Denník N

Štefan Straka: Príbeh, ako sa zo mňa v záhrade stala Biela vrana

Štefan Straka. Foto N – Peter Kováč
Štefan Straka. Foto N – Peter Kováč

Čo má spoločné psychológia so záhradníčením? Prepája ich Štefan Straka (38) z Hanušoviec nad Topľou. Vymyslel projekt ekozáhrad, v ktorých Rómov z celého Prešovského kraja už jedenásť rokov učí obrábať pôdu a pestovať zeleninu.

Už som si nejako zvykol, že s mojím životom sú vtáky akosi úzko späté. Manželka sa volala za slobodna Kačerová, na svadbe nás fotil fotograf Slávik, ja sa volám Štefan Straka a v piatok som si prevzal ocenenie Biela vrana. Ale napriek úvodnej vete by som klamal, ak by som tvrdil, že ma to neprekvapilo.

Vôbec som to nečakal. Veď je tu veľa iných ľudí, ktorí robia veľa dobrého a ešte sú aj statoční a odvážni. O to väčšou poctou pre mňa je byť v spoločnosti Bielych vrán. Vnímam to ako veľké spoločenské ocenenie a dôkaz, že niekto si všimol našu prácu. Akési potvrdenie, že to, čo robíme, je naozaj užitočné. Že náš projekt ekozáhrad, v ktorých učíme Rómov a zdravotne znevýhodnených pracovať s pôdou a učiť sa pestovať zeleninu, má význam.

Video: Biela vrana 2017: Štefan Straka

Nejde o mňa, ale o ľudí, ktorým sme pomohli

Nerobím to ani pre peniaze, ani pre prestíž. Pre mňa je dôležité vidieť, že moja práca má zmysel. A to vidím vtedy, keď ma zastavia ľudia a pochvália sa, aký veľký úžitok v živote zo záhradníčenia majú.

Alebo keď vidím u nás na tréningovej záhrade pomáhať 15-ročného Mariána z neďalekej rómskej osady. Táto práca ho tak baví, že už sám pestuje zeleninu aj doma. Pomáhajú mu sestra, brat. Okrem toho chová sliepky, prasiatko a zajace. Má tak aj vajcia a mäso pre rodinu a ostane mu ešte čosi aj na zarobenie si.

Ešte podstatnejšie je však niečo iné. Je v deviatom ročníku základnej školy, no v štúdiu chce pokračovať. Vybral si strednú poľnohospodársku školu v neďalekom Čaklove.

Marián chodí pomáhať často. Foto N – Peter Kováč

Rovnako ma teší, keď vidím, ako u nás zapadol náš kompostmajster. Pracuje v chránenej dielni, pretože má schizofréniu. S takouto diagnózou sa ťažko hľadá práca. U nás sa po rokoch naučil, ako správne zmiešavať bioodpad a ako ho navlhčovať. Čo je však dôležité, dokáže to potom veľmi jednoducho vysvetliť aj ďalším. A o tom to je. O učení a odovzdávaní skúseností. No zároveň aj o tom, aby sa stretávali zdraví s hendikepovanými, Rómovia s Nerómami.

A preto k ekozáhradám pribudol aj projekt revitalizácie krajiny. S Rómami sme tak u nás, v časti Grodzin (obec Ďurďoš), „premenili“ miesto niekdajšej skládky na oddychovú zónu. „Vyrástlo“ nám tu ihrisko na plážový volejbal, k tomu ešte priestor na hry detí a miesto na opekačku. Kto chce, môže v sezóne prísť. Dá sa tu tráviť celý víkend. A ľudia to využívajú. Bieli stretávajú Rómov.

Sme pri Hanušovciach nad Topľou, kde žije zhruba štyritisíc obyvateľov, štvrtinu z nich tvorí rómska komunita.

Oddychová zóna aj s ihriskom na plážový volejbal. Foto N – Peter Kováč

Sme už v 31 obciach

Fungujeme jedenásť rokov. Odvtedy sme priniesli záhradníčenie do 31 obcí a zaškolili viac ako 1100 ľudí. Mnohí z nich nevedeli ani posadiť cibuľku do zeme. Nie raz sa stalo, že ju kládli koreňmi do neba, teda absolútne opačne. Ale nevadí. Každá takáto chyba, hoci nás bude stáť na našej ekozáhrade úrodu, je veľmi cennou skúsenosťou. Je to vlastne to najcennejšie, čo sa môže stať. Človek si totiž uvedomí, že aj sadenie je veda a nie úplne jednoduchá záležitosť. A nie je dôležité, že niekedy sa niečo nepodarí u nás na tréningovej záhrade, ale podstatné je, čo si ľudia dopestujú doma. Napríklad aj preto, aby dva týždne po dávkach mali čo jesť.

Tešíme sa z úrody, ktorú máme. Ak niečo predáme, zarobíme. Ročne sa nám podarí takto získať zhruba štyri- až päťtisíc eur. Neveľká suma pri ročnom rozpočte združenia 100-tisíc eur. Každý cent je však dôležitý, pretože ak žiadame nejaký grant na projekt, často musíme prispieť aj sami. Predstava ľudí je, že najviac u nás pestujeme zemiaky. No nie je to tak. Skôr je to tekvica, cesnak, cibuľa, fazuľa, rôzne druhy listovej zeleniny, ale aj paprika, paradajky, uhorky.

Vďaka globálnemu otepľovaniu sa nám podarilo dopestovať cícer, teda rastlinu, ktorá má pôvod v Sýrii. Každá takáto skutočnosť je pre mňa veľmi potešujúca. Som totiž vegetarián, takže každý nový druh zeleniny vrúcne vítam. Občas aj žartujem, že vlastne preto som založil ekozáhrady, aby som mal čo jesť.

A prečo eko? Nepoužívame žiadnu chémiu, žiadne umelé hnojivá ani pesticídy. Je to ešte pozostatok z obdobia dospievania, keď som spolupracoval s ekologickými združeniami, či už s Priateľmi Zeme, ale aj s inými. Ostalo mi to dodnes. Ak už niečo dopestujeme, nech je to ohľaduplné voči okolitému svetu.

Z komunitného centra zoberie záhradník, lektor Rado Makáň, deti rovno do záhrady. Foto N – Peter Kováč

Cesta od psychológie k ekozáhradám

Asi sa už aj pýtate, ako som vôbec na tento druh projektu prišiel. Musím to vysvetľovať mnohým. Vyštudoval som totiž psychológiu a niektorí nevedia pochopiť, ako tento odbor súvisí so záhradníctvom.

Naoko nijako. No ja dnes viem, že veľmi. Cez psychológiu a vďaka rôznym stážam v Rakúsku či Nemecku som zistil, že pomáhať ľuďom sa dá aj inak ako napríklad len cez rozhovor. Zistil som, že účinné je liečiť ich cez konkrétne životné situácie spojené s umením. A tak napríklad ľudia so sociálnou fóbiou si nacvičia divadelnú rozprávku, v ktorej sa naučia vystupovať, komunikovať s inými, a možno sa im podarí aj zbaviť ostychu a vystúpia pred publikom. No rovnako to funguje aj s pôdou.

Štefan Straka (1979)

Žije v Hanušovciach nad Topľou, kde aj chodil na základnú školu. Na Prešovskej univerzite absolvoval psychológiu na filozofickej fakulte. Absolvoval množstvo stáží v zariadeniach sociálnych služieb či terapeutických záhradách a v zdravotníckych zariadeniach v Nemecku, Rakúsku, Česku aj Švajčiarsku. V súčasnosti pracuje ako regionálny koordinátor pre zariadenia sociálnych služieb v Prešovskom kraji, ale dobrovoľne ostáva aj lektorom a projektovým manažérom ekozáhrady Grodzin v rámci občianskeho združenia Svatobor. Za svoje aktivity získal za rok 2015 Konfuciovu cenu UNESCO za vzdelávacie aktivity a vlani ocenenie Ashoka Fellow. Je ženatý, s manželkou vychováva jednu dcéru.

Ergoterapia je už pomerne známy termín – terapia zapojením do bežného života. Je dokázané, že práca s pôdou ľuďom pomáha vyrovnávať sa s ťaživými emóciami. Pôda funguje ako taká špongia na všetko zlé, čo nás ťaží.

Prišiel som na to ako 25-ročný, ale ani to by ešte nestačilo. Dôležité bolo iné stretnutie, a to s českým terapeutom Petrom Mílkom. Rozprával mi príbeh o človeku, ktorý sa rozhodol kdesi v Indii v najchudobnejších štvrtiach pomáhať. Založil tam charitatívnu akciu. Nadchlo ma to.

Bolo to obdobie, keď som rozmýšľal nad tým, čo je zmyslom môjho života. Po stretnutí s Mílkom som vedel, že sa musím vrátiť domov na východ Slovenska a tu budem pracovať s Rómami. Veď som ich poznal odmalička, s mnohými som vyrastal, chodili sme spolu do školy.

Prapradedo zarobil na polia v bani v Amerike

Vrátil som sa teda domov a plný nadšenia rozprával ľuďom o tom, čo chcem robiť. Viacerí si však klepali na čelo, či to naozaj myslím vážne. „Števo, čo si zošalel? Ty chceš kočovných Rómov učiť záhradníčeniu? Veď oni k tomu nemajú žiaden vzťah,“ vraveli mi. Dnes už sme sa premenovali a namiesto združenia Svatobor pod Oblíkom sa organizácia volá Svatobor, pričom hlavné aktivity uskutočňujeme v rámci projektu Romano Barardo, teda Rómovia-záhradníci.

Už nám prišlo „neprimerané“ volať sa podľa kopca nad Hanušovcami, keď pôsobíme v celom Prešovskom kraji. Je však omyl si myslieť, že toto je návod, ako riešiť rómsku problematiku. Stále musím opakovať, že univerzálne riešenie neexistuje. Každá rómska osada je totiž iná, v každej majú svoje problémy. Ani mňa neprijali všade. Boli aj osady, z ktorých nás s posmeškami vyhnali.

Štefan Straka. Foto N – Peter Kováč

Ešte ťažšie to však bolo v prvé dva roky. Prišiel som plný elánu, v hlave mnoho nápadov, ale veľmi rýchlo som zistil, že potrebujem peniaze. Našťastie, pomohla rodina. Dôležité bolo, že rodina mi pomohla napríklad s pôdou. Súhlasili, že mi dajú do užívania rodinné pozemky. A tak sa dnes smejem, že náš projekt sa vlastne začal už v závere 19. storočia. Vtedy totiž môj prapradedo odišiel do Ameriky za robotou. Drel v bani, aby zarobil doláre a mohol sa vrátiť. Z peňazí nakúpil polia, lúky aj nejaké lesy. Na časti z týchto pozemkov dnes funguje ekocentrum.

Okrem toho sa nám v Rudlove podarilo prenajať si pôdu od Slovenského pozemkového fondu aj štátnych Lesov SR. Náš rozpočet v roku 2006 bol zhruba 100-tisíc korún, čo je niečo vyše 3300 eur. Už som spomenul, že dnes máme rozpočet 100-tisíc eur. Môže to vyvolať závisť, no fakt je taký, že ja pre združenie stále pracujem ako dobrovoľník.

Pracujeme s veľkou sumou, no nie dosť veľkou, aby nás zaplatila. Zamestnaný som teda ako regionálny koordinátor pre komunitné centrá v Prešovskom kraji. Po návrate zo zamestnania, často neskoro večer a počas víkendov, píšem nové projekty, aby boli peniaze na náradie či osivá. Úprimne priznávam, že ekozáhrady sú mojím hobby a zaberajú mi tak veľa súkromného času. Aj preto ma Biela vrana potešila. Vážim si toto ocenenie ako uznanie toho, že naša práca je užitočná a má zmysel. Je to česť byť v jednom spoločenstve s ocenenými, ako je napríklad nebohý Anton Srholec či bývalá ombudsmanka Jana Dubovcová.

Text vznikol po rozsiahlom rozhovore reportérky Veroniky Prušovej so Štefanom Strakom.

Ocenenie Biela Vrana za rok 2017 získali aj ochranár Erik BalážZuzana Hlávková s Pavlom Szalaiom, ktorí upozornili na škandál na ministerstve zahraničných vecí.

Biela vrana

Teraz najčítanejšie