Denník N

Merkelová ako Hitler? Hlúpe a nebezpečné

FOTO - TASR/AP
FOTO – TASR/AP

V Európe sa stáva nebezpečnou módou prirovnávať nemeckú kancelárku k Hitlerovi. Je to mimoriadne hlúpe a nespravodlivé.

Autor je francúzsky filozof a spisovateľ 
© Project Syndicate, 2015

Nedávna obálka časopisu Der Spiegel s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou pred Akropolou obklopenou nacistickými dôstojníkmi spĺňa dôležitý účel: konečne pred nás kladie, spôsobom, ktorému sa nedá uniknúť, otázku európskej fóbie z Nemcov.

Urážky Nemecka sa už tiahnu nejaký čas. Demonštrácie na Cypre v marci 2013 priniesli transparenty s karikatúrami Merkelovej upravenej do podoby Adolfa Hitlera. Vo Valencii bolo Merkelová približne v tom istom čase pri príležitosti každoročného sviatku Fallas vyobrazená ako zlá riaditeľka školy prednášajúca premiérovi a ministrom španielskej vlády „Desatoro Angely Ničiteľky“. Pri pálení ohňov svätého Jozefa potom vzplanula na hranici.

O dva mesiace neskôr sa v Portugalsku pri podobných sprievodoch opäť objavili karikatúry Merkelovej, ktoré ju pripodobňovali k Hitlerovi. Niesli ich jačiaci demonštranti v smútočných šatách pranierujúci „politiku masakrovania chudobných“ nemeckej líderky.

Prirodzene, nemožno opomenúť Grécko, kde tento jav dosiahol vrchol počas udalostí, ktoré sa v októbri 2012 takmer zvrhli v pouličné búrky. Svetu sa vtedy naskytol pohľad na súbežné vyvesenie – a následne spálenie – nacistickej a nemeckej vlajky pred Akropolou. Tieto výjavy boli inšpiráciou obálky Der Spiegel.

Preteky

Taliansky pravicový denník Il Giornale 3. augusta 2012 bez škrupúľ písal o vzniku „Štvrtej ríše“. Konšpiračné weby v krajinách severnej Európy zas tvrdia, že nemecký zápal pre podporu ukrajinského prezidenta Petra Porošenka proti ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi je opätovným presadením hitlerovskej poroby Ukrajiny.

Ďalej je tu Francúzsko, kde sa zrejme súťaží o to, kto sa vyšvihne na špicu populistického očierňovania novej a nechutnej „nemeckej ríše“. Na krajnej pravici líderka Národného frontu Marine Le Penová kritizuje Merkelovú za „utrpenie“, ktoré spôsobuje európskym národom. Na opačnom póle Jean-Luc Mélenchon z Ľavicovej strany buráca proti Merkelovej politike „fiškálnej prísnosti“ a nabáda ju, aby „zavrela hubu“.

Takáto germanofóbia nie je len hlúpa a jediný problém nie je ani, že ide o ďalší prejav toho, ako sa nám pred očami rozkladá vznešený európsky projekt integrácie. Jej riziko tkvie v tom, že napriek tomu, čo sa nám snažia nahovoriť čarodejníkovi učni, ktorí ju podnecujú, ich správanie nie je prejavom odporu ku skutočnému fašizmu ležiacemu na obzore, ale ich príslušnosti k nemu. Prečo?

Dôvodov je niekoľko. V prvom rade brojiť proti nemeckým sociálnym, ekonomickým a zahraničným politikám tým, že porovnávam Merkelovú s Hitlerom, znamená banalizovať Hitlera. Aj keby bol nesúhlas s týmito politikami bezvýhradne oprávnený, Nemecko je jednou z najzásadovejších a najvzornejších demokracií na kontinente. Hovoriť, že tak či onak pripomína nacistický režim, ktorý v Európe stále zosobňuje deštrukciu demokracie, ba samotnej civilizácie, znamená zbavovať onen režim viny, vracať sebavedomie dnešným neofašistom, povzbudzovať ich a zámerne či mimovoľne im dávať možnosť vrátiť sa do verejnej debaty.

Ešte horšie a skutočne dôležité je to, že najdychtivejší ohovárači Merkelovej sú náhodou tí istí, čo neváhajú tancovať valčík s viedenskými neonacistami alebo uzavrieť spojenectvo, tak ako v Aténach, s lídrami rýdzo extrémistickej strany. Celý humbug okolo Nemecka, ktoré sa údajne „znovu spojilo so svojimi démonmi“, zastiera hlas fašistických strán, ktoré sa v súčasnosti v Európe etablujú – od gréckeho Zlatého úsvitu cez maďarský Jobbik, slovenskú SNS a belgickú Vlaams Belang až po bulharskú Ataku.

Treba tiež poznamenať, že Merkelová je žena a že nenávisť k ženám – pohŕdanie, s ktorým na ne, rovnako ako na Židov, pozerali teoretici rasizmu v 20. a 30. rokoch – je podstatným rysom každého prejavu fašizmu. Takisto slogany vykrikované vo Valencii v októbri 2012 – demonštranti tam boli povzbudzovaní, aby pred kancelárkinou figurínou skandovali „Zamiluješ si peniaze nadovšetko“ a „Budeš ctiť banky svoje a Banku svoju“ – neomylne zapáchali po starých odrhovačkách o „zlatom teľati“ a „kozmopolitnej plutokracii“.

Príslušenstvo fašizmu

Ľudia už konečne začali chápať, že antiamerikanizmus, zrodený na krajnej pravici a napríklad v Nemecku priživovaný filozofiou Martina Heideggera a jeho prívržencov, je príslušenstvom fašizmu.

Je načase pochopiť, že to isté platí pre germanofóbiu. Vo Francúzsku sa objavila s antisemitským románopiscom Mauricom Barresem, ktorý považoval filozofiu Immanuela Kanta za prostriedok „požidovštenia“ európskeho myslenia. Triumfovala s Action Française Charlesa Maurrasa a jej dlhotrvajúcou vojnou so „židovským a germánskym uvažovaním“. Vyvrcholila červenohnedými bunkami, ktoré ešte dnes, na miestach, ktoré radšej nebudem uvádzať, ponúkajú „stravu“ a „úkryt“ ľuďom ochotným „odpraviť esá“, ktoré má kancelárka „na výplatnej listine“.

Dejiny myslenia majú svoju logiku, dôvody i bláznovstvo, svoje podvedomie a svoju trajektóriu. Je márne a nebezpečné čokoľvek z toho popierať.

Práve preto má dnes zásadný význam, aby sme tvárou v tvár temnej sile, ktorá sa v Európe dvíha, pučí a rozvíja, bránili Angelu Merkelovú.

Teraz najčítanejšie