Kolektívny duch síce vyhral, ale finalisti prehrali

Po prvýkrát v histórii nemá Cena Oskára Čepana jedného či dvoch víťazov. Víťazmi sa stali všetci finalisti – Apart Collective, Nik Timková, Katarína Hrušková a Zuzana Žabková, keďže vytvorili spoločnú výstavu namiesto individuálnych.

Skutočným víťazom však nie je nikto z nich.

Časom ním azda môže byť samotná cena, ak sa jej podarí prežiť a napredovať. Nebude to však ani zďaleka vďaka nekonštruktívnej kritike, pred ktorú ju postavili finalisti a z ktorej urobili leitmotív svojho výstupu.

Jeden za všetkých

Všetko sa to začalo tým, že štvorica finalistov sa rozhodla urobiť namiesto individuálnych diel, na základe ktorých porota vyberá víťaza, dielo kolektívne. V Nitrianskej galérii, kde sa odohrávalo tohtoročné finále Ceny Oskára Čepana, teda urobili spoločnú výstavu.

Dôvody pre toto rozhodnutie zhrnuli v manifeste, ktorý uverejnili na portáli Artalk. K tomuto kroku ich vraj viedlo viacero vecí – najmä však nezvládnutá organizácia súťaže, v ktorej už nechceli byť v pozícii súťažiacich. Žiadne konkrétne problémy nemenovali a ani nenavrhli riešenia, najmä totiž chceli otvoriť diskusiu. Otvoriť diskusiu. A ešte raz – otvoriť diskusiu.

Výsledkom tohto všetkého je niekoľko vecí a konštruktívna diskusia medzi nimi naozaj nie je. Ak ide o formálny výsledok ceny, porota sa zhodla, že dielo je naozaj kolektívne, a cenu dala všetkým. Odmeny si však musia rozdeliť a, napríklad, vybrať medzi sebou, kto pôjde na šesťtýždňový rezidenčný pobyt do New Yorku. Porota tak hodnotila najmä fakt, že finalisti odmietli individuálne „súťaženie“, a ocenila ich snahu o kolektívny výstup, pripravenosť „vyhrať aj prehrať spolu“, ktorú doviedli do dôsledkov. To je však len jedna vec.

Druhá, ktorá sa počas celého finálového dňa javila ako oveľa dôležitejšia než oná vznešená idea spolupatričnosti či väčšieho ohodnotenia umeleckej práce alebo námietka voči súťaženiu v umení, ktorú mohli finalisti vyriešiť jednoducho tým, že by sa do súťaže neprihlásili, bola ostrá kritika voči organizátorom ceny.

Ako finalisti správne podotkli, neboli prví a iste nie sú ani poslední, čo cenu alebo jej organizáciu kritizujú. Ale spôsob, akým to urobili, bol ďaleko za hranicou toho, čo definuje konštruktívnu kritiku. Ak chceli docieliť, aby „sa umelci cítili viac rešpektovaní a docenení“, tak svojím záverečným vystúpením na pódiu po vyhlásení výsledkov a priam absurdným prevzatím si ceny nedosiahli nič iné ako pravý opak.

Ako to videla porota

„Od začiatku sme uvažovali o tom, či pristúpiť na ich hru. S porotcami sme si pozreli výstavu, vysvetlili sme zahraničným porotcom obsah manifestu a začínali od toho, či cenu udelíme všetkým, nikomu alebo len jednému z nich. Výstava je síce spoločná, ale rozoznali sme jednotlivé rukopisy autorov, takže sme na začiatku pripúšťali aj túto možnosť,“ hovorí Dorota Kenderová, členka poroty a súčasná riaditeľka Východoslovenskej galérie v Košiciach.

Po stretnutí a spoločnej debate medzi porotou a finalistami vraj bolo všetko jasné do desiatich minút. „Nedá sa pochybovať, že ich výstava hovorí jedným hlasom a naozaj ide o spoločné dielo, preto nemalo zmysel vyberať iba jedného. Ako porota sme prišli hodnotiť výtvarné umenie, nechceli sme robiť sudcov, či majú pravdu alebo nemajú a či vedia svoje argumenty a kritiku podať dobre. V tom, čo hovorili, si občas protirečili. Hodnotili sme teda iba gesto, ktoré urobili a ktorého výsledkom bola spoločná výstava,“ hovorí Kenderová.

Rovnaký názor zastáva aj Lily Hall, kurátorka a porotkyňa z Veľkej Británie. „Pochopili sme, že ich výstava je riešením problému, na ktorý narazili, a nepochybovala som, že z ich strany išlo o úprimné a silné gesto. V samotnej výstave bola za týmto rozhodnutím skôr solidarita s ostatnými umelcami ako snaha ísť proti samotnému oceneniu,“ hovorí.

„O podmienkach ich práce či konkrétnych problémoch sme ako porota nemali ako vedieť a ani sme to nechceli nijako posudzovať. Naša úloha tu nespočívala v tom, aby sme niekoho vychovávali,“ hovorí Barnabás Bencsik z Maďarska. „To, že sme cenu dali všetkým, teda nemalo nič spoločné s druhou stranou celej veci – s konfliktmi medzi umelcami a organizátormi,“ dodáva.

Podľa Michala Novotného, českého kurátora a kritika, to finalisti všetko vzali do vlastných rúk a porota im len umožnila, nech v tom pokračujú. „Z toho totiž plynie aj istá zodpovednosť a úloha, ktorú teraz musia vyriešiť, napríklad v súvislosti s rezidenčným pobytom, na ktorý môže ísť iba jeden z nich,“ hovorí Novotný.

Postoj umelcov však chápe aj ako súčasť aktuálnej a dôležitej otázky, či je možné posudzovať kvalitu v umení ako vnútornú vlastnosť umenia, alebo je táto kvalita vždy do veľkej miery odrazom zdrojov, infraštruktúry, možného vzdelania či divákov.

„Aj oni priznali, že podfinancovanie kultúry nemôže byť vždy argumentom na vysvetlenie toho, že veci nefungujú, ako by mali. V tomto prípade to však je relevantná námietka. Keď chýbajú peniaze, konflikty prichádzajú oveľa ľahšie,“ hovorí Novotný.

V akom stave je cena

Kritika finalistov voči organizátorom spočívala najmä v tom, že sa sami stali súčasťou organizácie a mali robiť veci, ktoré považovali za úlohy organizátorov. Vyčítali im tiež zlú komunikáciu a málo starostlivosti, chceli by od nich „ochotu, realistické ambície, nadhľad aj dlhodobo udržateľnú víziu“.

Revolúcia v tom, či chceme a potrebujeme Cenu Oskára Čepana, aj v tom, akú má mať podobu, prebehla pred štyrmi rokmi, keď sa jej koordinácie ujali Tomáš Džadoň s Barborou Šedivou a so svojím tímom. Džadoň bol dvakrát finalistom ceny z pozície umelca a tiež ju roky kritizoval.

Bol to zásadný zlom. Aj posledný ročník s novým šéfom Nadácie – centra súčasného umenia Christianom Potironom a novým koordinačným tímom na čele so Zuzanou Pacákovou však ukázali, že organizácia ceny síce stále má čo zlepšovať, ale veci sa výrazne hýbu dopredu.

Cena má vlastný web, ktorý jej roky chýbal, vlastnú vizuálnu identitu, o ktorú sa starajú profesionáli. Oživila sa debata o tom, kto bol Oskár Čepan, podľa ktorého je pomenovaná, porota má päť a viac členov, ktorí sú relevantnými osobnosťami na medzinárodnej umeleckej scéne. Finalisti sú postupne predstavovaní krátkymi videami aj profilmi, majú vlastné prezentácie pred publikom, viac času na prípravu výstavy a aj viac peňazí na jej realizáciu. Medzi vernisážou a vyhlásením víťaza kedysi nebol priestor na akúkoľvek reflexiu, dnes už je a vyhlásenie sa nekoná v hotelovom loby prenajatom na hodinu, ale je súčasťou trojdňového programu.

Posledný ročník v Banskej Bystrici bol účasťou divákov aj víkendovým programom jedným z najlepších za posledné roky. A čo bolo najdôležitejšie, po jeho skončení sa najviac hovorilo o umelcoch a o umení. A teda o tom, čo je podstatou celej ceny. Aktuálni finalisti akoby si to všetko ani nevšimli.

„Cenu sledujem desať rokov a vidím, že sa neustále snaží zlepšovať. Nie všetky kroky, ktoré sa považujú pôvodne za zlepšenie, nimi naozaj sú, ale to vieme až časom. To je aj prípad putovného charakteru ceny, pri ktorom sa nedá rátať so žiadnymi stabilnými podmienkami, keďže každá inštitúcia, do ktorej cena na jeden rok príde, má iné vybavenie a prístup. Cena však zásadnú zmenu nepotrebuje,“ hovorí Dorota Kenderová.

Z vlastnej skúsenosti vie, že vzťahy medzi inštitúciami a umelcami sú často napäté, pričom umelci nie vždy dokážu vidieť snahu inštitúcií a často im vyčítajú, že zmeny sa dejú pomaly. Niektoré veci sa však ani podľa nej nedajú urýchliť a zmeniť zo dňa na deň. „Umelci majú právo hovoriť o problémoch, ale tiež by mohli vziať do úvahy hoci len jeden konkrétny fakt, a to, že rozpočet na prípravu diela v posledných rokoch narástol z tristo eur na tisíc, a teda, že zmena k lepšiemu sa deje. Môžeme sa pýtať, či je tisíc dosť na pol roka práce, ale zlepšenie je zrejmé,“ hovorí Dorota Kenderová.

Súťaž verzus cena

Ak ide o formát súťaže, ktorá však neskrýva podstatu – a teda, že súťaž je len nástrojom na propagáciu a podporu súčasného umenia a nejde o reálne súperenie ako v športe –, finalisti mali aj podľa Doroty Kenderovej na výber. „Cena Oskára Čepana má dvadsaťdva rokov a isté pravidlá, je súčasťou medzinárodnej siete ocenení. Ak chce niekto iný typ ceny, nech ju pokojne vytvorí alebo sa prihlási do takej, ktorá mu vyhovuje,“ hovorí.

„Témy, o ktorých hovorili finalisti, sú súčasťou medzinárodnej debaty, ktorá je práve teraz otvorená a prebieha všade vo svete – je to hodnota práce umelca aj hodnota duševnej práce, ktoré sú súčasťou tvorby diel a výstav. Táto časť ich argumentov je teda namieste,“ hovorí Lily Hall. Finalisti sa v tej debate však často strácali a namiesto argumentov vyzývali ostatných, nech sa pridajú k nim a nech nie sú jediní, koho počuť.

Ďalšie kritické vystúpenie finalistov po prevzatí ceny však už ani porotcovia nepovažovali za šťastné. „Oni volali po nových pravidlách, my sme akceptovali ich kolektívne gesto – to, že pracovali spoločne a odmietli sa rozdeliť a súperiť. To mohol byť konečný výsledok. Ich kritické vystúpenie voči organizátorom po prevzatí ceny už naozaj nebolo namieste,“ myslí si Barnabás Bencsik.

Michal Novotný hovorí, že za tým všetkým treba vnímať aj pozitívne gesto. „V obdobnej situácii relatívneho pohodlia súťaží sa často stane, že umelcom vybuchujú egá. Ale tu sa v zdanlivej beznádeji stal opak – finalisti sa svojho umeleckého individuálneho ega vzdali, dokázali sa spojiť a išli do rizika, že cenu nezíska nikto. A to je pozitívne, pokrokové gesto a dá sa s ním pracovať aj do budúcna. Možno sa dajú nájsť aj iné spôsoby, ako propagovať súčasné umenie, než tento výber talentov,“ dodáva.

Nemáme liek na všetko

Vo vyhlásení, ktoré finalisti prečítali po prevzatí ceny, odznelo, že organizátori „zanedbali starostlivosť, svoje povinnosti, správali sa k nim ako k amatérom a ani si nepriznali svoje chyby“.

„Zbavme sa cynického tónu, ktorý dominuje diskusiám, prestaňme byť negatívni a pasívni,“ hovorili na pódiu v kolektívnom vyhlásení. Svoju komentovanú prehliadku výstavy však poňali ako nekonečné otváranie diskusie bez pádnych argumentov alebo návrhov riešení.

Christian Potiron, riaditeľ Nadácie – centra súčasného umenia, ktorá je hlavným organizátorom a zriaďovateľom ceny, hovorí, že kritika by bola v poriadku; napokon, cena žije v permanentnej kritike zo strany scény posledných niekoľko rokov. Nepáčil sa mu len jej spôsob a intenzita.

„Do istej miery je táto kritika opodstatnená a prijímam ju. Netvárim sa, že všetko bolo perfektné a bez chýb, to vôbec, ale zdá sa mi, že spôsob a intenzita tejto kritiky boli neopodstatnené,“ hovorí Potiron. Dotklo sa ho, keď umelci hovorili, že sa k nim organizátori nesprávali s rešpektom. „Robím v oblasti umenia a kultúry posledných pätnásť rokov a robím to preto, lebo si kultúru a umenie nesmierne vážim a mám ich rád,“ hovorí.

Tiež by vraj vedel napísať zoznam vecí, v ktorých pochybili či zlyhali umelci, zdá sa mu však, že to nie je konštruktívna kritika. „Jednou z úloh umelca je rýpať do inštitúcií, organizácií, a to je v poriadku. Myslím si však, že sa naozaj snažíme posúvať Cenu Oskára Čepana dopredu. Nie som však čarodejník a nemám riešenie na všetko a ani nie okamžite,“ hovorí Potiron.

Nadáciu – Centrum súčasného umenia vedie druhý rok, tento rok je otvorená aj výzva na pozíciu nových koordinátorov ceny, ktorí by ju mali riadiť ďalšie dva roky. Či sa vôbec niekto odváži prihlásiť po tomto ročníku, je otázka. Iste, nie je to žiaden lukratívny flek. Veľa roboty za málo peňazí. Ale posledné roky sa ukázalo, že to má zmysel, a silnejúca pozícia ceny vo vnútri scény môže napokon priniesť aj silnejších sponzorov a partnerov. Opačne to, žiaľ, nefunguje. Najprv to treba odrobiť. Ostáva veriť, že cena, ktorej sa po rokoch podarilo vyhrabať z vlastnej dlhodobej krízy, sa teraz nezrúti a podarí sa jej pokračovať. Keby nie, to by bola najväčšia škoda. Na pár trápností a hádok sa časom zabudne.