisíce ľudí, budú Budaj s Kňažkom? Ako sa tvoril program, zoznam účinkujúcich?

Takéto rozhodnutia vznikali v Koordinačnom výbore VPN a boli vždy kolektívne. Tvorcami a dramaturgmi programu mítingov boli zväčša Martin Bútora a Peter Zajac. Organizačným mágom bol Laco Agnes Snopko.

Ľudia vtedy s VPN prejavovali obrovskú solidaritu. Cítil si ju?

Prejavovala sa najmä výbuchmi pozitívnych emócií. Stalo sa mi, že ľudia, ktorí ma stretli na ulici, sa rozplakali. Netrvalo to dlho, rozhodne som nemal čas sa v tom čvachtať.

Od chvíle, čo si začal patriť k žiadaným tváram v politike, po čas, keď si bol zrazu časťou spoločnosti doslova nenávidený, ubehlo len pár mesiacov. Prišli urážlivé poznámky na ulici, články v novinách, plagáty upozorňujúce na to, že si Žid, a podobne. Čo sa stalo? Z čoho pramenilo to grobianstvo a agresivita?

Bol som zvláštny „papaláš“ – bol som ako oni a súčasne som mal moc. Moc v časoch, ktoré boli nervózne, v období, keď boli ľudia zneistení problémami, aké dovtedy nepoznali. Navyše som bol intelektuál a Žid. Mnohým to stačilo.

Raz som šiel z Dúbravky električkou do práce, to som ešte nemal ochranku. Električka bola plná a jeden ožratý chlap mi začal vykrikovať, že kvôli mne nemá prácu a že jeho deti kvôli mne nemajú čo jesť. Odpovedal som mu, že keby menej chľastal, možno by to bolo lepšie.

Strhla sa medzi nami mela, vodič zastavil pri tuneli a povedal – ak jeden z vás dvoch nevystúpi, nejdem ďalej. Čo myslíš, kto vystúpil?

Ty.

Presne tak. A čo myslíš, koľko ľudí sa ma v tej električke zastalo?

Nikto.

Tak. A to bolo nedlho po tom, čo nás tí istí ľudia oblievali svojou láskou. Pri prejavoch verejnej priazne som preto obrovský skeptik. Viem, aké sú vratké a krehké.

Čo si vtedy cítil? Nevďačnosť? Nespravodlivosť? Nevyčítal si si, že si sa vôbec zapojil?

Ako som už povedal, bolo to kľúčové obdobie môjho života. Vďačím zaň osudu. A áno, cítil som aj trpkosť, nevďačnosť a nespravodlivosť. Kto by necítil?

Medzi režimom a VPN začali prebiehať rokovania. Na jednej strane slušní ľudia vo svetroch, s neoholenými bradami, s cigaretami v rukách, nezvyknutí manipulovať, na druhej papaláši v oblekoch a s mastnými „prehadzovačkami“ na hlavách, ktorí davmi manipulovali desaťročia. Mal si trému?

O tréme by som určite nehovoril. Skôr o jasnej reči – žiadame zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany a slobodné voľby!

Zrazu si sedel oproti predsedovi vlády Hrivnákovi, podpredsedovi Murínovi a ministrovi spravodlivosti Čičovi. Aký pocit to bol? Neponižovali vás? Nesmiali sa vám?

Nemali sme ani trému, ani strach. Trochu ma prekvapila ich servilnosť. Strach totiž mali oni. Keby sme žiadali, aby nám skočili do najbližšej krčmy po pivo, asi by to spravili.

Mimochodom, nenapadlo vám zavolať niekoho, kto vás naučí protokol?

Nie. Prvý oblek mi kúpila až manželka Ernesta Valka, ktorá vtedy robila v obchodnom dome Prior. To však už bolo po tom, čo sme rokovali na Pražskom hrade u Václava Havla. Snímala nás televízia, takže všetky domácnosti v republike videli, ako vyzeráme. Samí šupáci. Ani kúpa obleku mi však nepomohla, mal som ho na sebe dvakrát, možno trikrát.

To vám fakt „nedocvaklo“, že politika sa robí v oblekoch? Že sa máte oholiť, ostrihať? Že nemáte v televíznych diskusiách fajčiť a piť pivo?

Trklo nás to, ale to už bolo neskoro. Ver mi, že imidž amatérov sme si neudržiavali zámerne, jednoducho nám nenapadlo, že musíme zmeniť výzor. Mal som jedny gate, jeden sveter, jednu slušnejšiu vetrovku a to mi stačilo. Boli sme skromní a nemajetní ľudia. Keď som šiel prvýkrát do Umeleckej besedy, žena mi dokonca vravela, aby som si vzal starú vetrovku pre prípad, že by sa tam strhla mela.

Počas revolúcie si osobne spoznal aj Alexandra Dubčeka, pre mnohých zo staršej generácie symbol slobody. Aký bol?

Keď som sa s ním prvýkrát stretol fyzicky ako predstaviteľ VPN, čo bolo na námestí, kde ho niekto doviedol na tribúnu, ostal som zaskočený prázdnotou jeho verbálneho prejavu. Na jednej strane to bola ikona, symbol odmäku v 60. rokoch, na druhej strane som ho sledoval na tribúne a netušil, čo rozpráva. Na všetkých stretnutiach, ktorých som sa zúčastnil za VPN, som len zízal, čo rozpráva.

Dôvod?

Vždy hovoril zdĺhavo a prázdno, jeho myšlienky ani posolstvo sa nedali reprodukovať. Bohužiaľ. Kašľať na to, jeho symbol mal neuveriteľnú silu a symboly sú dôležité.

Je pravda, že pred vami plakal?

Je. Rozplakal sa, keď sa dozvedel, že nebude prezidentom, lebo naším kandidátom bude Havel. Sedelo nás tam veľa, videli to všetci. Nikdy som nebol Dubčekov fanúšik, ale v tom okamihu bolo jasné, že prezidentom ani nemôže byť. Takáto povaha mala byť vrchným veliteľom ozbrojených síl? Potrebovali sme najvyššieho ústavného činiteľa, ktorý sa rozreve v situáciách, keď má byť lídrom krajiny?

V januári 1990 ste začali utvárať nové štruktúry, ktoré mali nahradiť starú prorežimnú garnitúru. Všetko ste boli politickí amatéri, síce dobrí vo svojich profesiách, ale na výkon moci nepoužiteľní. Premýšľali ste nad tým? Zvažovali ste, ako pritiahnuť odborníkov?

Hľadali sme odborníkov na vecné problémy. Na výkon politiky nie. Niektorí však potom vstúpili aj do nej. Objavovali sa síce experti zo zahraničia, ale tí chceli pomáhať hlavne s volebnou kampaňou.

Aký kľúč ste zvolili na obsadzovanie desiatok miest v parlamente, vo vláde, v podnikoch, na ambasádach? Museli ste na to ľudí lámať alebo sa hlásili sami?

Prvým kritériom bola dôveryhodnosť, teda osobná znalosť konkrétneho človeka, potom odbornosť a napokon konkurz. Neraz sme sa však zmýlili.

V knihe z Prvej ruky píšeš, že už vtedy sa začali prejavovať netušené charakterové vlastnosti niektorých tvárí revolúcie. Napríklad vôľa k moci.

Ak chceš byť politik, vôľa k moci je v poriadku. Zlé je, ak chceš byť politik pre osobný prospech, moc, profit, slávu. Keď sa dostaneš do vrcholnej pozície a stačí ti za všetkým natiahnuť ruku, až vtedy sa začnú vyjavovať dovtedy skrývané črty tvojej osobnosti. Zažil som to u viacerých. Najprv v nepeknej podobe, keď boli ochotní zradiť ideu, hodnoty, ciele, a občas aj vtedy, keď o svoju pozíciu prišli a ostali bezradní a smiešni.

Takto to vyzeralo na revolučných mítingoch. Na Námestie SNP v Bratislave chodili každý deň desaťtisíce ľudí. Režim to nemohol ustáť. A nech niekto týmto ľuďom tvrdí, že sa stali obeťou komplotu. Foto – archív F. G.

Nebolo povinnosťou vás, čo sa považujete za slušných ľudí revolúcie, ostať v politike? Dnes všetci kritizujete ponovembrový vývoj, ale bol si to ty a ďalší, čo ste dobrovoľne vyprázdnili priestor a prenechali ho aj hajzlom. Mali ste na to morálne právo?

Nemali, otvorene to priznávam. Nemali sme právo odísť ani nebyť na kandidátke v prvých slobodných voľbách. Bola to naša nezodpovednosť. Moje vnútorné alibi znie, že som dostal šancu kráčať životom svojou vlastnou cestou. A politika sa mi ňou nezdala byť.

Na dobrého politika a štátnika mi chýba vôľa k moci, navyše som trpel utajeným komplexom, že Žid, tobôž intelektuál, nemôže byť voličom nikdy sympatický. Politik je však na sympatie voličov odkázaný.

Pamätám si sedenie u Petra Zajaca, kde nás bolo veľa, uvažovalo sa tam o novej vláde. VPN vyhrala voľby a ktosi – tuším Milan Šimečka starší – povedal, že „Fedor, veď v štandardných demokraciách sa premiérom stáva šéf strany, ktorá vyhrala voľby. A ním si predsa ty.“

Odpovedal som mu, že to nejde, lebo som Žid, na čo Šimečka kontroval slovami: „Kašlem na demokraciu, v ktorej človek nemôže byť premiérom, lebo je Žid.“ Ja som však tým šéfom vlády ani nechcel byť. A nebol som sám, koho nemalo zmysel prehovárať, odmietol to aj Miro Kusý. Iní sa zase hlásili sami, najvehementnejšie Mečiar.

Ako sa to prejavovalo?

Robil to zvláštnym spôsobom. Telefonoval nám Agnes Snopko, a pretože nik nevedel, ako sa rozhodneme, v panike hovoril, že Mečiar balí krámy a nasratý odchádza z ministerstva vnútra, lebo nevie, čo s ním bude.

Áno, naše vyprázdnenie priestoru bolo nezodpovednosťou, existuje však aj zodpovednosť voči sebe. Ak som seba nepovažoval za človeka vhodného na post premiéra, vlastne som sa správal korektne, nie?

Načo ste potom ty, Miroslav Kusý, Martin Bútora, Ľubomír Feldek, Milan Šimečka a ďalší do politiky vôbec šli? Museli ste predsa čakať, že VPN vyhrá prvé slobodné voľby a táto výzva si vás počká, nie?

My sme predsa nešli do politiky. Šli sme do akcie, o ktorej sme nevedeli, ako dopadne. Mohli sme predsa skončiť aj vo väzení, a nie vo VPN. Nevedeli sme, čo bude nieže zajtra, ale ani o hodinu či dve. Keby mi vtedy niekto povedal, že o pár mesiacov sa budem musieť rozhodovať, či nebyť profesionálnym politikom, dokonca premiérom, len by som sa schuti zasmial.

Keby sme naozaj chceli byť politikmi, tak nechodíme špinaví, nevyspatí, nenajedení, v pokrčených svetroch, zafajčení, s dlhými bradami a nerozprávame do médií intelektuálne ako absolventi Harvardu, ktorým volič nemohol rozumieť, nie?

Navyše, ja, Zajac, Kusý, Bútora, Feldek či Šimečka sme vedeli, že v budove na Jiráskovej ulici, kde sídlila VPN, je taký frmol a pretlak impulzov, požiadaviek, očakávaní a rozhodovacích situácií, že ak tam nebudeme, skolabuje to. Ostali sme a ostatní šli slúžiť do parlamentov, vlád a úradov, teda robiť politiku. Tak to malo byť.

Nepreháňaš to s tým frmolom? Slabé alibi.

Pozri, mal som pocit, že určite treba podrobne zaznamenávať každodenný sled udalostí, lebo takúto unikátnu situáciu už nezažijem. Tuším Kamil Procházka nám na stôl aj hodil diktafón, ale zistili sme, že nie sme schopní zaznamenať nič, tak rýchlo sa všetko mlelo. Jedni odišli, druhí prišli, ďalší desiati čakali a tak stále dokola.

V akcii nedokážeš udalosti reflektovať, lebo musíš stále konať. Až v marci 1990 som si začal po nociach zaznamenávať všetko, čo sa udialo cez deň. Koniec koncov, iba vďaka tomu som mohol napísať knihu Z prvej ruky.

V akom tempe ste rokovali s návštevami?

My sme nedokázali a často ani nemohli rozlíšiť, ktoré sú dôležité a ktoré nie. Na mnohé sme mali možno minútu a pol, takže na viac než povrchné dotyky nebola šanca. Koordinačné centrum VPN bolo otvorené, ľudia sa tam valili 24 hodín denne.

Keď som chcel ísť na WC, musel som prejsť nabitou chodbou, predieral som sa ňou aj desiatky minút. Len preto, že každý mi chcel povedať niečo, čo bolo z jeho hľadiska kľúčové. Nemal som kapacitu vnímať ani len podnety, ktoré som dostal cestou na WC, nieto tie, ktoré som zachytával cestou späť.

Dostali sa k tebe nakoniec všetci?

Poviem to na konkrétnom príklade – prišli dvaja robotníci tuším zo Slovnaftu, pričom u nás sedávali na schodoch celé týždne. Nebolo toho boha, kto by s nimi súvisle prehovoril a venoval im dvadsať minút. Jeden sa volal Peter, priezvisko si už nepamätám, druhý sa volal Juraj Hrabko, neskôr známy novinár. Nebolo v našich silách ich prijať, lebo na nás čakali davy.

To ste nemohli urobiť nejaké filtre, ktoré by to prečistili a zbytočne čakajúcich nasmerovali inam?

Mali sme tri filtre. Prvým bola vrátnica, kde zastavili prvých záujemcov. Druhým filtrom bola právna poradňa, kde sedel Ernest Valko s ďalšími. Tí, čo potrebovali poradiť s krivdami komunizmu a so súkromnými boľačkami, boli poslaní tam.

Tretím filtrom bola psychologická poradňa, kde fungovala Gaba Langošová a Jana Štúrová. Nejaké usmerňovacie potôčiky teda boli, ale všetci ostatní boli adepti na to, aby vstúpili do Koordinačného centra VPN. Tam bol sekretariát, na ktorom sedeli Bohdana Machajová, Inge Antalová, Mária Filková, Terezka Grellová a Zuzka Cigánová.

Kúpiť knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom o celom jeho živote s názvom Ešte raz a naposledy – koniec príbehu si môžete kúpiť tu – kliknite.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie