Spomienky žien Novembra – Eva Fifiková: Po Novembri sme ľuďom vraveli, že by mali chcieť viac

V politike človek musí robiť kompromisy aj voči svojmu presvedčeniu a to som nedokázala, hovorí Eva Fifiková, ktorá pomohla revolúcii.

Foto N – Tomáš Benedikovič

V Prahe počas demonštrácií zastrelili študenta – a vlastne bolo jedno, či to bola kamufláž. Už vtedy som mala dve malé deti a veľmi ma to zasiahlo.

Keďže som dramaturgička, veľmi skoro som sa od svojich priateľov dozvedela, čo sa deje. S mužom sme šli demonštrovať. Pamätám si, ako okolo nás stálo množstvo policajtov. Kňažka som poznala osobne, tak som mu povedala, že keď sa skončí míting, nech nám všetkým povie, aby sme tým policajtom poďakovali.

Policajti pre nás boli dovtedy neznámi ľudia v zelených tesilákoch, ktorí vedeli byť len zlí. V tej davovej eufórii ich však všetci začali objímať, bozkávali ich. Policajti boli šokovaní. Po tom, čo nás všetkých prenasledovali, to bolo veľmi oslobodzujúce. Jednoducho ako z amerického filmu.

Pomoc od koberca

Bývali sme vtedy v Petržalke, ktorá mi pripomínala osud nás všetkých v socializme. Predo mnou bolo tisíc okien, za ktorými bolo tisíc rovnakých osudov. Bola som z toho nešťastná. Keď sme sa tam sťahovali, plakala som. Mala som jedno dieťa a ďalšie som čakala.

V Petržalke sme začali v kruhu priateľov budovať ostrovček pozitívnej deviácie, ako to nazvala Soňa Szomolányi. Robili sme deťom Mikuláša a Ondrušovci nám pod oknami spievali koledy. Keď sme tak raz sedeli na koberci, napadlo mi, že by sme mohli založiť občiansku alternatívu VPN. V tom čase totiž po Slovensku chodili a robili kampaň len študenti a herci. Proti hercom už predtým viedla komunistická Pravda ohováračskú kampaň. Bála som sa, že sa to ľahko môže zvrátiť.

Občianska aj závodná alternatíva VPN sa po Slovensku veľmi rýchlo rozšírila. So svojimi priateľmi a susedmi ktosi zrejme rovnako sedel na koberci v každom meste na Slovensku a uvažoval, ako pomôcť.

Robotnícka ruka

Viedla som VPN v Petržalke a organizovala besedy a občianske stretnutia, ktorých sa zúčastňovalo pomerne veľa ľudí. Chodili na ne aj budúci politici z VPN a iných strán, lebo sa im páčilo, že hovoríme o konkrétnych veciach – o bezpečnosti, o doprave, o školstve. Riešili sme všetko, čo sa týkalo bežného lokálneho života. Zdalo sa mi to dôležité.

Pamätám si však aj na jeden neúspešný míting v Petržalke, na ktorý nikto neprišiel, teda okrem eštebákov, čo nás tajne fotografovali. Tak sme teda do tých mlčiacich okien hovorili a hovorili. Vtedy ku mne pristúpil muž, ktorý zodvihol päsť a povedal: „Čo tu chceš? Toto je robotnícka ruka, pozeraj!“

Takýchto ľudí, neskôr aj nacionalistov,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |