Kvôli Katalánsku najviac stratili menšiny

Už vyše dva týždne prekladám z jedného miesta na druhé svoje poznámky o Katalánsku. Len čo som dokončil prvý koncept, v Barcelone sa všetko zmenilo, a kým som napísal druhú a tretiu verziu, opäť bolo všetko inak. Darmo, v dnešnom svete sa veci tak zrýchlili, že sa nedá prognózovať nielen to, ako bude vyzerať svet v roku 2020, ale ani to, čo sa stane zajtra.

Prúd udalostí pripomína rozbúrený potok v čase povodne, všade je špinavá pena a všetko pohlcujú zakalené vlny. S výnimkou nového typu človeka (politika), s ktorým sa čoraz častejšie stretávame v popredných funkciách. Myslím na ľudí ako korková zátka, ktorých nezničí ani prúd, ani zemetrasenie. Vždy sa držia nad hladinou a všetko prežijú. Nevidieť v nich ani za mak mravnosti či etiky, korková zátka by takúto záťaž neuniesla.

Problémom je to, že títo korkoví ľudia sú (v demokratických voľbách!) volení do vedúcich pozícií na čoraz viacerých miestach sveta. Väčšina z nich ani nevie, čo sa okolo nich deje. So samoľúbym úsmevom sledujú svoje okolie, pričom ich bezmocne unáša prúd. Nevidia však ani toto bezradné unášanie, práve naopak, myslia si, že to oni vytvorili povodeň, oni určili vode a celému svetu smer.

V normálnych podmienkach dokážu ako-tak fungovať, no v krízových situáciách spravidla zlyhajú.

Veľkosť, pompa a útek

Ako menšinový človek som istý čas so sympatiami a s istým rešpektom sledoval dianie v Barcelone. Dámy a páni so serióznym vystupovaním a jasnými argumentmi podporovali uchovanie vlastnej národnej identity. Hovorili o slávnej minulosti Katalánska a o štyridsiatich rokoch tvrdého útlaku počas Francovej diktatúry. Opakovali, že menšina má právo sa rozhodnúť, ako a s kým chce žiť.

Opakujem, spočiatku bolo čosi povznášajúce na tom, ako slávnostne prezentovali svetu svoj problém. Ako však plynuli dni, aj vo mne začala katalánska záležitosť vyvolávať pochybnosti. 

Je pravda, že 7,5-miliónový národ má právo na vlasť, na plné používanie svojho materinského jazyka a riadenie svojej ekonomiky. No v čase, keď Európa hľadá možnosti užšej spolupráce, aby si udržala svoje svetové pozície a vytvorila spoločné inštitucionálne systémy (napr. európska prokuratúra, inštitúcie daňovej politiky) pre transparentnosť ekonomických procesov, pôsobí spustenie opačného procesu zvláštne. A to zo strany menšiny, ktorá má aj vo svetovom meradle najširšie právomoci.

Nechápal som, na čo ten zhon a náhlenie, veď ich neohrozovali Tatári. Bol dostatok času na pokojné rokovania, no katalánski politici sa namiesto nich rozhodli pre iracionálne riešenia a teatrálne gestá. Nechýbala ani hymna, šampanské a slzy. S veľkou pompou vyhlásili nezávislosť Katalánska a hneď ju aj stiahli. Premiér vyhlásil, že pre nezávislosť svojej krajiny pôjde aj do väzenia. (Potom namiesto väzenia radšej odcestoval do Belgicka.)

Robte si s nimi, čo chcete

„Katalánsky“ problém má niekoľko špecifík, ktoré sa v etnických konfliktoch doteraz neobjavili. A obávam sa, že bude mať aj rad dôsledkov, s ktorými dosiaľ ani európski politici, ani menšinoví reprezentanti nerátali.

Jedným zo špecifík je to, že snaha o nezávislosť má takmer výlučne ekonomické pozadie. Zjednodušene by som povedal, že veľmi bohatý západoeurópsky región chcel byť ešte bohatší. Preto sa rozhodol pre odtrhnutie.

Treba však uviesť aj to, že po drsnom zásahu španielskej polície sa mnohí vyjadrili, že spočiatku to bolo skutočne „len“ o peniazoch, no po „bitke“ sa situácia zmenila, lebo takáto potupa sa nedá len tak prepáčiť, či na ňu zabudnúť.

Ďalšou zaujímavosťou katalánskej záležitosti je to, že členské krajiny Európskej únie takmer súčasne vyriekli, že katalánsky problém je vnútornou záležitosťou Španielska.

Ostatné európske menšiny po tejto bolestivej facke zasyčali. Menšinoví predstavitelia v európskych krajinách boli totiž presvedčení, že ak sa „doma“ nedokážu dohodnúť so zástupcami väčšinového národa, tak „spravodlivosť pre svoju vec“ vybojujú v Bruseli. Verili spevu bruselských sirén, že EÚ nebude menšinové práva chápať ako vnútornú záležitosť a ak niekde postrehne diskrimináciu, ihneď potrestá politikov väčšinového národa.

„Pádom“ Katalánska je to minulosť. Nové bruselské odporúčanie znie: Robte s nimi (menšinami), čo chcete, len nech je ticho a poriadok. Ukázalo sa, že Brusel nemá predstavu o riešení etnických otázok. Predstavitelia západných krajín žili v presvedčení, že menšinový problém už dávno neexistuje. Alebo ak predsa, tak sa automaticky vyrieši zlepšením ekonomickej situácie.

Nota bene, aj o náboženstve sme si mysleli, že v 21. storočí nebude mať vplyv na spoločenský život, a každého prekvapilo zistenie, že aj moderný Európan (Američan) „má dušu“ – a neuveriteľné! – popri Bohu v nej má miesto aj národ.

Hrozná budúcnosť

V minulosti panovalo presvedčenie, že najhorúcejšie ohniská etnických problémov sú v strednej a vo východnej Európe. Pre tento región je už desaťročia typické, že je v ňom o jeden národ viac než krajín. Rozpad Juhoslávie sprevádzalo hrozné utrpenie a mnoho obetí. Vysvitlo, že na riešenie náboženských a etnických problémov racionalita nestačí. Juhoslovanský príklad však bol dobrý na to, že politici strednej a východnej Európy už nehovoria (aspoň verejne) o zmene hraníc. Naučili sa, že ak siahnu na hranice, ihneď vypuknú regionálne konflikty.

V západnej Európe sa však hranice nemenili už vyše storočie, preto tamojší lídri nepociťovali hrozby, ktoré politici z východu chápu. Západná Európa si vyše sedemdesiat rokov užíva ovocie mieru, stability a ekonomického blahobytu, ktoré považuje za prirodzené a samozrejmé.

Možno si v Barcelone mysleli, že pre vznik Katalánska nebudú Španieli robiť cirkus. Ani nemajú prečo, upokojovali seba a svet, veď v severovýchodnom cípe Pyrenejského polostrova sa nestane nič zvláštne. Vznikne štát, ktorý chce zostať v EÚ ako Španielsko, naďalej bude platiť eurom ako Španielsko, so Španielskom bude udržiavať priateľské vzťahy a Španielom poskytne menšinové práva.

V podstate to môže byť aj pravda. Lenže podobne by za nezávislosť mohli argumentovať aj Škóti, Íri, Baskovia, Korzičania, talianska Liga Severu či obyvatelia Faerských ostrovov. Ani jeden sa nechce „odsťahovať“ zo svojho bydliska a všetci chcú zostať v EÚ.

A keď majú takéto konanie dovolené Západoeurópania, prečo by ho nemohli mať aj Stredoeurópania? Kto zakáže Kurdom, Čečenom a Ujgurom, aby neuvažovali a nekonali podobne?

V úvode som hovoril o tom, že sa veľmi zrýchlil čas, už sa ťažko prognózuje aj to, čo sa stane na budúci mesiac. Keby sa však spomínané etnické skupiny rozhodli, že sa podľa vzoru Katalánska pokúsia odtrhnúť od svojho „politického domova“, tak (žiaľ) nie je ťažké predpovedať budúcnosť. Tá budúcnosť by bola hrozná.

Mizerné finále

Spomínal som, že katalánske „udalosti“ mi boli v prvých dňoch sympatické, zdalo sa mi, že si zaslúžia podporu. Potom sa na oboch stranách objavili korkoví politici a kopili chybu na chybu. Podozrievali a provokovali „divákov“. Namiesto rokovania útočili. Madrid z diania obviňoval Barcelonu, Katalánci zasa Madrid. Podstatné je, že iracionalita opäť premohla triezvy rozum. Brusel zasa klopil oči a opakoval, že je to vnútorná záležitosť Španielska.

Z pekne rozohraného predstavenia sa stalo mizerné operetné finále. Bývalí dobrí priatelia, gróf Bóni a gróf Dóni, sa poškriepili a gróf Bóni (katalánsky premiér) utiekol do Belgicka, kde požiadal o azyl(!). V Belgicku vypukla vládna kríza, lebo opozícia držala palce grófovi Dónimu. (Takéto hlúposti veru nie sú ani v Čardášovej princeznej!)

Najviac však stratili menšiny. Po katalánskych „udalostiach“ bude totiž akékoľvek menšinové snaženie podozrivé. A len čo niekto vysloví slovo „autonómia“, ihneď bude povolaná „národná armáda“. Opäť vzrastie intolerancia a nacionalistickí politici si už teraz mädlia dlane, lebo ak je to „vnútorná záležitosť“, nie je nijaký problém.

Nejako to vyriešime, hovoria. Napríklad tak, že na kontinente vytvoríme silné národné štáty. Voľakedy pestrá Európa bude čoraz sivastejšia, na jej vodách bude čoraz viac špinavej peny, ktorá pomaly všetko zahltí. Prežijú len korkové zátky. Budú pri moci.