Denník N

Podobenstvo o ľudskej spoločnosti

V seriáli o zabudnutých knihách pokračujeme dnes dielom stredoškolského učiteľa a geografa Martina Hranka. Jeho kniha Ježkovci vyšla prvý raz v roku 1930.

Nasledujúce dva diely nášho se­riálu o neprávom zabudnutých knihách nás zavedú do sveta detskej literatúry. Začneme v slovenských horách a o týždeň sa vydáme na cestu údolím rieky Temže.

V roku 1930 vyšla kniha, ktorú u nás každý pozná – Smelý Zajko Jozefa Cígera Hronského. V tom istom roku však vyšlo aj druhé pozoruhodné dielo, dnes zabudnuté – Ježkovci.

Keď hrozí nebezpečenstvo, zasadá lesný súd

Je neskorá jeseň kdesi v slovenskom lese. Pán Ježko a pani Ježková majú starosti s dopĺňaním zásob hniličiek, žaluďov a chrobače na zimu. Popritom musia dať dobrý pozor na nezbedných synov Furka a Murka, ktorí sa stále voľakam chabrú. Ježkovci sa síce neboja ničoho, ale sú opatrní. Nie všetci ich susedia totiž dodržiavajú pravidlá kružín – trnkami obrastených čistín.

„Hada Fu nenávidelo celé okolie a najmä spevaví vtáčkovia sa stále naňho ponosovali. Na jar nebolo v celom okolí hniezda, Fu z každého povyžieral drobné mláďatká. K tomu bol čarodejom, strigôňom, pred jeho jedom bol nútený utekať každý živočích v lese. Divný had bol ten Fu. Mal jedonosné zuby, ale jedným zaseknutím zubov a jedným napustením jedu do rany mohol usmrtiť len celkom maličké zvieratká, väčšie zvieratká musel potom na niekoľkých miestach raniť, aby ich usmrtil.“

Vretenica je bežným obyvateľom rúbaniska, no objaví sa aj cudzí nepohodlný hosť – potkan, starý mládenec. Jeho prítomnosť je vážnou udalosťou, ktorú musí riešiť lesný súd.

„‚A či je i nebezpečný?‘

‚To by nebolo nič. Každé zviera je niekomu nebezpečné. Ale je to tulák, ktorý nezachováva ani najmiernejšie zákony a zvyky kružín. Poľuje na všetko a hocikedy.‘

‚Tak? Teda nemá medzi nami miesta,‘ odpovie pán Ježko.

‚Je ešte horší než Fu, lebo zapácha,‘ dodáva Krtko.

‚Teda musí zmiznúť odtiaľto. Tu môžu bývať len tí, čo sa pridržiavajú zdedených pravidiel kružín. Tak káže zákon kružín.‘

Pán Krtko, keď sa už celkom uspokojil, zahrabal sa do machu spať, lebo slnce už bolo vysoko. Keď sa pred večerou prebudil, poradili sa o tom, koho majú zavolať na súd. Rozhodli sa, že súd zvolajú o dva dni, a to nad ránom, pred východom slnca, keď podľa lesného zákona je už zakázané loviť a každý lesný tvor má sa už schovať.

Najprv, pravda, musia nájsť starú sovu Hu, ktorá je predsedom lesného súdu.

O tú nebolo starosti, bývala v diere na neďalekom dube.

Najťažšou otázkou bolo nájsť lesného poštára, sojku Pche, ktorá rozumela všetkým rečiam. To si vzal na starosť pán Krtko, ku ktorému sojka cho­dievala skoro každý deň.

Rozhodli sa ešte, že povolajú i líšku Lupaku, ktorá je veľmi bystrá a ktorá podľa lesného zákona nesmie po polnoci vôbec poľovať.“

Majster a zakladateľ autorskej zvieracej rozprávky

Autorom týchto riadkov je stredoškolský učiteľ geografie a histórie Martin Hranko (1899 – 1941), zakladateľ a majster žánru autorskej zvieracej rozprávky. Debut Ježkovci uverejňoval na pokračovanie v časopise Slniečko v rokoch 1929 a 1930. Knižne vyšiel v Matici slovenskej s ilustráciami Jaroslava Vodrážku, autora kresleného seriálu o Smelom Zajkovi (až neskôr k nemu Hronský napísal sprievodný text). Spolu s Fraňom Kráľom, Ľudmilou Podjavorinskou, Martinom Rázusom a ďalšími autorkami a autormi opustili Hranko i Hronský účelovú didaktickú tvorbu pre deti. Ich diela už rešpektujú estetické i etické cítenie najmladších čitateľov a otvorili okná i dvere slovenskej detskej literatúry do sveta umenia.

Na kongrese spisovateľov v roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach polemizovali dve skupiny autorov o úlohe a náplni detskej literatúry. Hronský presadzoval koncepciu, podľa ktorej by mala byť azylom pred svetom dospelých. Opačný názor zastával Martin Hranko a neskôr sa k nemu pridala väčšina autorov, ktorí vtedy písali pre deti a mládež.

Tvrdili, že deti treba na svet dospelých pripravovať, zorientovať ich v ňom a nezamlčať ani kruté a smutné stránky.

Ježkovci sú podobenstvom o ľudskej spoločnosti, hoci zvieratá sú antropomorfizované len vnútorne. Rozmýšľajú, cítia a konajú ako ľudia, no navonok si uchovávajú zvieraciu podobu. Čo sa týka ich stravovania, štýlu bývania i života, je podanie autora prírodopisné.

Zákony a zvyky kružín

Vo sfére medzizvieracích vzťahov Hranko rešpektuje biologické limity, dané napríklad miestom v potravinovom reťazci. Na ne však navrstvuje systém spoločenských pravidiel ideálnej ľudskej spoločnosti – „zákony a zvyky kružín“. Svedčí o tom pasáž venovaná lesnému súdu. Zároveň sa detský čitateľ stretáva s realistickým opisom života zvierat i ľudí, v ktorom má miesto aj núdza, choroba, nebezpečenstvo, úraz, ba i smrť.

Najväčší zásah do života spoločenstva zvierat na čistinke uprostred lesa predstavuje vstup ľudských postáv, ktoré nerešpektujú zaužívané pravidlá a zabíjajú pre zábavu, z pozície moci, voči ktorej sa nemožno dovolať žiadnej autority ani ochrany. V tomto kontexte je najväčším trestom pre nezbedného malého ježka Furka rodičmi uložená povinnosť napodobniť ľudské správanie:

„Aby si vedel, chlapčisko nepočúvne!… Dokiaľ nevyjde znova mesiac, budeš stáť v kúte na zadných labkách a nadnes dostaneš len suchý žaluď lanský.“

Divné zvieratá zvané ľudia

Keď prídu prvé mrazy a s nimi krutá zima, zvieratám nadídu ťažké časy. Dobre sa má iba sojka: „Len Pche si žila bezstarostne. Lietala až do tretieho chotára, roznášala novinky kružín a netrápila sa o budúcnosť. Všade sa jej niečo ušlo, všade ju niečím pohostili, a jej to stačilo.“

Ježkovcom však prináša znepokojivé zvesti: „Aspoň Pche hovorila, že valasi sú pre ježkov nebezpečnejší než každý iný dravec. Valasi vraj ježka oderú, vysušia jeho kožu a potom ju priväzujú jahňatám na nos, aby im ovce nedali mlieka. Tak to hovorila Pche a Furko jej pevne veril. Pche mala veľké skúsenosti.“

Napokon sa jej kuvikanie začne napĺňať a hrozivý obraz „divných zvierat“ zvaných ľudia sa ukáže ako pravdivý: „A večer nastal v celom lese veľký smútok, aký býva len po odchode dravých ľudí.“

Ježkovci by dnes veľmi dobre súzneli s trendom kvalitných detských kníh venujúcich sa vážnym témam. Spomeňme len Kačku, smrť a tulipán Wolfa Erlbrucha alebo Děvčátko s kosou Michaela Stavariča a Dorothee Schwab. Druhé vydanie Ježkovcov vyšlo v roku 1958, tretie už len ako elektronická kniha v Zlatom fonde SME (Petit Press 2013). Český preklad Vlasty Šetrnej s ilustráciami Františka Kudláča je z roku 1946.

Možno nám nedávne osudy nebohej medvedice a státisícov tatranských stromov odkazujú, aby sme znovu vydali a deťom čítali aj Hrankových Ježkovcov. Pôsobia totiž scitlivujúco, zjemňujúco, nie zastrašujúco. Takýto prístup nám teraz opäť chýba ako povestná rozprávková soľ.

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie