Spomienky žien Novembra – Helena Woleková: Nikdy som neľutovala, že ma do toho priatelia zatiahli
Synom som povedala, nech sa nikdy neopovážia ísť na úrad práce, hovorí prvá slovenská žena-ministerka Helena Woleková.
Ako malá som chcela byť stavebnou inžinierkou. Predstavovala som si, že budem v gumákoch chodiť po stavbe a stavať. Nakoniec sa zo mňa stala ministerka práce.
Pôvodne som študovala španielčinu a slovenčinu, ale po druhom ročníku som si rozšírila štúdium o sociológiu. Zo španielčiny som sa veľa nenaučila, ale patrím medzi prvých absolventov katedry sociológie. A pri nej som už zostala.
Nastúpila som do Československého výskumného ústavu práce, čo bol neskôr liahňou revolucionárov – pracoval tam napríklad Fedor Gál, Zorka a Martin Bútorovci a ďalší. Všetci boli postupne „odídení“ a ja s nimi.
Keďže za socializmu sa sociálna práca robila najmä v podnikoch, stala som sa vedúcou oddelenia psychológie a sociológie v Závodoch ťažkého strojárstva. Jeden môj priateľ ma vtedy povzbudzoval do tohto kroku tým, že hovoril, že najbezpečnejšie počas normalizácie je mať za zadkom fabrický komín.
Zástava a hymna
Keď prišla revolúcia, mladí kolegovia z ústavu ZŤS iniciovali štrajk. Nechceli sme byť horší ako iní. Eufória bola veľká. Aj trochu komická, lebo sme pri tom chceli mávať zástavou a zahrať si hymnu, ale v budove sme zohnali len tú zástavu. Nakoniec však bola aj hymna.
Na konci roku 1989 som dostala ponuku ísť pracovať do Prahy na Federálne ministerstvo hutí a ťažkého strojárstva. Starý komunistický minister dúfal, že sa udrží, ak vymení kádrovníka za nejakú revolucionárku. Nepomohlo mu to, po krátkom čase ho vystriedal Slavomír Stračár z Východoslovenských železiarní.
Zvažovala som túto ponuku, lebo manžel by musel zostať v Bratislave sám. Najmladší z mojich troch synov už mal pätnásť, ďalší dvaja už boli skoro dospelí. Jeden študoval v Prahe, druhý v Banskej Štiavnici a tretieho, gymnazistu, som si vzala so sebou do Prahy, lebo s otcom boli na nože.
Manžel nebol z môjho rozhodnutia nadšený, ale rešpektoval ho. Dávno predtým ma oslovoval „šéfka“. Bežne to robil aj pri rozhovore s cudzími ľuďmi. Mnohí si preto mysleli, že má za ženu svoju šéfku z roboty. V tomto prípade šéfka rozhodla, že v tej Prahe to teda skúsi.
Organizačný talent
Po voľbách 1990 Federálne ministerstvo hutí a ťažkého strojárenstva zrušili a ja som sa stala námestníčkou ministra Petra Millera na federálnom ministerstve práce. Bol to fešák, kováč z ČKD (Českomoravská Kolben Daněk).
Dlho som sa tam neohriala, lebo VPN mi na Slovensku ponúkla post ministerky práce vo vláde, ktorá nastúpi po odvolaní premiéra Mečiara. Moji bývalí kolegovia vo vedení VPN argumentovali tým, že mám skvelý organizačný talent a systémové myslenie.
To bolo niekedy na Vianoce 1990. Martin Bútora v tomto príbehu asi zohral rozhodujúcu úlohu. Keď som mu oponovala, že by sa na tú pozíciu lepšie hodil on, trval na tom, že nie je organizačný typ. Po rokoch prijal miesto veľvyslanca vo Washingtone a ministerstvo zahraničných vecí len vyvaľovalo oči, koľko práce tam v prospech Slovenska urobil. A s akým nadhľadom a eleganciou.
Menovanie prebehlo rýchlo. Doobeda mi do Prahy zavolal Ferko Mikloško, predseda SNR, že sa koaličné strany dohodli na mojom menovaní a o ôsmej večer mám byť v Bratislave.
Na spojovník sekerou
Do bytu, kde som bývala, už som nestíhala bežať. Sekretárka mi teda rýchlo kúpila letenku, a v modrých šatách, ktoré som mala oblečené, ma šofér odviezol na letisko. Tak som to nakoniec stihla. Akurát som musela vojsť do budovy Slovenskej národnej rady zadným vchodom, lebo na prednú bránu práve útočili sekerou národniari pre spojovník v názve Česko-Slovensko. Bolo búrlivo.
Odovzdali nám menovacie dekréty, oficiálni fotografi TASR nás odfotili a poslali domov. Doma boli prekvapení, lebo som im nestihla dať vedieť, že sa vraciam. Aj sa tešili, ale len chvíľu. Keď sa totiž rozdelila republika, môj muž, meteorológ, sa rozhodol, že tu nezostane. Prihlásil sa na konkurz a stal sa námestníkom riaditeľa Českého hydrometeorologického ústavu. Dokonca býval aj v tej istej garsónke, v ktorej som predtým bývala ja. Ja som z Prahy prišla domov a on odišiel do Prahy. Neľutujem, lebo na udržanie dobrých partnerských vzťahov má takéto dočasné odlúčenie pozitívny vplyv.
Mama ministerka
Oceňujem ženy, ktoré sa rozhodnú ísť do politiky a majú deti. Moji chlapci už mali pätnásť a viac. Neviem si predstaviť, že by som do toho išla s menšími deťmi.
V škole sa však chlapci nikomu nepriznali, že majú mamu ministerku. Asi nechceli byť nejako vyčleňovaní. Vrátila som im to tak, že som im povedala, nech sa nikdy neopovážia ísť na úrad práce. A fungovalo to. Doteraz na to spomínajú a vedia, že to stále platí.
Byť ministrom alebo ministerkou človeka stojí veľmi veľa času. Ráno som na ministerstvo chodila peši, našťastie to mám asi desať minút cesty. Večer som končila až pred polnocou.
Šoféra som púšťala domov skôr, pretože by na mňa musel pre desať minút hodiny čakať. Nechcel, aby som večer chodila sama domov, ale nakoniec som ho prehovorila. Ani vrátnikovi sa nepáčilo, že by som mala ísť domov tak neskoro a sama. Zamkol teda ministerstvo a šiel ma odprevadiť až domov. Pri bráne sme sa rozlúčili, on sa otočil a šiel späť. Obaja boli veľmi milí.
Bola som jedinou ženou vo vláde. Kolegovia ma trochu ľutovali, lebo videli, že rezort práce má veľmi veľa tém a väčšina z nich sa dotýka všetkých obyvateľov.
Pamätám si, ako sme sa s ministrom Rakúsom doťahovali pre nemocenské dávky a keď sa hlasovalo o našich dvoch návrhoch, prehrala som. Po hlasovaní za mnou prišiel iný kolega a povedal: „Ja som bol najprv na tvojej strane, ale keď som videl, ako toho chudáka ničíš, tak som mu musel dať hlas.“ Takže mu dal hlas len z ľútosti, hoci ja som mala lepšie argumenty.
7-tisíc na kravu
Ale Rakús bol napriek tomu môj obľúbený minister, lebo počas rokovania vlády čítal pod stolom knihy. Tak, aby ho premiér nevidel.
Aj minister školstva Janko Pišút bol a je mojím veľkým kamarátom. Raz za polrok prišiel s tým, že učitelia chcú vyššie platy, a my sme mu hovorili, že ich majú dosť vysoké. On vytiahol štatistiky, my sme vytiahli štatistiky a podľa tých našich dostávali viac peňazí, ako tvrdili. Tak sme sa škriepili, kto má lepšie údaje.
Ale my sme, samozrejme, mali vždy lepšie. Nezabudnem ani na jeho spravodlivé rozhorčenie, keď sme vo vláde schvaľovali dotáciu 7-tisíc korún na kravu a on zistil, že na žiačika má len 3-tisíc.
Až keď babky zaspali
So širšou rodinou som sa o politike nemohla veľmi rozprávať, lebo sme sa vždy pohádali. Mali sme voličov SNS, HZDS, KDH a, samozrejme, VPN. Naše mamy a staré mamy to neznášali, a keď sme sa každoročne stretávali na rodinnom guláši, zakázali nám vyťahovať politiku. Diskusie sa teda rozbehli, až keď šli babičky spať.
Ministerkou som bola 14 mesiacov. Potom som odišla do tretieho sektora, hoci som ešte chvíľu radila Júliusovi Brockovi z KDH, keď sa stal ministrom práce v roku 1994.
Tri roky som robila pre výskumné centrum UNICEF-u, neskôr sme spolu s Ivetou Radičovou založili Centrum pre analýzu sociálnej politiky. No a dnes v nadácii SOCIA pomáhame organizáciám, ktoré ponúkajú sociálne služby rôznym sociálnym skupinám. V súčasnosti zakladáme už siedme centrum včasnej intervencie pre rodiny s deťmi s postihnutím od narodenia.
Sociálna spravodlivosť neexistuje
Splnil sa mi ďalší sen – trekovala som v Nepále. Je to krásna krajina. Druhýkrát som si ju dala ako dar k sedemdesiatke. Ako študentka som pričuchla k horolezectvu a Himaláje boli pre nás nedosiahnuteľným božstvom. Kvôli zdraviu som si myslela, že už to pre mňa bude príliš náročné, ale zvládla som to. S kondíciou priemerne trénovaného človeka.
Veľmi ma oslovila myšlienka Vrba-Wetzlerovho Memoriálu, a tak som vlani odšliapala 130 kilometrov z Osvienčimu do Skalitého a Žiliny, po trase ich úteku z koncentráku. Veľký zážitok, tentoraz nie z prírody, ale z ľudí.
Všímam si, že jedným z najväčších problémov ministerstiev bola a stále je ich prílišná zahľadenosť do seba. Ešte ako ministerka som si vždy ráno po zasadnutí vlády zavolala šéfov všetkých odborov a vysvetľovala im, o čom všetkom vláda rokovala. Myslela som si, že ich bude zaujímať aj oblasť zdravotníctva, ekonomiky. Ale mýlila som sa.
To je choroba našej štátnej správy doteraz. Keď majú na niečom spolupracovať dve ministerstvá, takmer určite to zakape na nezáujem. Ako keby si neuvedomovali, že každý problém je v skutočnosti komplexný a musí sa riešiť, síce po častiach, ale v úzkej nadväznosti všetkých zainteresovaných. Je to veľká škoda.
Občas ma mrzí, že už nie som na ministerstve a nemôžem niektoré veci ovplyvňovať priamo. Keď si však predstavím celú tú oblasť, ktorú ministerstvo zastrešuje, tak by som sa do toho kresla nevrátila ani za nič. Je to strašne ťažké ministerstvo. Sociálna spravodlivosť, tak ako si ju predstavuje občan, totiž neexistuje. Som rada, že sa dnes môžem špecializovať na niečo konkrétne. Nikdy som však neoľutovala, že ma do toho priatelia a známi zatiahli.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
