Lukáš Vráblik
Marek Turošík za jeden z hlavných architektonických skvostov Považskej Bystrice nepovažuje len jednu budovu, ale ich komplex – hradný kopec v Považskom Podhradí. „Na jednom mieste – kopci – vidíme celý vývoj panského bývania a to je slovenský unikát. Na samotnom vrchu sa nachádza hrad, ktorý svojou pozíciou odpovedal na turbulentné časy stredoveku. Na jeho úpätí nájdeme renesančný kaštieľ, ktorý ešte stále v sebe poskytoval aj obrannú funkciu, a celkom pod kopcom postavili pohodlný kaštieľ, ktorého ‚jediným‘ nepriateľom bol Váh. V devätnástom storočí ho obklopoval nádherný historický park, rozprestierajúci sa až do Považskej Teplej a k Šebešťanovej,“ hovorí.
„Samotné objekty majú, samozrejme, taktiež obrovskú cenu, veď hrad je okrem iného aj symbolom nášho mesta, umiestnený v erbe. Dolný rokokový kaštieľ je napríklad veľmi zaujímavý tým, že pre blízkosť Váhu a možnosť jeho vyliatia architekt kaštieľa obrátil vtedy bežné umiestnenie nástupného dvora s krásnymi arkádami z obvyklého vonkajšieho pohľadového priestoru do vnútorného priestoru. Tomuto miestu dáva výnimočnosť a atmosféru súlad všetkých budov dokopy, aj s tými učupenými domčekmi v tesnej blízkosti pri kaštieľoch. Treba však povedať, že tento priestor by bolo vhodné v budúcnosti zrevitalizovať, snažím sa o to aj vo svojich návrhoch,“ vysvetľuje.
Budova štátnych orgánov
Podľa Turošíka je veľmi zaujímavá a dôležitá aj budova štátnych orgánov. „Ide o experimentálnu budovu, ktorá v tom čase v Československu nemala obdobu. Vežová časť budovy visí na lanách vychádzajúcich z kyvadiel, ktoré sú umiestnené nad budovou. V šesťdesiatych rokoch bolo cieľom architektov okrem iného zlepšenie podmienok pracujúcich o to, aby mali napríklad dobré svetelné podmienky a podobne. Preto sa snažili čo najviac vyľahčiť fasádu objektov, aby tak svetlo mohlo vhodne prúdiť do vnútra budovy. To bol jeden z dôvodov, prečo dom zavesili na lanách, ktoré vôbec neprechádzajú fasádou a umožňujú, aby tá ostala voľná.“
„Táto budova kedysi spolu s vežami mestského kostola výškovo ohraničovala staré aj nové centrum. Preto je pre ráz mesta veľmi dôležitá. Nevznikla by u nás bez toho, aby sme v meste mali veľký strojársky podnik, ktorý chceli vtedajší politici prezentovať, preto je možné ju vnímať ako priamy výsledok vtedajšieho rozmachu. Preto som rád, že aj po rekonštrukcii prízemných priestorov sa zachovali reliéfy bývalej vstupnej haly, ktoré sršia vtedajším nadšením technikou. Je dobré dodať, že ide taktiež o mestskú pamätihodnosť a ako jediná budova nášho mesta je táto budova zapísaná v zozname pamiatok modernej architektúry DOCOMOMO.“
Kostol
Turošík ďalej vyzdvihuje kostol, najstarší objekt v centre Považskej Bystrice. „Ide o národnú kultúrnu pamiatku, ktorá dodnes veľmi dobre slúži svojmu liturgickému účelu. V štyridsiatych rokoch bol kostol výrazne zväčšený tak, že dnes ide o najväčší chrám v Žilinskej diecéze. Koncept prestavby, pri ktorom sa využili aj časti pôvodného kostola, sa zdá inšpirovaný viacloďovými katedrálnymi chrámami, kde úvodný reprezentačný vstup tvorí dvojica veží otočených do námestia, a ďalej pokračujú lode sakrálneho priestoru. Tento koncept vtedy urbanisticky zdôraznil kostol ako dôležitý mestotvorný prvok na starom bystrickom námestí.“
„V jeho útrobách vidíme aj veľmi hodnotné umelecké diela, ktorými je kostol dotvorený. V predsieni umiestnili náhrobok pánov hradu, z ktorých je najcennejší náhrobník Rafaela Podmanického. Jeho tvorcom bol majster viedenského Stephansdomu Hans Saphoy. Ďalšou zaujímavosťou je, že nápisy sú písané v slovenčine, čo bolo v tom čase nezvyklé. V hlavnom priestore aspoň mňa vždy ohúria veľkoplošné nástenné maľby Eduarda Massányiho i miestneho, bohužiaľ, už zomrelého Jána Rojka. Tie sú doplnené krásnymi vitrážami od Vincenta Hložníka. V starej časti kostola nájdeme aj z hľadiska slovenského umenia významné kamenné pastofóriá a ďalší renesančný alabastrový náhrobník. V centre Považskej Bystrice, kde sa prestavbou centra zotrela väčšina historických vrstiev, je tento objekt, ktorý tých vrstiev v sebe ukrýva mnoho, veľmi dôležitý.“
Diaľničná estakáda
V Považskej Bystrici je zaujímavá aj diaľničná estakáda dokončená v máji 2010. „V období svojho vzniku znamenala spásonosné vydýchnutie od záplavy áut prechádzajúcich mestom,“ tvrdí Turošík. „I keď tunelové riešenie vedenia diaľnice by určite menej zasiahlo povrch krajiny, som rád, že pri zvolení povrchového variantu sa pod tlakom verejnosti dbalo nielen na čisto funkčné a transportné činitele, ako to, bohužiaľ, dopadlo na viacerých miestach na Slovensku, kde diaľnica ide ponad sídlo a akoby nebrala ohľad na to, že ľudia sú esteticky cítiace bytosti, ale dôraz bol daný na to, aby sa konštrukcia mosta čo najmenej dotkla organizmu mesta a počas bežnej dennej prevádzky zasahovala do života väčšiny obyvateľov za dosiahnutia esteticky pôsobiacej konštrukcie. Myslím, že za tento leví údel, ktorý návrhári mosta podľa môjho názoru zvládli, im právom patrí cena Stavby roka, ktorú za ňu získali.“
Krajina
Architektonickou dominantou mesta je podľa Turošíka i krajina, v ktorej mesto leží: „Manín doslova dominuje celému údoliu, v ktorom sa nachádzame. Aj preto sa stal témou pre viacerých umelcov ako Imro Weiner Kráľ či Vlado Vakov, ale nájdeme ho aj v dielach pána Rojka a podobne. Váh či riečka Domanižanka, ktoré dali nášmu mestu meno, sú tiež výraznými prvkami. Nevnímame to tak len my, ale aj ľudia, ktorí prídu zvonku. Pred niekoľkými rokmi sme s Petrom Lényim, architektom, ktorý pôsobí v Bratislave, robili súpis prázdnych budov v našom meste, aby tak vznikla mapa, ktorá ukáže ich potenciál znovuvyužitia. Vtedy sme mali návštevu z Maďarska a prvé, čo ich upútalo, bola naša dramatická manínska skalná topografia.“
Skvosty, ktoré spomenul Turošík, sú tie najhlavnejšie, ale podľa neho by sme mohli nájsť aj mnoho ďalších: „Kvalitná je aj budova Tatra banky na bývalom bystrickom námestí, v meste nájdeme veľa sôch, ktoré majú umeleckú kvalitu, k niektorým sa dokonca viažu veľmi pútavé príbehy. V mestských častiach nájdeme posledné kúsky ľudovej architektúry, ktorá mala svoj charakter pevne zviazaný s týmto určitým krajom, no, bohužiaľ, rúca sa nám pred očami bez toho, aby sme sa vedeli poučiť z jej prepojenosti na okolie. Máme tu toho dosť, len nám podľa môjho názoru chýbajú plynulé prepojenia a istá celistvosť. Práce pre nás architektov je tu teda dosť.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
