Denník N

Spomienky žien Novembra – Ingrid Antalová Vagačová: Ženám, ktoré mužom dovolili robiť revolúciu, dlžíme poďakovanie

Ingrid Antalová Vagačová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ingrid Antalová Vagačová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vždy je niekto v centre diania a médií a vždy je niekto, kto je tou šedou myškou, hovorí Ingrid Antalová Vagačová, ktorá v centrále VPN pomáhala od začiatku až do konca.

Mala som osemnásť rokov, keď mi revolúcia zmenila život. Zrejme viac ako iným ľuďom.

V tom čase som akurát nastúpila na vysokú školu, ktorú som nikdy nechcela študovať. Otec zo mňa chcel mať vysokoškoláčku, no a keďže nemal dobrý kádrový profil, snažil sa pre mňa vybrať takú školu, kam by ma vedel vďaka konexiám dostať.

Celé gymnázium som preplakala a prosila ho, nech ma nedáva na ekonomickú. Nakoniec sa mu to však podarilo presadiť a vďaka nejakému zázraku som ju aj doštudovala.

Spisovateľské kvartály

Na gymnáziu som chodila do triedy s dcérou profesora Kusého, významného predstaviteľa vtedajšieho disentu, signatára Charty 77.

So Sašou sme boli kamarátky a vďaka nej som sa už počas strednej školy začala stretávať s priateľmi jej otca – ľuďmi z disentu. Mali rodinný dom v Trnávke, kde sme si chodili robiť úlohy, absolvovali svoje prvé žúry a povestné „spisovateľské kvartály“. Tam som mala to šťastie stretnúť Milana Šimečku, Jiřinu Šiklovú, Františka Janoucha…

Saša pre kádrový profil otca začala študovať v Prahe. Prvý raz sa do Bratislavy vrátila presne v deň, keď sa hnutie Verejnosť proti násiliu presťahovalo do Mozartovho domu.

Vybrali sme sa teda pozrieť jej otca do nových priestorov. Medzi dverami nás vítala Anica, manželka Jána Budaja. Vrelo to tam, každý niečo robil. Mali tam veľa roboty. „Prosím ťa, nechaj nám tu aspoň jedno z tých dievčat,“ prosila Anica Sašinu mamu Jolku Kusú.

Napíš, čo ti nadiktujú

Oni odišli kupovať zimnú bundu a ja som zostala. Anica ma posadila za stôl, strčila mi do ruky telefónne slúchadlo a povedala, nech píšem to, čo mi bude ktosi diktovať. Nevedela som, že na druhej strane je arcibiskup Sokol a diktuje mi vyhlásenie, ktoré sa malo o chvíľu čítať na námestí.

Rovno oproti sedel líder revolúcie Milan Kňažko. Tak som to prežívala, že som ani nepočula, čo mi Sokol do telefónu hovorí. Nejako som to však potom predsa napísala a na námestí to skutočne odznelo.

V centrále hnutia to bolo spočiatku veľmi neorganizované a všetko sa dialo veľmi rýchlo. Prichádzali tam ľudia, ktorí chceli pomôcť, celú noc kopírovali alebo prepisovali na písacích strojoch. Kupovalo sa a pripravovalo jedlo pre tých, čo tam trávili celé dni a noci, chystali sa podklady na mítingy.

Ľudia tam nosili peniaze a tie sa skladovali v škatuliach. Všetko sa robilo na kolene. Bol tam chaos, prichádzali tam ľudia so žiadosťami od výmyslu sveta. Od ľudí v núdzi až po tých s nezmyselnými nápadmi, ktoré sa nedali realizovať.

Až po pár mesiacoch sa v centrále postupne zaviedol poriadok. Zriadil sa sekretariát, ktorého šéfkou bola Mária Filková, a keďže som sa jej zdala šikovná, zavolala si ma k sebe.

Tam som sa stala najprv asistentkou Jána Budaja, Milana Kňažka, neskôr Fedora Gála.

Pred Mečiarom sa radšej schovám

Dnes si to už možno neviete predstaviť, ale komunikácia tam bola veľmi náročná. Neboli mobily, všetko sa muselo ručne zapisovať alebo prepisovať na písacích strojoch. Všetky záznamy zo sedení, to, čo odznelo na námestiach, telefonáty. Už ani nechápem, ako to vlastne bolo možné.

Všetky odkazy sme zapisovali na papieriky. Pre Mikloška bola jedna kôpka, pre Fedora Gála ďalšia, pre Jána Langoša, Ernesta Valka – každý mal svoju kôpku. Dnes už by sa revolúcia asi robila ľahšie. Vtedy bol problém niekoho vôbec nájsť. Dnes už zodvihnem mobil a presne viem, kde ten človek je. Okrem zapisovania teda aj veľa hľadali.

Zo sekretariátu som sa pratala preč najmä vtedy, keď mal prísť Vladimír Mečiar. Zvykol chodiť na stretnutia neskoro, zastavil sa na sekretariáte a porozprával zopár vtipov. Dovnútra sa mu nikdy veľmi nechcelo a snažil sa byť vtipný čo najdlhšie. Strašne sa mi to nepáčilo; ak som mohla, tak som sa vždy niekde schovala.

Súkromný koncert od Kryla

V priebehu prvých týždňov sme zažili veľa krásnych momentov. Jedným z nich bol deň, keď prišiel do Bratislavy Karel Kryl. Veľmi nás mrzelo, že ho na námestí nebudeme počuť. Niekto totiž v centrále musel zostať a pokračovať v tej mravčej robote. Kryl sa to dozvedel a urobil nám súkromný koncert v miestnosti, kde sme prepisovali, chystali letáky a robili chlebíčky.

Vždy je to tak, že niekto je v centre diania aj v centre médií, a vždy je niekto, kto je tou šedou myškou, ktorá je niekde schovaná. Mne to však vyhovovalo. Nebola som ten typ, ktorý by zvádzal vnútorný boj so svojimi ambíciami. Nikdy som nepremýšľala ani nad tým, že by som vstúpila do politiky.

Nechcela som byť človekom prvej línie. Vždy som bola skôr človekom služby a to bolo niečo, v čom som sa cítila dobre. Mohla som pomáhať ľuďom, ktorých som si vážila a ktorí pre mňa veľa znamenali. Úžasné je, že mnohých z nich si môžem vážiť a vážim doteraz.

Revolúcia popri štúdiu

Fedor Gál mal úžasnú schopnosť oceniť aj toho najmenšieho mravčeka a dať mu pocit dôležitosti. Pri ňom sme boli presvedčení, že sme na tom správnom mieste, aj keď nás nikde nie je vidno a nikto o nás nevie.

Na školu som vtedy vôbec nemyslela. Štrajkovalo sa všade, na školách sa formovali študentské hnutia, všade bol chaos a prvé mesiace som im tam veľmi nechýbala.

Rodičia si o mňa možno robili trocha starosti, ale nič mi nezakazovali, tomu prostrediu jednoducho dôverovali.

Veľa ľudí v škole nevedelo, kde pracujem a kam vždy po škole utekám. Vtedy nebolo bežné popri štúdiu pracovať. Takže som sa akosi vymykala zo štandardu, radšej som o tom veľmi nehovorila.

Mnohí považovali vtedajších revolucionárov len za ďalších podvodníkov, ktorí si opäť hrabú pre seba.

V centrále hnutia sme pracovali 24 hodín denne, doslova sme tam aj spávali. Bolo to vyčerpávajúce a šlo to na úkor rodín aj zdravia.

Pomáhala som tam vlastne od úplného začiatku až do konca. V roku 1991 vznikla Nadácia Milana Šimečku a ja som tam akosi prirodzene aj s kolegyňou zo sekretariátu Terkou Grellovou prešla a zostala tam, až pokým som si nezaložila rodinu.

Ženy, ktoré to vydržali

Dnes mám päť detí a snažím sa im venovať naplno. Najstaršia dcéra Veronika má štrnásť rokov a najmladší Tobiáško štyri. O rok a pol starší Jonáško je špeciálnym dieťaťom s autizmom.

V posledných rokoch akosi naberám silu a opäť sa pokúšam tou drobnou mravčou prácou pomôcť – tentoraz v prostredí špeciálnych detí. Na Slovensku je to zatiaľ pole neorané, a až keď sa človeku narodí takéto dieťa, uvedomí si, čo to v našom štáte znamená. Ale tu mám zasa obrovské šťastie vidieť ľudí, rodičov takýchto detí, ktorí sú ochotní robiť zázraky preto, aby sa veci pohli dopredu.

Môj manžel Filip Vagač bol jedným z lídrov študentského hnutia. Vážnejšie sme sa však spoznali až neskôr a asi nám odvtedy obom zostalo byť troška občiansky aktívni.

Keď si spomeniem na obdobie porevolučných mesiacov, doteraz celkom nechápem, ako to vtedy zvládali „revolucionári“, ktorí boli zároveň otcovia rodín. A ako to zvládali ich manželky. Myslím, že ony sú tie, ktorým treba ďakovať, lebo svojim mužom umožnili robiť revolúciu.

V tom čase to bolo nesmierne dôležité, tí chlapi išli do obrovského rizika, ich rodiny ich naozaj nevideli niekoľko mesiacov alebo aj rokov, ak sa rozhodli aktívne vstúpiť do politiky. Nehovoriac o tom, že tie prvé mesiace neprinášali domov ani korunu.

Keď som mala osemnásť, nevnímala som to tak intenzívne. Ale teraz, keď mám sama päť detí, viem, čo znamená starať sa o rodinu. Mám pocit, že tým ženám, ktoré to vydržali, dlžíme poďakovanie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

17. november

Slovensko

Teraz najčítanejšie