Sveťo Korbeľ: Sme generácia, ktorá schytala drogy naplno, som rád, že som prežil 90. roky

Slobodná Európa, Zóna A a Ex-tip sú naše najznámejšie punkové kapely. Vo všetkých hrával aj skladal pesničky gitarista SVEŤO KORBEĽ, už má aj vlastný sólový projekt. Debutový album Extipu vyšiel v reedícii na vinyle a kapela vyrazila na turné. Nejde len o návrat k starým pesničkám a do minulosti.

Kto vymyslel celý comeback Extipu?

Gitarista Jerzy a bubeník Tuleň, ktorí hrávali v Ex-tipe po mne. Asi rok ma už lámali, či sa znovu nedáme dokopy, že sú to šupa pesničky. Ja som sa tomu vyhýbal, lebo som si myslel, že nebudem stíhať popri Slobodke. Že bude treba skúšať a predstavil som si tie skúšky. Tak som ich odpinkával, že kašlime na to. Raz za mesiac-dva to vždy skúšali, až som si znovu kúpil prvý album Ex-tipu na vinyle a vypočul si ho na dobrom zvuku. Mal som zimomriavky a hneď som všetkých obvolal. Začali sme sa baviť o jednej spomienkovej šnúre, na ktorej by sa odpálil celý prvý album. Oslovil som speváka Mikiho Mikušku, ktorý najskôr tiež ohŕňal fúzom, lebo posledný Extip pred pár rokmi úplne rozpustil – predal basu, aj celý aparát, skončil s hudbou, lebo ani ľudia už nechodili. Nemalo to ťah ako kedysi. Keď sme začali hrať, na prvej skúške to znelo, akoby sme hrávali celý život. Tak sme sa do toho pustili. Mal som obavu, aby sa nestalo, že príde dvadsať ľudí, ale po prvej polovici turné, ktorú už máme za sebou, som celkom spokojný. Najbližšie koncerty budú v decembri – Praha, Brno, Banská Bystrica a Košice.

Vrátili ste sa len k starým pesničkám, k imidžu nie.

K imidžu sa už vrátiť ani nedá. Keď som v roku 1995 zmenil životný štýl, do kontajnera som hodil celý starý život vrátane oblečenia.

Ex-tip hral priamočiarejšiu a tvrdšiu hudbu než Zóna A a Slobodná Európa. V najslávnejšej zostave fungoval ako trio, dnes ste štyria. V čom je to ešte iné?

Sme štyria, ale nechceme meniť pôvodné gitary, v zásade hráme unisono, pribudli len malé ozdoby. Má to gule, v Bratislave bol super koncert, úplne som cítil ako sa to valí z pódia. Program tvorí prvá doska Pekný, škaredý deň plus pár bonusov. Hráme napríklad aj úplne prvý song, ktorý som v živote urobil, v roku 1979 ako 12-ročný, Študujem za smetiara. To sme hrávali ešte s mojou úplne prvou kapelou Pankcharti, v roku 1981 to začal hrávať Extip. Prišiel som na ich koncert a zrazu počul svoju skladbu. Dostali sa k nej na kazete značky Emgeton, ktorú sme nahrali v garáži u Braňa Alexa, kde bolo pár punkáčov a pes. Bol to jeden kus, ktorý si ľudia medzi sebou požičiavali. Keby sa to vtedy dostalo do rúk ŠtB, tak ideme minimálne na Sibír, pretože to bol antikomunizmus hraničiaci s extrémizmom. Tá kazeta už neexistuje, neviem či bohužiaľ alebo našťastie (smiech). Boli sme mladí a sprostí, boli tam hrozne agresívne veci.

Kedy ste sa stali členom Extipu?

Najskôr bol Tip v roku 1979, no hrali iba prevzaté veci. V roku 1981 sa premenovali a začali s vlastnou tvorbou. O rok neskôr som hral s nimi. Ale iba rok, možno rok a pol. Vyhodili ma, lebo som bol nezodpovedný. Ale bola to dobrá skúsenosť a veľká sranda – keď sme hrali v PKO, na pódium som sa nechal priviezť v kontajneri. Po Extipe sme s Braňom Alexom založili Zónu A, no odtiaľ som odišiel tiež, lebo sme si s Koňýkom absolútne nerozumeli. On mal napríklad rád Addicts, také tie tralala popevky. Keď doniesol na skúšku ako novú vec polku, bol som úplne zúfalý a keď som zase prišiel s niečím ja, on frflal, že Fuj, to je ako MC5, to nebudeme hrať. To boli dva iné svety. Keď sa Miki Mikuška vrátil z vojny, ktorá sa mu nedobrovolne predlžila kvôli tomu, že dostal rok basy, priniesol si z nej veľa nových hotových songov a ozval sa mi, lebo vedel, že som voľný, že či nespravíme kapelu. Najskôr chcel, aby sa volala Lola Superlatex, ale mne to prišlo také, no… Vravím mu, prečo radšej nie Extip? Veď to sme predsa najmä my dvaja. A tak sme to na prelome rokov 1987-88 znova nakopli, s bubeníkom Tiborom Čechom.

Platňa Pekný, škaredý deň, podobne ako ďalšie debutové nahrávky slovenských punkových kapiel, vyšla až po revolúcii v Novembri 1989. Dovtedy ste iba koncertovali?

Sekali sme demáče, ktoré sa šírili medzi fanúšikmi. Ale originály sa nezachovali, iba obal.

Prečo ste začiatkom 90. rokov opäť odišli z Extipu?

To bolo tak, že vždy som chcel hrávať s Braňom Alexom, už od detstva. Hrali sme spolu v Pankchartoch, v Zóne A, odkiaľ som odišiel v 87om a Braňo s Ozim o dva roky neskôr. Vtedy sme rýchlo urobili Slobodku, lenže Extip sa medzitým slušne rozbehol a nedalo sa stíhať dve kapely. Musel som sa rozhodnúť a v rámci kamarátskych vzťahov mi bol najbližší Braňo, tak som zostal len v Slobodke. No potom už prišli 90. roky, tie si, bohužiaľ, pamätám len z rozprávania iných ľudí okolo mňa. Mám len pár zábleskov, to bola taká doba. Nebola to sranda, ale chvalabohu, na rozdiel od desiatok iných kamarátov, sme prežili a je to dávno za nami. Boli sme generácia, ktorá schytala drogy naplno. Vedeli sme, že ich berú aj slávne kapely a mysleli sme si, že na tom nemôže byť nič zlé. Na ulici neboli rozbombardovaní feťáci, vtedy u nás ešte žiadni neboli. Až keď mladí mohli vidieť na vlastné oči ľudské trosky, mali odstrašujúci príklad a po ničom takom nesiahli.

S Extipom ste sa stihli objaviť v televíznej relácii Triangel, s pesničkami Kengura a Ryby. Ako ste prišli k takýmto témam?

Kengura bol taký surealistický text, Ryby som robil ešte pre Zónu, ale to už bolo v období keď som odchádzal. Bola to spomienka na obdobie, keď som ešte fetoval a okolo mňa plávali vo vzduchu ryby.

Dnes je z toho veselá detská pesnička v rámci projektu Mačka strakatá.

Za tým je basgitarista Slobodky Žumo so svojou ženou, dal som im súhlas a deti to baví, tak prečo nie? Možno sa stanem druhým Mirom Jarošom (smiech). Ja som pre Ex-tip napísal pár vecí, vtedy som chcel robiť texty veľmi naivistické až detské riekanky ako Ramones. To sa mi veľmi páčilo. Ale Ex-tip mal aj vážnejšie texty – Krajina času, Anjel, Tak žijem. Tieto tri veci nám napísal chalan, ktorý umieral na rakovinu.

Ex-tip hral aj so slávnymi zahraničnými menami, napríklad s Marky Ramone´s Blitzkrieg. To ste ešte boli v kapele?

Vtedy už nie. Ja som zažil zo slávnych mien len Exploited. Rok 1991, bratislavské PKO. Bol to masaker. Plná sála bláznov, prvýkrát som videl naživo dvojšľapku na bicích. Inak Exploited miloval skôr Miki, ale musel som uznať, že na tomto koncerte boli fakt výborní.

Aké kapely boli vaše srdcovky?

Ja som skôr počúval MC5, Ramones a Damned, ale aj blues, Boba Dylana alebo Motörhead. Pri tých sme sa s Mikim úplne stretli.

Teraz máte na turné najviac spoločných koncertov s kapelou Bratislavské dievčatá. To sú kamaráti?

Sú, ale majú dobré pesničky. Prvýkrát sme ich síce počuli až na koncertoch, ale vedeli sme, že keď Mikko, Roman a Lump urobia kapelu, že to nemôže byť zlé.

Kde sa vám hráva najlepšie?

Momentálne v košickom Colloseu. To je úplne perfektne spravený priestor s výborným zvukom. Uvidíme, koľko vydrží, lebo mu idú po krku Paškovci, ktorí tam chcú postaviť nejaký penzión alebo hotel a takáto subkultúra im vadí.

Dobrý základ na nové pesničky, nie?

Už sa snažím politickým témam vyhýbať.

Prečo?

Snažím sa prestať žiť politikou. Hrozne rozdeľuje spoločnosť, tá je potom chorá, lebo ľudia, ktorí majú iné politické názory, sa navzájom nenávidia. V tomto som bol dlho tiež extrémista a úplne sa prestal baviť so starými kamarátmi.

O čom budú potom nové pesničky?

Pre Personál mám predstavu takých jemne hororových atmosfér. Temnejšie obrazy. V Extipe som nadhodil takú vec, že by som bol veľmi rád, keby sa nám podarilo natočiť novú dosku, ale s jedinou podmienkou – že musí byť lepšia ako tá prvá. Urobiť niečo priemerné, čo by podliezalo latku, nemá zmysel. Musí to byť celé šupa, žiadna vata, čo skladba, to diamant. Jednu takú už máme. Bol by som rád, keby to išlo ďalej. Verím tomu, že keď v tejto zostave dokážeme urobiť platňu, bude neskutočne dobrá.

Video zo skúšobne vyzerá nádejne.

A to bola pritom naša úplne prvá skúška. Je to aj tým, že Miky je jedným z najlepších basistov, akých poznám. Hrá jednoducho, priamočiaro, ale ide úplne ako motor. Má veľkú zásluhu na celom zvuku. Keď pri takejto muzike nešľape rytmika, je to nanič. Slobodka je niečo úplne iné, preto tam hrám aj na inú gitaru. Je to viac pesničkárske.

V akom ste teraz štádiu so Slobodnou Európou? Po spoločnom turné s Parou si dávate pauzu?

Hrávali sme 60 koncertov ročne, čo je veľa. Príliš sme pritlačili a nesedelo nám to, lebo ja ako pracujúci človek už chcem tráviť aj nejaké víkendy doma a Whiskymu sa to zase začalo krížiť s cestovaním a cestovateľskými prednáškami. Zredukovali sme to na polovicu, takže mi vznikol čas na ďalšie dve kapely. Ani s nimi nechcem hrávať veľa, stačí šnúra šiestich koncertov, vtedy to človeka viac baví a môže ísť naplno. Nerád by som dopadol ako nejaký profesionál, ktorý na pódiu prevracia oči a chodí po koncertoch iba zarábať. Whisky chce mať v rámci textov na ďalší album pauzu minimálne päť rokov. My máme takéto komótne tempo, nie sme tlačení do výkonov, lebo nemáme ambície. Ale sme oveľa slobodnejší a spokojnejší.

Ale zároveň máte problém s niektorými starými skladbami. Keď ste napríklad hrali naživo celý debutový album Pakáreň, Whisky odmietol spievať pesničku Dievča z horných 10 000.

Keby som ja nemal spievať o všetkom, čím už dnes nežijem, tak nespievam takmer nič. Už vyše devať rokov nepijem a teraz mám napríklad odpísať pesničku so slovami „Poď bejby, dáme drink, zabudneš na everything,“? Už s tým nebojujem, celé sa to vo mne vnútorne otočilo. Keď sa mi môj starý štýl života znechutil, radikálne som s ním sekol. Nie je to niečo, čo si odopieram, aby som neumrel, ako to robí veľa abstinentov. Keď som bol na liečení na Prednej hore, po mesiaci som už vôbec nemal chuť vrátiť sa k tomu. Ale zdravý rozum sa mi vrátil až po ôsmich mesiacoch čistého života. To bol taký silný moment akoby som dlho plával pod hladinou, odrazu sa vynoril a konečne nadýchol. Normálne som cítil, že sa vo mne niečo úplne zmenilo. Až vtedy som sa konečne zbavil vnútornej psychózy a naplno sa vrátil do normálneho sveta. Začal som si užívať obyčajné veci, napríklad som začal behávať.

Ale užívate si aj hudbu – okrem Slobodnej Európy a Extipu ste rozbehli vlastný projekt Sveťo Korbeľ & Personál.

Personál vznikol tak, aby sme mohli hrávať spolu s mojou Evičkou, ona hrá na klávesy. Ale potom povedala, že sa hanbí. Medzitým som namotal pár chalanov na kapelu a bolo mi blbé zrušiť ju. Prišli však dobré pesničky a začalo ma to baviť. Najbližšie koncerty budú na jar, lebo vyjde vinyl s naším prvým albumom.

Hráte v troch kapelách, ale hudbou sa neživíte. Aká to je práca, v ktorej sa slovenský punker môže osobne zoznámiť s hviezdou britského heavy metalu, spevákom Iron Maiden?

Pracujem pre slovenskú leteckú spoločnosť, ktorá má na leasing sedem boeingov po celom svete a prenajíma ich aj s posádkami. Moja práca je vybavovať veci okolo – zapisovať lety do letových poriadkov, zabezpečiť catering a tak podobne. Bruce Dickinson má licenciu pilota a aby si ju udržal, potreboval nalietať istý počet hodín. Tak prišiel k nám. Urobili sme si spoločnú fotku v kancelárii. Metal ja inak nemusím, ale Bruce je naozaj milý chlapík.