Denník N

Predtým bolo obťažovanie normálne, bola iná doba. Vy tomu veríte? pýta sa pamätníčka

Výhovorky, že staršia generácia žila v inej dobe, neobstoja. Aj pred 40 rokmi bolo jasné, čo je slušné a čo nie.

„Narodila som sa v roku 1950. Do textilnej fabriky som nastúpila pár mesiacov pred 18. narodeninami. Predtým sme tam chodili na prax a bol tam jeden majster a o tom sme všetky vedeli, že obchytkáva. Vedela to aj moja mama, veď tam pracovala od znárodnenia. Vždy mi vybavila, aby som sedela čo najbližšie k dverám do ženských šatní, aby som mohla utiecť, keď sa blížil. Pamätám si tiež oslavy MDŽ, to, že skôr v 80. rokoch, keď sa chlapi opili, nútili  ženy robiť striptíz.

Mojej o tri roky mladšej, vtedy 17-ročnej, sestre na povinnej gynekologickej prehliadke lekár povedal, že keď príde o rok a bude ešte panna, bude s tým on musieť niečo urobiť. Keď sa rozplakala, povedal jej, že čo sa „štorcuje“, však iné v jej veku už majú všeličo za sebou. Keď bola o pár rokov tehotná, vozil ju švagor do poradne do iného mesta, lebo tam ordinovala lekárka.

„Ak mi niekto teraz bude tvrdiť, že taká bola doba a že ženy sa vtedy vlastne nesťažovali a rovno grobianovi jednu struhli, zasmejem sa mu trpko do tváre. Mala som ako 18-ročná dať facku 50-ročnému chlapovi ako hora? A kde som sa mala sťažovať? Na lampárni? Na ROH? Mame plakať do zástery? Veď som sa, ale ona mi povedala, aby som mužov neprovokovala, nechodila s nimi po práci na pivo, a trvala na tom, aby na zábavy v klube so mnou chodil otec,“ hovorí Slovenka Anna Evansová žijúca s manželom v JAR. Z Československa emigrovala v roku 1985.

Aj ona sleduje debatu o obťažovaní a o mlčaní obetí, a výhovorkách mužov, že pred 30, 40 rokmi sa so ženami bežne drsne rozprávalo, že to bolo normálne, že bola taká kultúra. „Za seba môžem povedať, že normálne to bolo asi len pre mužov. Na druhej strane neviem, prečo sa vytvára dojem, že v 70. a 80. rokoch bol nejaký pravek a muži behali s kyjakmi. To sa len niektorí moji vrstovníci nevedeli a nevedia správať. Lebo sa boja straty svojich privilégií a sú z toho nervózni,“ myslí si.

Taká bola doba

Keď sa Harvey Weinstein bránil, že je taký, aký je, tým, že keď vstupoval v 60. a 70. rokoch do dospelého života, „boli iné pravidlá správania na pracovisku“, moderátor CNN Jake Tapper mu odpovedal, že aj jeho otec v tom istom čase dospieval, ale na rozdiel od Weinsteina nie je sexuálny predátor.

Aj keď môžeme súhlasiť s tým, že citlivosť na niektoré témy bola pred desaťročiami iná, ako je dnes, je mylné domnievať sa, že násilie, nemravné návrhy, vulgárne reči boli normálne, ženám neprekážali a že sexuálne obťažovanie je len nejaká nová koncepcia, móda či aktivistická ideológia.

Doktorandka z Brandeisovej univerzity Sascha Cohenová v minuloročnom článku pre magazín Time napísala, že hneď, ako nastúpili ženy na pracovný trh, objavilo sa obťažovanie na pracoviskách (často bolo pokračovaním toho, čo ženy zažívali napríklad od známych či rodinných príslušníkov), ale veľmi sa to neriešilo. Kým odbory napríklad v 20. rokoch minulého storočia uspeli s reguláciami, ktoré sa týkali toho, že ženy nemôžu vykonávať rovnako náročnú fyzickú prácu ako muži, v oblasti obťažovania zo strany šéfov či kolegov sa pre ich ochranu neurobilo nič. Cohenová vyslovene uvádza, že ženám sa odporúčalo, že ak nevedia zniesť obťažovanie v práci, bolo by lepšie, aby z nej odišli.

Nové spoločenské usporiadanie a ekonomika však spôsobili, že do práce nastupovalo viac žien, a rady o tom, aby zostali doma či ticho trpeli, začali byť aj v atmosfére debát o ľudských a občianskych právach mimoriadne nepraktické a neprijateľné. V roku 1975 sa zrodil pojem sexuálne obťažovanie (sexual harrasment) po tom, čo jednej zo zamestnankýň Cornellovej univerzity odmietli vyplácať dávky v nezamestnanosti, lebo z práce sama odišla a nebola prepustená. Ona však bola k odchodu dotlačená neznesiteľným obťažovaním. Keď pojem použil vo svojom článku New York Times, stal sa rozšíreným.

Pomenovať problém

„Nie je pravda, že ženy by sa na to, čo teraz voláme sexuálne obťažovanie, nesťažovali alebo by im neprekážalo. To by potom matky neučili dcéry, ako sa mu vyhýbať. V prvom rade to dlho nebolo pomenované. Mali sme všetky symptómy, ale nemali sme zjednocujúce pomenovanie. Ak máme problém pomenovaný a zadefinovaný, môžeme sa niekam posunúť. Posledných plus-mínus 40 rokov vieme, čo je to sexuálne obťažovanie, nehostinné prostredie a podobne. To hovoríme o Spojených štátoch; v iných krajinách to išlo ešte pomalšie, a to z rôznych dôvodov, a vlastne nikde sa napríklad legislatíva s tým súvisiaca celkom nedodržiava a stále sa ani nepodarilo odstrániť niektoré predsudky a nepochopenie zo strany spoločnosti,“ hovorí Hadass Ben Eliyahuová, výskumníčka z izraelského Centra pre podporu žien vo verejnej sfére.

Myslí si, že možno teraz vďaka kampani #MeToo by sa to mohlo aspoň trochu zmeniť. „Už sa nedá povedať: nevedeli sme o tom, netýka sa nás to, niekedy to bolo inak, nevšimli sme si, že sa to zmenilo. Napokon, argument ‚kedysi to bolo inak‘ je čiastočne scestný, lebo posledné roky je táto téma naozaj prítomná a kto chcel, tak si ju všimol a asi z nej čerpal nejaké poučenie,“ myslí si.

Podľa nej nie je celkom korektné hovoriť, že muži zo starších generácií proste nevedia, ako sa v „novej dobe“ správať. „Je to povrchné, znevažujúce tých, čo sa vedeli správať na úrovni aj v časoch, keď sa uznával mačizmus. Napokon aj niektorí muži z mladšej generácie, ktorí už majú istú sumu vedomostí, sú napríklad aj vo veľkých korporáciách či na univerzitách upozorňovaní na to, čo je neprijateľné konanie, napriek tomu opakujú staré vzorce. Je to skôr o celkovom nastavení človeka, ale aj o jeho partii, formálnosti a neformálnosti vzťahov v rámci firmy a aj o tom, s akými odozvami sa stretáva jeho počínanie.“

Teraz najčítanejšie