Denník N

Spomienky žien Novembra – Helena Woleková: Nikdy som neľutovala, že ma do toho priatelia zatiahli

Helena Woleková. Foto N – Vlado Šimíček

Synom som povedala, nech sa nikdy neopovážia ísť na úrad práce, hovorí prvá slovenská žena-ministerka Helena Woleková.

Ako malá som chcela byť stavebnou inžinierkou. Predstavovala som si, že budem v gumákoch chodiť po stavbe a stavať. Nakoniec sa zo mňa stala ministerka práce.

Pôvodne som študovala španielčinu a slovenčinu, ale po druhom ročníku som si rozšírila štúdium o sociológiu. Zo španielčiny som sa veľa nenaučila, ale patrím medzi prvých absolventov katedry sociológie. A pri nej som už zostala.

Nastúpila som do Československého výskumného ústavu práce, čo bol neskôr liahňou revolucionárov – pracoval tam napríklad Fedor Gál, Zorka a Martin Bútorovci a ďalší. Všetci boli postupne „odídení“ a ja s nimi.

Keďže za socializmu sa sociálna práca robila najmä v podnikoch, stala som sa vedúcou oddelenia psychológie a sociológie v Závodoch ťažkého strojárstva. Jeden môj priateľ ma vtedy povzbudzoval do tohto kroku tým, že hovoril, že najbezpečnejšie počas normalizácie je mať za zadkom fabrický komín.

Zástava a hymna

Keď prišla revolúcia, mladí kolegovia z ústavu ZŤS iniciovali štrajk. Nechceli sme byť horší ako iní. Eufória bola veľká. Aj trochu komická, lebo sme pri tom chceli mávať zástavou a zahrať si hymnu, ale v budove sme zohnali len tú zástavu. Nakoniec však bola aj hymna.

Na konci roku 1989 som dostala ponuku ísť pracovať do Prahy na Federálne ministerstvo hutí a ťažkého strojárstva. Starý komunistický minister dúfal, že sa udrží, ak vymení kádrovníka za nejakú revolucionárku. Nepomohlo mu to, po krátkom čase ho vystriedal Slavomír Stračár z Východoslovenských železiarní.

Zvažovala som túto ponuku, lebo manžel by musel zostať v Bratislave sám. Najmladší z mojich troch synov už mal pätnásť, ďalší dvaja už boli skoro dospelí. Jeden študoval v Prahe, druhý v Banskej Štiavnici a tretieho, gymnazistu, som si vzala so sebou do Prahy, lebo s otcom boli na nože.

Manžel nebol z môjho rozhodnutia nadšený, ale rešpektoval ho. Dávno predtým ma oslovoval „šéfka“. Bežne to robil aj pri rozhovore s cudzími ľuďmi. Mnohí si preto mysleli, že má za ženu svoju šéfku z roboty. V tomto prípade šéfka rozhodla, že v tej Prahe to teda skúsi.

Organizačný talent

Po voľbách 1990 Federálne ministerstvo hutí a ťažkého strojárenstva zrušili a ja som sa stala námestníčkou ministra Petra Millera na federálnom ministerstve práce. Bol to fešák, kováč z ČKD (Českomoravská Kolben Daněk).

Dlho som sa tam neohriala, lebo VPN mi na Slovensku ponúkla post ministerky práce vo vláde,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie