Jeden z nás. Príbeh o Slovensku

Pomoc! Praskla mi bublina.

Mali by sme sa tejto aférke tešiť ako pes chvostu, aj keď máme možno teraz pocit, že by sme sa bez nej zaobišli. Nastavuje zrkadielko, povedz že mi, nielen Eugenovi Kordovi, ale každému, kto okolo nej išiel.

S tým, ako sa mi nedarí vysvetľovať zlo, mám bohaté skúsenosti. Také bohaté, že máme na to interný žartík - „asi si to zle napísala“, čo, samozrejme, musím vždy pripustiť. Nejaký dôvod to určite má a ja sa ustavične pýtam ľudí, ktorí s tým pracujú: prečo nechceme vidieť svinstvo, keď ho máme pred nosom? Prečo neposudzujeme veci tak, ako to robia slušní sudcovia: oholia vec na kosť a zvažujú ju samotnú? Ako to, že obete u nás stále počúvajú, čo ony samy spravili zle? Kedy konečne začneme chápať, že páchateľ je páchateľ?

V relativizovaní sme bezkonkurenční. Pravda je vždy uprostred, však?

Odpovede na to sú rôzne. Teória, s ktorou sa bezvýhradne stotožňujem, je „ilúzia bezpečnosti“. Natoľko nás desí, že by sa to mohlo stať nám alebo našej dcére, že s tým pocitom nedokážeme žiť. Nespávali by sme od hrôzy. Tak si radšej rýchlo vybudujeme presvedčenie, že obeť je aspoň čiastočne na vine, lebo keby nerobila to či ono, tak sa to nestane. A to je úplne nesprávny myšlienkový postup a nezabráni ničomu zlému, ak nerátame stratu dôvery vašich detí. Ak im totiž budete vykladať, že slušné devy nikto neznásilní ani neobťažuje, tak vám tento eventuálny zážitok pre istotu vôbec neoznámia, a to vôbec nie je niečo pre ich prospech, ale naopak.

Teraz sa niečo podobné deje s našou malou slovenskou aférkou #metoo. Zdá sa, že už si tu nikto nepamätá, čím sa teraz začala: zhnusenými selfíčkami žien, za nimi spokojné tváre obťažovačov, pričom šlo povedzme len o hvízdanie na ulici.

Teraz hovoríme, že jeden z nás, zvaný Jeňo, predsa nie je nebezpečný. A tvrdil niekto, že je? Veď len

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |