Jeden z najskúsenejších ochranárov píše bielej vrane Erikovi Balážovi
Erik Baláž nie je excentrický búrlivák, ktorý by šiel hlavou proti stene, píše Mikuláš Huba, ktorý je ochranárom od roku 1969. Toto je jeho laudácio k oceneniu.
Priznám sa, že nominácia Erika Baláža na ocenenie Biela vrana ma v prvej chvíli trochu prekvapila. Asi som podľahol stereotypu o bielej vrane ako o excentrickom búrlivákovi, idúcom za každú cenu hlavou proti múru.
A Erik je predsa usmievavý pohoďák s vyslovene priateľskou povahou.
Tak prečo by mal byť biela vrana?
Ale veľmi rýchlo som sa svojich pochybností zbavil, lebo som si uvedomil, že o čo menej Erik bielu vranu pripomína, o to viac ňou v skutočnosti je.
Erik je bielou vranou medzi filmármi. Každý jeho film je predsa vykúpený stovkami dní a nocí v drsnej prírode – čo sa dnes medzi filmármi na Slovensku veľmi nevidí.
Erik je bielou vranou medzi lesníkmi. Už len tým, že je ochranár. To medzi lesníkmi nie je síce úplná výnimka – pozri napríklad iná biela vrana: Janko Mičovský –, ale predsa na súčasnom polarizovanom Slovensku to znie takmer ako oxymoron.
A podobne to platí aj naopak. Erik – ako vyštudovaný lesník – je tak trochu bielou vranou aj medzi ochranármi. Ale nielen to. Ja som ho vždy vnímal ako bielu vranu (či skôr čiernu ovcu) aj medzi jeho „rodnými“ VLK-mi. Nejako mi svojou pokojnou, vyrovnanou a priateľskou povahou a uhladeným vystupovaním nápadne kontrastoval s náčelníkom vlčej svorky, Jurom Lukáčom.
Ale Erik búra aj iný stereotyp: a to ten, že biela vrana ide už z princípu „proti všem“. Pritom Erika poznáme ako človeka dialógu, ktorý je schopný uznať aj logické argumenty druhej strany. Čo však nijako nespochybňuje, nerelativizuje jeho zásadovosť.
A má ešte jednu vlastnosť, charakteristickú pre biele vrany. Erik sa rozhodol ísť vlastnou cestou, dosť odlišnou od tej, ktorá charakterizuje komunitu, z ktorej vzišiel. Kým iní hlučne protestujú proti ničeniu prírody (vďaka im za to!), on sa rozhodol chrániť prírodu tak, že nám ukazuje jej krásu, silu a dômyselnosť. Presviedča nás o tom, že prírode i sebe najviac pomôžeme tak, že ju necháme na pokoji (aspoň na časti územia našej vlasti). Učí nás prírodu poznávať a milovať. Vychádza zo správneho, no často prehliadaného predpokladu, že chrániť dokážeme iba to, čo poznáme, k čomu máme pozitívny vzťah, čo milujeme.
Napriek tomu, že Erik je iný ako väčšina z nás (inak by ani nemohol byť bielou vranou), ochranárska komunita ho akceptuje a váži si ho. Svedčí o tom aj jeho spontánne zvolenie za člena Slovenského ochranárskeho snemu.
Jediné, čo by v tejto chvíli mohlo Erikovi hroziť, je to, že v záplave rôznych ocenení (naposledy sme spolu jedno z nich oslavovali na Ekofilme v Brne) sa stane pyšným, bohorovným a nepríjemne suverénnym. Ale, poznajúc jeho skromnú povahu, som presvedčený, že ani toto riziko mu nehrozí.
Erikovi želám, aby si užil krásne chvíle spojené s udeľovaním ocenenia Biela vrana a aby neúnavne letel ďalej za svojím ušľachtilým cieľom.
Maňo Huba, 17. novembra 2017
🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].