Denník N

Prečo sa bojíme hadov? Strach nie je primárne spôsobený ich farbou, tvrdia slovenskí vedci

Bičovka Ahaetulla prasina je dokonale prispôsobená životu na stromoch. Vang Vieng, Laos. Foto – archív zoológa Daniela Jablonského
Bičovka Ahaetulla prasina je dokonale prispôsobená životu na stromoch. Vang Vieng, Laos. Foto – archív zoológa Daniela Jablonského

Z predošlých zistení vyplýva, že dôležitejšia ako farba je napríklad typicky zvinutá póza hada. Podľa iných vedcov sú to šupiny či typický pohyb, ktorým sa líšia od väčšiny iných živočíchov, objasnil vedec.

Viaceré výskumy v minulosti ukázali, že ľudia sú na podnety, ktoré súvisia s hadmi, mimoriadne citliví. Ak im ukážete obrázky s rôznymi objektmi, napríklad kvetmi či hríbmi, hady si na fotkách všimnú skôr.

Vedci si myslia, že evolúcia nás uvedenou citlivosťou vybavila, aby sme dokázali promptne zareagovať na prípadnú hrozbu, ktorá plynie zo stretnutia s nebezpečným predátorom.

Otázkou však je, na základe ktorých znakov – sfarbenia a iných – usudzujeme, že sa hadom treba vyhnúť. Témou sa zaoberal behaviorálny ekológ Pavol Prokop z Trnavskej univerzity a jeho tím v článku, ktorý vyšiel minulý týždeň v časopise Journal of Ethology.

Dokonalé predátory

Hady patria medzi najúspešnejšie plazy, majú viac ako 3-tisíc druhov a obývajú všetky kontinenty okrem Antarktídy. „Hady sú najdokonalejšie predátory na svete. Obsadili takmer všetky dostupné prostredia, ktoré mohli. Sú vo vzduchu – máte hady, ktoré dokážu plachtiť –, v mori i v púšti a žijú v miernom pásme i v trópoch,“ povedal v rozhovore pre Denník N zoológ z UK v Bratislave Daniel Jablonski.

Prokop a jeho kolegyne overili hypotézu, či varovné sfarbenie, napríklad čierno-červené alebo čierno-žlté, je znakom, ktorý by vysvetľoval strach z hadov.

Strach z hadov nie je primárne spôsobený ich sfarbením

Vedci išli na základnú školu Radošovce a zhruba 150 deťom vo veku od 10 do 15 rokov ukázali 32 obrázkov, na ktorých boli hady s výstražným sfarbením a s nenápadným sfarbením (hady splývali s prostredím). Ukázali im aj čiernobiele snímky hadov a ďalšie snímky farebne rôzne upravených stavovcov, napríklad žiab a vtákov.

„Deti videli obrázky rôznych živočíchov a hodnotili, do akej miery by sa ich báli, keby ich stretli niekde v prírode. Čiže išlo o veľmi neinvazívnu a jednoduchú metódu, ako odhadnúť subjektívne pociťovaný strach z hadov v porovnaní s inými živočíchmi,“ povedal Prokop o metóde, ako pri výskume s kolegami postupoval.

Autori zistili, že „hady vzbudzovali väčší strach ako iné stavovce bez ohľadu na to, ako boli sfarbené. Prirodzene alebo manipulovane kryptické hady (hady s nenápadným sfarbením, pozn. red.), hady s výstražným sfarbením, rovnako ako aj rôzne druhy hadov prezentované v čiernobielych farbách vzbudzovali strach úplne rovnako. Znamená to, že strach z hadov nie je primárne spôsobený ich sfarbením“, zhodnotil pre Denník N Prokop výsledky výskumu.

Vztýčená a zastrašujúca kobra Naja atra. Národný park Cuc Phuong, severný Vietnam. Ilustračné foto – archív zoológa Daniela Jablonského

Na deťoch skúmali zámerne

Behaviorálneho ekológa Prokopa sme sa opýtali, prečo robili výskum na deťoch a nie na dospelákoch. „Existuje teória na detegovanie hadov (z angl. Snake Detection Theory, pozn. red.), že u človeka došlo k vývoju takého vizuálneho aparátu, ktorý je schopný prednostne zaregistrovať nebezpečenstvo, ktoré hady predstavujú. Z teórie vyplýva, že sme schopní detegovať hada skôr ako iné zviera bez ohľadu na naše predošlé skúsenosti.

Čím je však človek starší, tým viac neželaných premenných, akými sú skúsenosti, učenie a iné, vstupuje do hry. Preto sú deti najvhodnejšími objektmi na výskum: u nich sú skúsenosti podstatne menšie ako u dospelých,“ odpovedal slovenský vedec.

Platí aj v iných kultúrach

Prokopa sme sa tiež opýtali, či sa výsledky zo Slovenska dajú preniesť aj do iných kultúr, kde sa bežne vyskytujú jedovaté hady, čo ohrozujú ľudí na živote. „V jednom predošlom výskume sme porovnávali postoje k hadom u Turkov a Slovákov, pričom v Turecku je preukázateľne viac jedovatých hadov a úmrtí spôsobených hadmi ako u nás, ale k žiadnemu podstatnému rozdielu sme nedošli,“ hovorí vedec z Trnavskej univerzity.

Odborník k tomu dodal: „Experimenty na niektorých zvieratách ukazujú, že pri ostrovných formách, ktoré žijú dlhodobo bez predátora, ktorý ich pôvodne ohrozoval, tak skoro k vyhasnutiu averzívnej reakcie voči danému predátorovi nedochádza. Predpokladám, že to isté platí pre človeka. Ani odprírodnený život v mestách za pár rokov či storočí neovplyvní nervové centrá, ktoré sa pri vizuálnom kontakte s hadom aktivujú.“

Typická póza a hadovitý pohyb

Prokopa sme sa opýtali, ako si máme vysvetliť zistenia nového výskumu, že strach z hadov nie je primárne spôsobený ich sfarbením, ak vieme, že sfarbenie hrá v živočíšnej ríši dôležitú rolu a iné živočíchy môže napríklad upozorňovať: „Pozor, ak ma zješ, otráviš sa“.

„Áno, v zásade platí, že výstražné farby signalizujú nebezpečenstvo,“ odpovedal Prokop, no vzápätí dodal: „Existuje množstvo neškodných živočíchov, ktoré napodobňujú nebezpečné druhy, aby sa samy efektívne vyhli predátorom.

Podľa môjho názoru môže vysvetlenie spočívať v type nebezpečenstva: sú malé druhy hadov, ktoré majú nebezpečný jed, veľké druhy škrtičov zas jed nepotrebujú, ale v konečnom dôsledku pre primáty predstavujú rovnaké smrteľné nebezpečenstvo. Z evolučného hľadiska je preto najefektívnejšie na každý druh hada reagovať averzívne a zároveň si učením lepšie zapamätať, že had je potenciálnou hrozbou.“

Ak to nie je varovné sfarbenie, ktoré nás upozorňuje, že živočích pred nami je potenciálne nebezpečný, čo to je? „Túto otázku sme v našom výskume netestovali, ale z predošlých zistení vyplýva, že dôležitejšia ako farba je napríklad typicky zvinutá póza hada. Podľa iných vedcov sú to šupiny či typický hadovitý pohyb, ktorým sa líšia od väčšiny iných živočíchov,“ vraví behaviorálny ekológ Prokop.

Dostupné z: https://doi.org/10.1007/s10164-017-0533-9

Teraz najčítanejšie