Spomienky žien Novembra – Ingrid Antalová Vagačová: Ženám, ktoré mužom dovolili robiť revolúciu, dlžíme poďakovanie

Vždy je niekto v centre diania a médií a vždy je niekto, kto je tou šedou myškou, hovorí Ingrid Antalová Vagačová, ktorá v centrále VPN pomáhala od začiatku až do konca.

Ingrid Antalová Vagačová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mala som osemnásť rokov, keď mi revolúcia zmenila život. Zrejme viac ako iným ľuďom.

V tom čase som akurát nastúpila na vysokú školu, ktorú som nikdy nechcela študovať. Otec zo mňa chcel mať vysokoškoláčku, no a keďže nemal dobrý kádrový profil, snažil sa pre mňa vybrať takú školu, kam by ma vedel vďaka konexiám dostať.

Celé gymnázium som preplakala a prosila ho, nech ma nedáva na ekonomickú. Nakoniec sa mu to však podarilo presadiť a vďaka nejakému zázraku som ju aj doštudovala.

Spisovateľské kvartály

Na gymnáziu som chodila do triedy s dcérou profesora Kusého, významného predstaviteľa vtedajšieho disentu, signatára Charty 77.

So Sašou sme boli kamarátky a vďaka nej som sa už počas strednej školy začala stretávať s priateľmi jej otca – ľuďmi z disentu. Mali rodinný dom v Trnávke, kde sme si chodili robiť úlohy, absolvovali svoje prvé žúry a povestné „spisovateľské kvartály“. Tam som mala to šťastie stretnúť Milana Šimečku, Jiřinu Šiklovú, Františka Janoucha…

Saša pre kádrový profil otca začala študovať v Prahe. Prvý raz sa do Bratislavy vrátila presne v deň, keď sa hnutie Verejnosť proti násiliu presťahovalo do Mozartovho domu.

Vybrali sme sa teda pozrieť jej otca do nových priestorov. Medzi dverami nás vítala Anica, manželka Jána Budaja. Vrelo to tam, každý niečo robil. Mali tam veľa roboty. „Prosím ťa, nechaj nám tu aspoň jedno z tých dievčat,“ prosila Anica Sašinu mamu Jolku Kusú.

Napíš, čo ti nadiktujú

Oni odišli kupovať zimnú bundu a ja som zostala. Anica ma posadila za stôl, strčila mi do ruky telefónne slúchadlo a povedala, nech píšem to, čo mi bude ktosi diktovať. Nevedela som, že na druhej strane je arcibiskup Sokol a diktuje mi vyhlásenie, ktoré sa malo o chvíľu čítať na námestí.

Rovno oproti sedel líder revolúcie Milan Kňažko. Tak som to prežívala, že som ani nepočula, čo mi Sokol do telefónu hovorí. Nejako som to však potom predsa napísala a na námestí to skutočne odznelo.

V centrále hnutia to bolo spočiatku veľmi neorganizované a všetko sa dialo veľmi rýchlo. Prichádzali tam ľudia, ktorí chceli pomôcť, celú noc kopírovali alebo prepisovali na písacích strojoch. Kupovalo sa a pripravovalo jedlo pre tých, čo tam trávili celé dni a noci, chystali sa podklady na mítingy.

Ľudia tam nosili peniaze a tie sa skladovali v škatuliach. Všetko sa robilo na kolene. Bol tam chaos, prichádzali tam ľudia so žiadosťami od výmyslu sveta. Od ľudí v núdzi až po tých s nezmyselnými nápadmi, ktoré sa nedali realizovať.

Až po pár mesiacoch sa v centrále postupne zaviedol poriadok. Zriadil sa sekretariát, ktorého šéfkou bola Mária Filková, a keďže som sa jej zdala šikovná, zavolala si ma k sebe.

Tam som sa stala najprv asistentkou Jána Budaja, Milana Kňažka, neskôr Fedora Gála.

Pred Mečiarom sa radšej schovám

Dnes si to už možno neviete predstaviť,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

17. november

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |