Denník N

Potrestali sme už Grékov dosť?

Kritici Grécka neustále opakujú, že si žilo nad pomery. Lenže to už dávno neplatí. Krajina už roky nedopláca iba na vlastné chyby.

Autor je ekonóm,
pôsobí na Peterson Institute for International Economics

V roku 2010 som podobne ako väčšina ľudí argumentoval za sankcie proti Grécku. Podvádzanie si zaslúži trest. No tak ako v manželstve, hriešnik by za minulé zálety nemal byť pod zámkom naveky.

Ak Gréci chcú regulovať kaderníkov či fitness centrá po svojom, stojí to za hádky predsedov vlád? Ak chcú, aby bolo mlieko v obchodoch päť dní a nie sedem, ako žiadajú vyjednávači Únie, je naozaj namieste dráma?

Míňanie už nie je hlavná téma

Dnes už Grécko nevyjednáva o nových výdavkoch. Ak by neplatilo vysoké úroky z dlhu, minulý rok by hospodárilo s prebytkom. V skutočnosti sa hrá o toto: vzhľadom na to, že Grécko je sotva sebestačné, môžu si Atény dovoliť okamžite platiť svojim veriteľom a zároveň udržať štát v prevádzke? Bude Grécko presadzovať prorastové politiky (a vďaka tomu splácať dlhy)? A napokon, je vôbec solventné?

Mnohí Európania ďalej veria, že pre katastrofálny výkon predchádzajúcich gréckych vlád a enormné deficity si Gréci stále zaslúžia platiť za svoje staré hriechy. Naši priatelia, čo vytrvalo opakujú, že „Gréci si žili nad pomery”, stále nezmenili svoju pesničku, ktorá sa opakuje ako zaseknutá platňa. Tvárou v tvár humanitárnej katastrofe však neustále pripomínanie chýb minulosti neobstojí.

Nemali by sme potrestať nezodpovedných?

Aj keď Grécko drasticky znížilo vládne výdavky, veľa ekonómov trvá na svojom. Zjavne budú trvať na tvrdom prístupe bez ohľadu na to, ako sa zmenili podmienky – už je vraj jedno, či je rozpočet vyrovnaný.

Okrem toho, rovnakí ľudia, čo si svoje kariéry postavili na kritizovaní gréckych zlyhaní, by sa ako prví vydesili, keby zahraniční politici kritizovali rozhodnutia na Slovensku. Čo by povedali, keby zahraničná tlač slovenských voličov vykresľovala ako iracionálnych? Nariekali by tak hlasno, že by ste mali chuť z okna vyhodiť televízor.

Zabúda sa na jednu kľúčovú otázku: Dokážu grécki občania ďalej znášať poníženie prichádzajúce s vonkajším dohľadom a sprevádzané bolestivým poklesom príjmov? Gréci boli nútení znášať veľkú psychologickú záťaž, keď ich európska tlač vykresľovala ako lenivých a hlúpych. Psychologické aj materiálne náklady krízy boli obrovské.

„Nemyslím si, že Gréci urobili dosť”

Podľa britskej vedeckej štúdie narástol počet mŕtvonarodených detí o dvadsať percent a dojčenská úmrtnosť sa v rokoch 2008 až 2011 zvýšila o 40 percent. Takmer jeden z piatich Grékov trpí nedostatkom potravy. Podvýživa medzi deťmi dosiahla šokujúcu úroveň.

Odhaduje sa, že jedno z piatich gréckych detí žije v chudobe. Tisícky ľudí nemajú zdravotnú poistku. Napriek stereotypu o štedrej vláde v minulom roku nedostávalo vládnu podporu 90 percent nezamestnaných.

Priemerný disponibilný príjem sa v rokoch 2009 až 2013 podľa nedávnej správy MMF prepadol o 35 percent. Uvádza sa v nej aj to, že viac než tretine Grékov hrozí riziko chudoby. Dalo by sa očakávať, že humanitárny rozmer krízy bude braný vážne, no v celej 226-stranovej správe sa slovo chudoba objavuje len päťkrát.

Hospodárske živorenie dohnalo ľudí k samovraždám, rozšírené sú duševné choroby. No tieto nešťastia treba hodnotiť opatrne. Áno, počet samovrážd v Grécku v čase krízy narástol (to sa v recesiách deje), ale mediálne výstupy, ktoré z toho obviňovali úspory, len prilievali oheň do ohňa. Vyvodzovania ďalekosiahlych záverov sa dopúšťali obe strany.

Kľúčovým problémom je biedny výkon gréckeho hospodárstva a európske inštitúcie do istej miery ovplyvňovali grécku politiku. Lenže je absurdné označovať ich za hlavných vinníkov ťažkého života mnohých ľudí naprieč južnou Európou. Grécka vláda nemá veľa manévrovacieho priestoru, ale stav krajiny je v konečnom dôsledku zodpovednosťou samotných Grékov.

Kto je na vine?

Na vyššie uvedené bolestivé dôsledky by sme mali pamätať pri čítaní suchých ekonomických štatistík. Správy uvádzajú, že „grécka ekonomika je šesť rokov v recesii”, ale sú za nimi skutočné životy. Na ilustráciu: hospodárstvo sa scvrklo o 25 percent. Pokles reálnych miezd ukazuje graf porovnávajúci primerný plat v Grécku, Estónsku a na Slovensku. Pokrízové skúsenosti naprieč Úniou sú až ohromujúco rozdielne.

Minister financií Janis Varoufakis
sa sa ešte v roku 2011 rozprával s Pavlom Sibylom a odpovedal na otázku: „Veľa Grékov hovorí, že za situáciu, v ktorej sa ocitla krajina, môže celá jej spoločnosť. Súhlasíte?” Varoufakis odpovedal: „Áno, je to chyba nás všetkých. Na vine je verejný sektor, odbory, banky aj súkromný sektor, ktorý je v Grécku extrémne skorumpovaný. Ale tiež je to chyba Bruselu, Európskej centrálnej banky, ako aj Wall Streetu. Žijeme v globalizovanom svete a bankrot Grécka aj kríza eurozóny sú prejavy jedného veľkého puzzle, v ktorom neexistuje len jeden vinník.” Takéto priznanie viny je namieste.

Prečo Syriza získala moc

Varoufakis je nominantom ľavicovej Syrizy. Vzhľadom na okolnosti jej víťazstvo neprekvapuje. Prekvapujúcejšie je, že Gréci boli ochotní znášať toľko živorenia tak dlho.

Pred januárovými gréckymi voľbami sa naskytol podivný pohľad. Priemerný západoeurópsky politik sa ani nesnažil skrývať opovrhovanie Syrizou. Starí harcovníci otvorene vyhlasovali, že by radšej ďalej spolupracovali so „známymi tvárami”. Prominentný švédsky politik Carl Bildt 26. januára napísal: „Myslím, že nová grécka vláda má v úmysle presvedčiť sa, či alchýmia funguje.” Samozrejme, máme právo kritizovať akúkoľvek politickú stranu, ale bolo neprijateľné, s akým posmechom sa západní politici vyjadrovali o gréckych voličoch.

Ako som už spomenul, Grécko je hlavným strojcom svojho osudu. Nemôže za všetko obviňovať veriteľov. No šesť rokov po prepuknutí krízy už nemôžeme popierať, že veritelia spravili množstvo chýb. Robili zlé rozhodnutia v najhoršom období krízy, čím situáciu často zhoršovali.

Obávali sa nákazy bankového systému (korektne), ale nedokázali odhadnúť vplyv svojich rozhodnutí na občanov. Navyše prijímali rozhodnutia na základe nerealistických predpokladov (v roku 2011 tvrdili, že grécka nezamestnanosť nikdy nepresiahne 20 percent, čo bol veľký omyl). Dnes sú veritelia spoluvinníkmi a Gréci neplatia len za chyby vlastných politikov.

Vzhľadom na tieto okolnosti mi premiér Tsipras nepripadá ako anarchista. V denníku Financial Times ešte pred zvolením publikoval (ako každý správny radikál) svoj manifest: „Vláda Syrizy bude rešpektovať svoje záväzky ako člena eurozóny s cieľom dodržať vyrovnaný rozpočet a kvantitatívne ciele… Pri existujúcich úveroch žiadame také splátkové termíny, ktoré nepovedú k recesii a nedotlačia ľudí do beznádeje a chudoby. Nežiadame o nové pôžičky, nemôžeme pridávať ďalšie dlhy na horu úverov.” Celkom logický prístup.

Môžeme Aténam radiť, čo majú robiť?

Veľkým problémom gréckeho hospodárstva a celej spoločnosti je korupcia. V rebríčku Transparency International je Grécko skorumpovanejšie než Kuba či Južná Afrika (a je o 15 miest horšie než Slovensko). Syriza veľakrát sľúbila „pohon na oligarchov”. Ak to nedokáže ľavicová vláda, potom je namieste otázka, či niekto taký v Grécku vôbec existuje. Vyhýbanie sa plateniu daní bohatými Grékmi je v každom prípade poburujúce.

Rokovania medzi Varoufakisom a úniovými náprotivkami boli frustrujúce, pretože Gréci často prišli nepripravení. Práve teraz zástupcovia Atén sľubujú výnosy 400 miliónov eur z „boja proti nelegálnemu obchodu s palivami, tabakom a alkoholom”. Ďalších 420 miliónov by malo prísť z boja proti únikom daní. Varoufakis navrhol najať zahraničných kontrolórov, vrátane turistov. Syriza bola proti privatizácii, ale teraz ustúpila a tvrdí, že by mohla získať 1,5 miliardy eur z predaja štátneho majetku.

Pritom pôvodné odporúčania od MMF, Únie a OECD boli celkom zmysluplné. Napríklad: zrušiť minimálnu povolenú vzdialenosť medzi lekárňami. Umožniť predaj pečiva aj inde ako v pekárňach. Zrušiť obmedzenia týkajúce sa dĺžky doby predaja. Obmedziť množstvo profesií, pri ktorých sa vyžaduje licencia na ich vykonávanie a mnoho ďalších.

Tieto odporúčania preregulovanému hospodárstvu znejú rozumne, nie? No sú od inštitúcií, ktoré zachránili Grécko pred bankrotom. Takže to ani „odporúčania” neboli. Keby MMF naozaj chcel, môže pokojne povedať: nezrušili ste licenčný systém pre televíznych opravárov, ako ste sa zaviazali, takže ste nesplnili naše podmienky.

Preto majú Gréci pocit, že prišli o svoju suverenitu a dôstojnosť. Táto skúsenosť bola ponižujúca, preto mnoho Grékov cíti odpor k „Trojke” (EK, MMF a ECB). Aj keď má Grécko stále mnoho neefektívnych predpisov, možno je čas prestať poučovať jeho politikov zvonka. Prirodzene, zlé zákony by sa mali zmeniť. No mali by sa zmeniť, keď si to želajú občania. Hovoriť inej krajine, ako má naštartovať svoje hospodárstvo, jednoducho nie je cesta.

Otázka spravodlivosti

Aby bolo jasné, toto je čas na prísnu, konzervatívnu politiku. Dobre mienené „riešenia,” ktorými sa Syriza ešte nedávno oháňala, majú často škodlivý efekt. Už sa pohla výrazne do stredu – je teda priestor na kompromis?

Môj názor je, že po rokoch intenzívnych úspor neexistuje morálne ani ekonomické opodstatnenie vyžadovať od Grékov 4,5-percentný rozpočtový prebytok v čase, keď si polovica mladých ľudí nevie nájsť zamestnanie. Dobrým kompromisom by boli tri percentá. Namieste by bola aj pomoc pri zmierňovaní následkov chudoby. A už dávno sa žiada aj férovejšie rozdelenie nákladov, ktorým čelia hraničné štáty Únie (napríklad utečenci).

Testom akéhokoľvek trestu by mal byť jeho odstrašujúci účinok. Vystraší potenciálneho “flákača” grécky chaos? Jednoznačná odpoveď je, že žiadna krajina by sa v koži Grékov ocitnúť nechcela. Po uvalení trestu ako zo Starého zákona je teraz čas prestať bičovať a nielen otočiť stranu, ale aj začať písať novú knihu.

Teraz najčítanejšie