Denník N

Jeden z najskúsenejších ochranárov píše bielej vrane Erikovi Balážovi

Erik Baláž na brehu tatranskej rieky Belá pri stopovaní vlčej svorky. Foto N – Martina Koník
Erik Baláž na brehu tatranskej rieky Belá pri stopovaní vlčej svorky. Foto N – Martina Koník

Erik Baláž nie je excentrický búrlivák, ktorý by šiel hlavou proti stene, píše Mikuláš Huba, ktorý je ochranárom od roku 1969. Toto je jeho laudácio k oceneniu.

Priznám sa, že nominácia Erika Baláža na ocenenie Biela vrana ma v prvej chvíli trochu prekvapila. Asi som podľahol stereotypu o bielej vrane ako o excentrickom búrlivákovi, idúcom za každú cenu hlavou proti múru.

A Erik je predsa usmievavý pohoďák s vyslovene priateľskou povahou.

Tak prečo by mal byť biela vrana?

Ale veľmi rýchlo som sa svojich pochybností zbavil, lebo som si uvedomil, že o čo menej Erik bielu vranu pripomína, o to viac ňou v skutočnosti je.

Erik je bielou vranou medzi filmármi. Každý jeho film je predsa vykúpený stovkami dní a nocí v drsnej prírode – čo sa dnes medzi filmármi na Slovensku veľmi nevidí.

Erik je bielou vranou medzi lesníkmi. Už len tým, že je ochranár. To medzi lesníkmi nie je síce úplná výnimka – pozri napríklad iná biela vrana: Janko Mičovský –, ale predsa na súčasnom polarizovanom Slovensku to znie takmer ako oxymoron.

A podobne to platí aj naopak. Erik – ako vyštudovaný lesník – je tak trochu bielou vranou aj medzi ochranármi. Ale nielen to. Ja som ho vždy vnímal ako bielu vranu (či skôr čiernu ovcu) aj medzi jeho „rodnými“ VLK-mi. Nejako mi svojou pokojnou, vyrovnanou a priateľskou povahou a uhladeným vystupovaním nápadne kontrastoval s náčelníkom vlčej svorky, Jurom Lukáčom.

Ale Erik búra aj iný stereotyp: a to ten, že biela vrana ide už z princípu „proti všem“. Pritom Erika poznáme ako človeka dialógu, ktorý je schopný uznať aj logické argumenty druhej strany. Čo však nijako nespochybňuje, nerelativizuje jeho zásadovosť.

A má ešte jednu vlastnosť, charakteristickú pre biele vrany. Erik sa rozhodol ísť vlastnou cestou, dosť odlišnou od tej, ktorá charakterizuje komunitu, z ktorej vzišiel. Kým iní hlučne protestujú proti ničeniu prírody (vďaka im za to!), on sa rozhodol chrániť prírodu tak, že nám ukazuje jej krásu, silu a dômyselnosť. Presviedča nás o tom, že prírode i sebe najviac pomôžeme tak, že ju necháme na pokoji (aspoň na časti územia našej vlasti). Učí nás prírodu poznávať a milovať. Vychádza zo správneho, no často prehliadaného predpokladu, že chrániť dokážeme iba to, čo poznáme, k čomu máme pozitívny vzťah, čo milujeme.

Napriek tomu, že Erik je iný ako väčšina z nás (inak by ani nemohol byť bielou vranou), ochranárska komunita ho akceptuje a váži si ho. Svedčí o tom aj jeho spontánne zvolenie za člena Slovenského ochranárskeho snemu.

Jediné, čo by v tejto chvíli mohlo Erikovi hroziť, je to, že v záplave rôznych ocenení (naposledy sme spolu jedno z nich oslavovali na Ekofilme v Brne) sa stane pyšným, bohorovným a nepríjemne suverénnym. Ale, poznajúc jeho skromnú povahu, som presvedčený, že ani toto riziko mu nehrozí.

Erikovi želám, aby si užil krásne chvíle spojené s udeľovaním ocenenia Biela vrana a aby neúnavne letel ďalej za svojím ušľachtilým cieľom.

Maňo Huba, 17. novembra 2017

Biela vrana

Teraz najčítanejšie