Jožka Černý: Na koncerty sa mi darí pricestovať, lebo somárov za volantom púšťam pred seba

JOŽKA ČERNÝ sa narodil v roku 1942 v Čejči. Pracoval ako remeselník, mechanik šijacích strojov, umelecký kováč a automechanik. Je legendou československej ľudovej piesne. Prvý singel vydal ako 18-ročný, len s Brnenským rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov nahral okolo 1200 pesničiek, spolu ich je niekoľko tisíc. Na konte má 33 albumov rôznych žánrov (okrem „cimbaloviek“ a ľudových pesničiek naspieval aj klasické árie), predali sa z nich milióny kusov. Ľudia si dodnes pamätajú jeho hity Když jsem šel z Hradišťa alebo Za tú horu, za vysokú. Je ženatý, má tri dcéry, žije v Starej Břeclavi.

Spievate od útleho detstva, ale hoci ste dnes legendou, začiatky boli zvláštne. Spev vás nebavil.

A koho by bavil, keď ho ako zázračné dieťa od štyroch rokov nútili vystupovať kade-tade a pred kýmkoľvek? Čo som z toho mal? Nič, všade som vystupoval zadarmo. A keď som odmietol spievať, ešte sa mi aj ušlo pár faciek. Už vtedy som však bol odbojár.

Dôvod?

Zvláštne som sa cítil na bežných vystúpeniach, ale aj na súťažiach. Vyhrával som ich, pričom niektorí ľudia, keď ma tam zbadali, rovno hovorili, že ich deti už ani nemusia vystupovať, lebo je tu Černý. Viete, kto bol Slávek Volavý?

Primáš a legenda moravskej ľudovej hudby.

Áno. A tento môj priateľ a profesor mi raz so smiechom povedal, že ma na súťažiach neznášali, lebo vopred vedeli, že budem minimálne o tri triedy lepší ako ostatní.

Možno by ma spev v detstve bavil oveľa viac, keby som sa mu mohol venovať len dobrovoľne. Kým kamaráti sa naháňali vonku za futbalom, ja som sa stále musel niekde predvádzať. No ale dnes sa nesťažujem, nakoniec to bolo na niečo dobré a vďaka spevu som nielen videl svet, ale sa aj dokázal uživiť.

Vravíte, že ste vystupovali zadarmo. Raz ste si predsa za vystúpenie vyslúžili kolobežku.

To sa udialo na nejakej konferencii v Hodoníne. Vtedy som si už ako správny odbojár dupol – sľúbili ste mi kolobežku, tak mi ju najskôr prineste, aby som ju videl, inak nespievam. Lenže súdruhovia boli neoblomní – najskôr zaspievaš, potom bude kolobežka.

Tak som sa zaťal a nepomohli ani zauchá. Nakoniec súdruhovia kolobežku priniesli, lebo pochopili, že neustúpim. Bola čerstvo natretá, a ako si ju na tom pódiu smerom ku mne podávali, všetci sa zagebrili od farby. Boli hrozne vytočení.

Mnohí rodičia v tých časoch bojovali proti tomu, aby sa ich deti venovali umeniu. Chceli, aby mali v rukách remeslo. Vašim neprekážalo, že budete čosi ako komediant?

Ako im to mohlo prekážať, keď komediantov tvorila celá rodina? Pamätám si na situáciu, keď k nám na návštevu prišla moja budúca žena. Prítomná bola celá rodina, ktorá sa práve pre nejakú vec strašne hádala. Doslova sme po sebe kričali.

Žena si myslela, že to je koniec jej kariéry v tejto šialenej rodine, zrazu sme však všetci začali spievať. Nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Na našu rodinu, kde sa striedalo napätie s humorom, si jednoducho bolo treba zvykať. Napríklad sestra si moju ženu premerala očami a len tak prehodila – v poriadku, môžeš medzi nami ostať.

Podstatné je, že na Morave sa stále spievalo. Keď sme sa radovali aj keď sme smútili. A to nám ostalo. Našťastie, lebo bez spevu je život o ničom.

Snáď v každom rozhovore s vami sa pripomína, že ste ako štvorročný spievali aj prezidentovi Edvardovi Benešovi po jeho návrate z exilu. Pamätáte si na nejaké detaily?

Pamätám si akurát na to, že zozadu ma dospelí šťuchali a štípali, aby som konečne začal spievať. To viete, odbojár. Beneš stál pri okne vo vlaku, ktorým prišiel do nášho regiónu, a silne pochybujem, že ma v tom ruchu vôbec registroval. A ja som vtedy figu borovú vedel, čo znamená slovo prezident. Ale zaspieval som.

Odvtedy ste vystupovali pred každým jedným prezidentom vrátane súčasného. Ktorý bol podľa vás najlepší?

Hm, najlepší bol podľa mňa ten jeden, pred ktorým sa mi nikdy vystupovať nepodarilo – Tomáš Masaryk. Veľa mi o ňom rozprávali moji rodičia. Tomu by som zaspieval najradšej. To bol totiž pán prezident. A ešte aj Moravák!

V roku 1971 ste s Brnenským rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov boli na trojmesačnom turné v USA a Kanade. Bol veľký šok vypadnúť zo socializmu a vnímať kapitalizmus zblízka?

Bol, hoci už predtým som sa s rôznymi orchestrami dostal trebárs do Holandska či Talianska. Vďaka tomu sme vedeli, že čo nám doma hovoria o škodlivom Západe, sú bludy. Doma sme všetci boli jedna veľká komunistická rodina, ktorá si zvykla na priemernosť, a tak sme nechápali, ako môžu mať v zahraničí v januári na pultoch citróny a banány. To však bola len banalita. Na zájazd do Ameriky som šiel ako náhradník, keďže kolegovi práve zomrel otec. Len sme otvárali oči a nechápali, ako nám môžu doma tak klamať o tom, ako sa na Západe zle žije. Bývali sme v obrovských kvalitných hoteloch s bazénmi, chodili po veľkých rautoch, spoznávali šťastných a zabávajúcich sa ľudí, videli plné obchody s tovarom, ktorý u nás nebol. Jednoducho to bol iný svet.

Po tom, čo sme videli vonku, bol príchod domov zlomom. Zažíval to asi každý, kto sa vrátil zo Západu. Tá naša každodenná sivosť mi pripadala, ako keby tu spadlo obrovské lietadlo a ostal po ňom len popol. Ešte aj baraky v našej krajine boli sivé. Človek si to však uvedomí, až keď vyjde von a začne vnímať všetky tie farby.

Ako vás prijali diváci?

Zažili sme tam obrovský úspech. Ľudia milovali našu muziku, pričom na naše vystúpenia ani zďaleka nechodili len krajania. Ľudovky od nás zaberú vždy a všade, zažil som to tisíckrát.

Výhodou bolo, že s nami nešiel žiadny nasadený eštebák, sprevádzala nás len jedna pani. Síce to bola členka komunistickej strany, ale perfektná a slušná, takže sme sa nemuseli strážiť. Jasné, po návrate sme museli povinne nahlásiť, s kým vonku sme sa stretli a o čom sme hovorili, to sme však nejako obabrali.

Nosili ste si zo Západu veci, ktoré u nás nebolo dostať?

Pokúšali sme sa o to, ale často nám to neprešlo. Ja som si trebárs z USA priniesol typické americké tričko. Keď som v ňom šiel hrať futbal, zastavil ma policajt a odporučil mi ho okamžite vyzliecť, inak budem mať problémy.

Neskôr, keď už sme mali svoje rodiny, nás zase ako muzikantov štvalo, že sme sem nemohli zvonku voziť veci, ktoré sa výrazne líšili od tých našich. O tom bol socializmus – všetci sme mali byť rovnakí, nik nesmel vytŕčať.

Faktom je, a to treba priznať, že ak niekto smel chodiť so svojou hudbou von na Západ, tak to boli ľudovkári – my, Lúčnica a ďalší. Boli sme vývozný artikel, prezentovali sme kultúru Československa – rozmanité kroje, hudbu, spev. V tomto je naša krajina mimoriadne bohatá – čo región, to iný a nádherný folklór.

Dovolili ste si na tú každodennú sivosť otvoriť ústa? Mohla hviezda ako vy kritizovať režim?

Občas som si pustil hubu na špacír, nič som tým však nedosiahol. Naopak, na dva roky mi zakázali vystupovať v televízii. Rodina sa preto bála a prehovárala ma, aby som už „neblbol“.

Pritom som tým komunistom spieval. Aj tým najvyšším. Vrátane Husáka. Napriek tomu som si zachoval schopnosť hovoriť ľuďom do očí to, čo si naozaj myslím. Koľkokrát mi niekto povedal, že mám pravdu, ale nemôže nič urobiť, lebo sa bojí o miesto, o rodinu. Tak sa mnohí radšej pretvarovali.

Asi ste si rozmysleli, čo konkrétne budete spievať. V modernej hudbe na to nejeden spevák doplatil.

V tomto som mal šťastie, lebo som bol pod ochrannými krídlami dobrého manažéra a môjho kamaráta Karla Vágnera. Vďaka nemu som mohol spievať čokoľvek. Iná vec je, že sme sa občas spolu takmer pobili.

Áno, vyskakovať ste mohli len do istej úrovne. Ak ste prekročili hranicu, jednoducho vás zakázali a už ste si neškrtli. V praxi to znamenalo, že by ste sa museli vzdať spevu a ísť robiť niečo manuálne. Radšej som ľuďom robil radosť piesňami.

Lákali vás do strany ako člena? Alebo na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou?

Keď prišla v roku 1989 revolúcia, dcéra sa ma spýtala – „tatínku“, nebudeš aj ty na nejakom zozname? Bol som si istý, že nie, lebo som nikdy žiadnu spoluprácu nepodpísal. Jasné, že sa ma súdruhovia priebežne pýtali, či nechcem vstúpiť do strany, ale mal som dobrú odpoveď, ktorú mi poradil jeden starší pán. Odporučil mi, aby som vždy povedal, že som na to ešte nedozrel. Zabralo to.

Jedna vec je byť hviezdou, predať milióny albumov a mať nabité koncerty, iná žiť svoj život. Siahli ste si niekedy na dno?

Samozrejme, po dne som kráčal dosť dlho. Roky som bol všade len náhradníkom. Napríklad keď som dva roky vystupoval v Moravanke, vytvorila sa tam atmosféra, ktorá mi nevyhovovala. Po dohode som radšej odišiel. Nechcem to však rozobrať bližšie.

Neznášam tlačenku, protekciu, lezie mi na nervy, ak niekto čosi podmieňuje neférovou protislužbou. Koľkokrát mi radili, aby som nič neriešil a, obrazne povedané, držal basu, to však nie som ja. Aj z toho dôvodu som sa musel neraz vyhrabávať z dna.

Dnes sa však môžem pozrieť každému do očí, lebo viem, že mám za sebou čistú kariéru. Nikdy som neuhol a na koncertoch som vždy odvádzal maximum. Publikum si to zaslúži. A to som vždy žiadal aj od svojich muzikantov. Sú to špičkoví hráči, ale keď som registroval nejakú ich benevolenciu, vždy som im povedal – kým šliapem ja ako dedko, musíte šliapať aj vy. A bolo.

Nebolo svojím spôsobom pádom na dno aj to, že keď sa vám v prvom manželstve mala narodiť dcéra, svokrovci vás takpovediac vyhnali a nasledoval rozvod? Dcéru ste potom roky nevideli.

Vidím, že ste si môj životopis preštudovali naozaj dôkladne. Áno, bola to smutná udalosť. Prvá manželka bola mojou láskou po vojenskej službe. Vzali sme sa, a hoci som túžil po skutočnej rodinnej atmosfére, jej bohatí rodičia sa nikdy nezmierili s tým, že som z chudobných pomerov.

Nepomohlo ani to, že už som bol relatívne známy. Rozvádzali sme sa, keď bola žena v deviatom mesiaci. Celé to bolo dosť raritné a veľmi nepríjemné. Najskôr som si malú dcérku brával, potom mi ju odmietli dávať. Trpel som, náš vzťah sa vlastne nemohol rozvíjať. Nezmenilo sa to, ani keď som už bol slávny. Našťastie sme mali so skvelou druhou manželkou ďalšie dve dcéry.

Ako sa to po desaťročiach dostalo do bulváru, ktorý napísal, že ste dcéru 50 rokov tajili?

Poznám jednu novinárku z Blesku. Povedala mi, že mám dcéru, o ktorej verejnosť nevie. Vravel som jej, že nechcem, aby o tom písala. Reagovala, že ak do Blesku nedajú nejakú bombu, bude problém. Podstatné je, že časom sa náš vzťah s dcérou dal do poriadku, hoci zmeškaný čas sa nedá vrátiť. Nechcem o tom viac hovoriť.

Dodnes musíte na všetkých koncertoch spievať dve pesničky – Když jsem šel z Hradišťa a Za tú horu, za vysokú. Nelezú vám na nervy?

Mám to zaplatené. Vďaka svojmu rozsahu môžem spievať čokoľvek, ale prečo nedať ľuďom práve to, čo chcú? Bežne sa mi stáva, že ľuďom ponúkneme, aby si sami vybrali, čo chcú počuť. Trochu tým riskujeme, lebo na konte máme tisícky pesničiek. A oni si naozaj neraz vyberú čosi z dávnych rokov, čo som nespieval už desaťročia.

Napriek tomu vyhovieme a zahráme to. Práve na to som hrdý. Koľko je umelcov, ktorí dokážu ihneď odprezentovať aj nenacvičené veci mimo aktuálneho programu? Vrátim sa však k otázke – môj veľký kamarát a džezmen mi povedal: spievaj, čo ľudia chcú. Od Franka Sinatru tiež každý žiadal, aby donekonečna spieval skladbu New York, New York. Pesničky, ktoré ste menovali, sú mojimi New Yorkmi.

Môžem byť rád, že vôbec mám stále pre koho spievať a že za tými ľuďmi ešte vo svojom veku a v súčasnej premávke dokážem pricestovať. Darí sa mi to, lebo somárov za volantom púšťam pred seba. Nezaspievať potom ľuďom, čo si želajú? Nebolo by to arogantné?

Ako si môžete pamätať texty tisícov piesní, ktoré ste desaťročia nepočuli?

Tiež ma to prekvapuje, lebo som vo veku, keď by som už ani nemal trafiť domov. Sú však na to triky – keď mi vypadne text, vyzvem divákov, aby pokračovali za mňa, a tvárim sa, že to tak má byť. A ešte ich aj pochválim, že ten text poznajú.

Správam sa presne tak, ako mi poradil herec Vladimír Menšík – nezabúdaj, že na pódiu si pre tých ľudí robotníkom. Toho sa drž a správaj sa k nim slušne. A ak treba, priznaj im aj chyby, lebo ak všetko robíš poctivo, odpustia ti ich.

Dokáže legenda spoznať, kedy už má skončiť?

Ak budem musieť spievať v sálach, kam na mňa príde len 20 ľudí, bude jasné, že je čas definitívne skončiť.

Úspešných muzikantov hudba dokáže zabezpečiť na celý život. Dá sa stať milionárom aj vo vašom žánri s „cimbalovkou“?

Samozrejme, veď mám na konte milióny predaných albumov. Jasné, že ma to celé dobre uživilo, ľudia na nás chodili, kupovali si albumy aj lístky na koncerty. Nie som však náročný, nevymáham vysoké honoráre. Správam sa tak, aby som nerobil ľudovej piesni hanbu – aj ona je predsa skromná, ale kvalitná.

Spomínali ste mi, že na Slovensku máte s vystupovaním trochu problém pre komplikovanú legislatívu.

To je pravda. Keď chceme vystupovať na Slovensku, musíme ísť cez nejakú ďalšiu agentúru kvôli platbám DPH. My platcovia DPH nie sme. Organizátorom to naše akcie zbytočne predražuje. Jednoduchšie by bolo, keby si nás mohli objednať priamo a bez sprostredkovateľa.

Ako často vystupujete?

Nechodím na klasické turné – idem tam, kam ma zavolajú. Len čo však napadne sneh, až do marca končím a vystupujem len v prípade, že to mám blízko z domu. Určite nepôjdem na otočku z Moravy do Plzne len pre jedno vystúpenie.

V dnešnej doprave ma to nebaví. Smerom do Prahy sú samé uzávierky, do toho ľudia jazdia ako blázni, takže si dvakrát rozmyslím, kedy kam pôjdem.

Koncertov je však stále dosť, už teraz som objednaný na budúcoročné Vianoce. Tí ľudia mi zjavne dosť fanúšikujú, lebo najskôr sa ich musím dožiť. Blázni. Vystupujem s päťčlennou kapelou, kapelník však má k dispozícii až 50 špičkových muzikantov. Vyberá z nich vždy tak, aby sme dokázali okamžite nastúpiť a šliapať.

Dnes existuje viac televízií, napríklad Šlágr TV, TV Senzi, ktoré ponúkajú ľudovky, často však v jednoduchých až primitívnych úpravách kapiel, ktoré tvoria trebárs dvaja hráči na „samohrajky“. Ako ich vnímate?

Je zaujímavé, že žiadna takáto televízia so mnou neuzavrela zmluvu, napriek tomu vysielajú moje pesničky. Celkovo však tie programy neodsudzujem. Nie je v tom prakticky žiadna virtuozita, ale sú to skladby, ktorí sa ľuďom zjavne páčia. Stále je to totiž muzika, nie bohapustý „kravál“. A keď to má toľko divákov, asi je to v poriadku.

Nedegraduje to poctivú ľudovú hudbu?

Jasné, že je tam obrovský rozdiel v kvalite. Ak sú však tie pesničky melodické a kapely hrajú naživo, teda nepustia muziku a neodídu na pivo, dá sa to akceptovať. Ľudia to buď prijmú, alebo nie. Držím sa hesla, že kým ľudia spievajú, je dobre. Pri čomkoľvek.

Dodnes žijete v Starej Břeclavi, narodili ste sa však v Čejči. Je pravda, že vaši rodičia tam museli utiecť počas vojny?

Áno, za okupácie, keď sa k nám dovalili Nemci, utiekli na Hodonínsko. Nechceli riskovať. Do Starej Břeclavi sme sa vrátili až po vojne, keď už som mal tri roky, takže z toho obdobia si nič nepamätám. Vlastne áno, priniesol som si odtiaľ dve prezývky – Čajčák a Pipena.

Tú prvú som neznášal, lebo ma ňou posmešne častovali decká na ulici v Starej Břeclavi. Keď sme sa totiž vrátili, bol som nový. Nerobilo mi to dobre, trápil som sa.

Prezývku Pipena ste akceptovali?

Tá už bola v poriadku. Vznikla tak, že môj otec mal sedem súrodencov. Rodina Černých pritom bola mimoriadne chudobná. Vedľa nej žili statkári, ktorí okrem iných zvierat chovali aj sliepky.

Chudobní chlapci sa nekašľali, nasypali im zrno, a občas tak nejakú sliepočku prilákali, upiekli a zjedli. Jej majiteľ sa následne v krčme sťažoval, že mu miznú sliepky, a tak dostal odpoveď, že Černí hladujú. Odvtedy nás volal, že sme Pipeni.

Čo vás dnes najviac teší?

Že mám stále plné sály. Nedávno som vystupoval v Ostrave a napriek zime bolo plné námestie. Mrzol som, ale nemohol som odísť, lebo tí ľudia prišli, aby ma videli a počuli. Niektorí ma aj preto nazývajú Karlom Gottom pre chudobných. Karlovi som raz dokonca musel vysvetľovať, že je to len žart.

Na konte mám 33 albumov, množstvo z nich je zlatých, diamantových a platinových. Vďaka fanúšikom sa dostali do celého sveta. Raz sme hrali pre študentov univerzity v Bostone. Pri následnej diskusii som nechápal, ako môžu vedieť, že naše kroje a cimbal sú z Valašska. Ich profesor mi odpovedal – nečuduj sa, pre nich si Bostončan, ako folklórneho speváka ťa majú za domáceho. Čo viac si môžem priať? Veď to je krása.

A čo vás štve?

Že keď prídem do Rakúska, ľudia okolo sa usmievajú. Pýtajú sa, či niečo nepotrebujeme, či nám nemajú pomôcť. U nás doma pritom nezdravia už ani decká. Ako si vlastne niektorí predstavujú demokraciu? Tak, že môžu do niekoho kopať, ubližovať mu, kradnúť, robiť zle?

Pozrite sa, ako jazdíme autami. Vodiči sa správajú ako šialení. V Rakúsku ma každý pustí pred seba, mávne mi, tu si hrozíme päsťami a ukazujeme prostredníky. Zaráža ma to, lebo tomu učíme aj naše deti.

A hnevá ma aj to, že sa všeobecne zabúda na ľudovú hudbu a folklór. Pritom u nás máme tú najvyššiu kvalitu. Národ robí folklór tak ako poslanca obliekanie a správanie, ako maliara jeho obrazy. Potešilo by ma, keby ľudia opäť začali nosiť aj kroje. Každá dedina ho má iný, každý je nádherný. Bola by to krásna obroda detí.

Nik nemusí brať tvrdé drogy, folklór predsa umožňuje napiť sa dobrého vínka, posedieť si, podebatovať, zaspievať. Už týmto sme iní ako ostatní vo svete. Máme niečo, čo sa nám nijako nedá zobrať, a aj tak na to zabúdame?

Čo s tým?

Viete, ako by to malo byť, keď príde do nejakej dediny televízia a chce si natočiť tamojší folklór? Starosta by jej mal povedať, že v poriadku, ale dajte nám tisíc eur. Keby televízia namietala, že relácia bude pre dedinu reklamou, treba reagovať nasledovne – my reklamu nepotrebujeme. Potrebujeme však tisíc eur na folklór, aby sa mu mohli venovať naše deti.

Ja napríklad ešte ako najstarší z členov hrávam futbal za mužstvo osobností z oblasti športu a umenia Amfora. Počas celej jeho existencie sme vybrali už 40 miliónov korún, ktoré sme venovali deťom na športovanie. Tak to má fungovať. Ľudia sa zabavia na futbale a našich koncertoch, ale musia prispieť aj deťom.

Pred pätnástimi rokmi som tiež založil nadáciu, v rámci ktorej chodím spievať pacientom na onkologickú kliniku v Brne. Ľudia sú povinní pomáhať slabším.

Sledujete politiku?

Keď prídete do dôchodkového veku, politici vám už budú len na smiech. Niektorí sú tam viac ako 20 rokov a ešte sa čudujú, že ich chcú iní vymeniť. Ja im nerozumiem. Neviem, prečo sa niekto dostane do politiky a automaticky začne ťažiť len pre seba bez toho, aby pochopil, kedy má dosť.

Pred 13 rokmi ste však aj vy na Hodonínsku kandidovali do senátu ako nezávislý za ČSSD.

To som len chcel pomôcť jednému kamarátovi, ktorému som to sľúbil. Keď som neuspel, jasal som. Vtedy som totiž netušil, že v senáte môžem byť, aj keď doň nebudem chodiť. Čo už. Na politike sa dnes zabávam a ostro odmietam všetky ponuky na to, aby som niekoho propagoval.

Do predvolebnej kampane by vás teda nepresvedčili ani za slušné peniaze?

Nie. Zamieta sa. Už nie. Ponuky sú, ale nemám záujem.

Blíži sa 25. výročie rozdelenia Československa. Ako ste ho vnímali z pozície Moraváka a hviezdy v Česku aj na Slovensku?

Všade vždy až doteraz opakujem, že som československý spevák. Čakám, že to konečne pochopí aj slovenská vláda a dostanem nejaké vyznamenanie. My v Česku sme ich už dali Žbirkovi niekoľko – je čas, aby ste nám to nejako vrátili.

Ako trávite čas na dôchodku, keď nevystupujete?

Pohybom a manuálnou prácou. Opravujem autá – veteránov, teraz konkrétne trabant. Veľa jazdím po meste na skladacom bicykli, chodím na prechádzky, občas si zahrám futbal, stále niečo majstrujem v dielni. A venujem sa vnúčatám. Tým ani nemôžem povedať, že práve nemám čas, lebo rovno reagujú: „Dedo, neblbni a poď k nám!“

Z tých deciek mám najväčšiu radosť, sú to šialenci v neustálom pohybe. Nesťažujem sa, lebo môj dobrý kamarát mi stále hovorí – Jožine, už päť rokov nemáme na tomto svete čo hľadať, tak sa správajme slušne.