V Bratislave mám šťastie, že môžem do redakcie chodiť starou električkou
Novinárka z Berliner Zeitung, ktorá je na výmennom pobyte v Denníku N, píše o svojich zážitkoch zo Slovenska.
V Berlíne jazdím električkou zriedka. Jednak žiadna nechodí v mojej bezprostrednej blízkosti a jednak tam žiadne naozaj staré električky nepremávajú. Električky Berlínskeho dopravného podniku v mestských častiach Prenzlauer Berg, Mitte a Friedrichshain sú krikľavo žlté, hypermoderné vozidlá. Tu v Bratislave mám to šťastie, že môžem každý deň chodiť električkou do redakcie. Čísla 3, 4 alebo 5 ma zavezú do Nového Mesta. V Bratislave existujú okrem moderných červených električiek ešte aj staré, trocha zhrdzavené, ale mimoriadne šarmantné varianty. Tie, kde musíte vystúpiť nahor po dvoch schodoch. Tie béžové nostalgické modely, kde môžete sedieť takmer iba jeden za druhým. Niektoré sú vpredu oblé, iné majú hranatý „nos“. Ráno si vždy držím palce a dúfam, že príde stará električka. Možno typ Tatra 3, rok výroby 1968? Alebo Tatra T6A5 z 90. rokov?
Keď sa konečne vynorí spoza rohu, zostane stáť na zástavke „Poštová Martinus“ a moje studené nohy sa pomaly vo vnútri uvoľnia, môžem pozorovať mesto z úplne inej perspektívy. Z môjho vyvýšeného stanovišťa sa pozerám na ruch okolo mňa. Som uprostred a predsa mimo neho. Vidím ľudí v autách, ako si rozprávajú všedné príbehy, svoje boliestky a problémy. Pozorujem dianie na ulici. Mamu, ktorá drží za ruku svoje dieťa v modrozelenej vetrovke, či dvoch mužov, ktorí dnes ráno určite už stihli vypiť zopár pohárikov. Keď zatvorím oči, počujem oznam „Nasledujúca stanica: Blumental“. A keď mám šťastie, dopadne na moju tvár spomedzi domov trocha svetla. Väčšinou to tak však nie je. Neskorá bratislavská jeseň totiž v ničom nezaostáva za tou berlínskou. Potom električka zazvoní, aby chodcov na seba upozornila.
Električkovú trať otvorili v Bratislave v roku 1895. Podľa Wikipédie má prevádzkovateľ 244 vozňov, ktorých priemerný vek je 26,5 roka. To je menej, ako mám ja. Koľko ľudí sa v Bratislave za všetky tie roky asi pozeralo na seba v električke i mimo nej? Niektorí hľadeli určite aj do prázdna. Ako ja. Čo to len môže byť, čo mám tak rada na starých, nezrenovovaných električkách? Asi mi pripomínajú Viedeň, východ, a tak aj cestovanie a minulosť. Imaginárnu minulosť, ktorú nemôžem poznať… Dobre, prečítala som si o tom niečo. Pred sto rokmi bola Bratislava električkou prepojená so svojou väčšou rakúskou sestrou. Spojenie do Viedne fungovalo v období medzi dvomi svetovými vojnami, dve hlavné mestá dvoch štátov sú vzdialené len 60 kilometrov.
„Pionierska“, moja zastávka, je vzdialená len 2,8 kilometra od starého mesta Bratislavy. Pionieri… to slovo mi pripomína mládežnícku organizáciu ešte v Nemeckej demokratickej republike, ktorá vás neskôr doviedla k prisvojeniu si zodpovedajúcej ideológie. Ja by som si dnes rada prisvojila svoju električkovú radosť, ktorá je ponorená do melanchólie.
Zo snívania s otvorenými očami ma zrazu prebudí hlas automatu. „Pionierska,“ ozve sa. Je čas vystupovať.
Text vznikol v rámci projektu Nahaufnahme organizovaného Goetheho inštitútom, počas ktorého si novinári z Nemecka a iných európskych štátov na tri týždne vymenia svoje miesta. Sarah Pepinová z novín Berliner Zeitung je na výmennom pobyte v Denníku N v novembri.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
