Denník N

Kotleba má podporu aj medzi hendikepovanými, sú nastavení na pomoc od štátu, hovorí nový župný poslanec Machata

Marek Machata. Foto – archív M.M.
Marek Machata. Foto – archív M.M.

Marek Machata (34) je po mozgovej obrne zdravotne postihnutý, ako poslanec sa chce pozrieť na bezbariérovosť dopravy. Hovorí aj o potrebe reformy príspevkov pre hendikepovaných, ktorí sú podľa neho príliš odkázaní na štát.

Marek Machata (34) z Bratislavy vyštudoval právo, psychológiu a masmédiá. Pätnásť rokov pôsobí v občianskych združeniach, ktoré pomáhajú zdravotne postihnutým. Tri roky pracoval na úrade sociálnych vecí a rodiny. V súčasnosti je prezidentom združenia Imobilio, ktoré stavia rehabilitačné a vzdelávacie centrum pre ľudí s postihnutím, a je členom Výboru pre osoby so zdravotným postihnutím, kde zastupuje mimovládne organizácie. V októbri sa stal v Bratislavskom kraji poslancom župného parlamentu za koalíciu SaS, OĽANO, KDH, SMK-MKP, NOVA, OKS, ZZ, DÚ.

Spolupracovali ste na projekte Poznaj svoju minulosť a nezabudni, v rámci  ktorého cestovala skupina hendikepovaných ľudí do Osvienčimu. Prečo ste to robili?

Chceli sme poukázať na historický fakt, o ktorom sa málo vie, že zdravotne postihnutí boli pilotnou skupinou holokaustu ešte pred Židmi, Rómami a ostatnými.

Zamerali ste sa na hendikepovaných, pretože sa prikláňajú tiež k extrémistom?

Aj medzi zdravotne postihnutými sú fanúšikovia Kotlebu, niektorí dokonca kandidovali, čo považujem za absurdné. Ako prví išli do plynových komôr. Zdá sa mi nebezpečné, ak niekto s barlami alebo na vozíku kandiduje za Kotlebu. Ako prvý by bol obeťou fašistického režimu. Väčšina z nás nemôže fyzicky pracovať a v koncentračných táboroch zostali žiť iba ľudia, ktorí buď niečo dôležité vedeli, alebo pracovali.

Prečo teda má Kotleba podporu aj medzi zdravotne postihnutými?

Viacerí sú nastavení na pomoc od štátu, ktorý by im mal niečo dať a postarať sa o nich. Štát je dôležitý, ale mal by skôr nakopnúť k práci a vzdelaniu a začleniť hendikepovaných viac do spoločnosti.

Kotleba im sľubuje viac?

V Kotlebovi vidia niekoho, kto urobí poriadok s neprispôsobivými občanmi. Potom majú pocit, že sa o tých, čo to naozaj potrebujú, postará. Ako napríklad šekom na sumu 1488 eur, keď sa neskromne domnievame, že išlo o reakciu aj na výstavu fotografií hendikepovaných ľudí z vyhladzovacieho tábora Auschwitz v rámci projektu „Nehodní žitia? Poznaj svoju minulosť a nezabudni!““, ktorý bol aj v parlamente.

Zmenili niektorí už názor, odkedy je Kotleba v parlamente?

Myslím, že áno, v mnohom pomohol aj projekt občianskeho združenia Pomoc človeku. Aj tak bol však bývalý študent Mokrohájskej na kandidátke ĽSNS. Bolo na ňom evidentne vidieť, že je postihnutý. Stále máme čo robiť. Dôležité je najmä vzdelávanie mladých ľudí, s ktorými treba debatovať o extrémizme.

Vy máte tiež zdravotné postihnutie. Čo sa vám stalo?

Narodil som sa s detskou mozgovou obrnou, čo je postihnutie oboch rúk aj nôh, v praxi to znamená vozík alebo barly, ktoré mám ja.

Boli ste aj na vozíku a postupne ste prešli k barlám?

Nie, môj stav sa zhruba v siedmich rokoch stabilizoval. Keď idem na dlhšiu trasu alebo neznáme miesto, tak si sadnem na vozík, kde mám väčšiu istotu.

Pracovali ste na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, kde ste vydávali posudky ku kompenzáciám a dávkam pre zdravotne postihnutých. Dostávajú dosť peňazí?

Na Slovensku systém vychováva nesamostatných ľudí. Jediné, čo im vie dať, sú príspevky a invalidný dôchodok. Vo svete skôr dostanú na určitý čas podporu a programy na začlenenie do spoločnosti. U nás posudkový systém bráni šikovným ľuďom pracovať. Keď presiahnu štvornásobok životného minima, začne sa im krátiť príspevok na asistenciu, no oni ho potrebujú aj tak. Niekto môže byť špičkový IT expert, ale do práce sa bez asistenta nedostane.

Ako by ste to zmenili?

Posudzovanie by malo byť zjednotené a prísnejšie, no je to nepopulárne, lebo niektorí ľudia by o podporu prišli. Peniaze by sa však rozdelili efektívnejšie medzi ostatných. Ľudia, ktorí nemôžu pracovať, by mohli mať väčší základný príjem. Ja by som možno naopak nepotreboval priemerný dôchodok, ak by mi štát nezobral peniaze na asistenta.

Ak niekto zarába 1500 eur, koľko musí dať z platu na asistenta?

Všetko približne nad 800 eur sa mu z príspevku kráti. Iné príspevky sa krátia už pri trojnásobku životného minima.

Čiže sa väčší plat veľmi neoplatí.

Ak beriete priemerný invalidný dôchodok 360 eur a zamestnáte sa za minimálnu mzdu, už ste blízko sumy 800 eur. A to nehovorím o priemernej mzde, to je potom už takmer bez podpory štátu. Na druhej strane nepoznám veľa postihnutých, ktorí by mali príjem spomínaných 1500 eur mesačne.

 Čo presne ste mali na starosti ako posudkár na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave?

Mal som na starosti tisíce spisov, v menšej miere som chodil aj na šetrenia do domácností a vybavoval klientov, ktorí prišli na úrad.

Boli ste prísny?

Bol. Snažil som sa ľuďom poradiť, ale aj nájsť ľudí, ktorí chceli systém zneužiť.

O čo išlo?

Klient mal napríklad podobné postihnutie ako ja a pýta si asistenta na obliekanie a vyzliekanie na štyri hodiny denne. Viem, že na to toľko času nepotrebujem. Alebo človek, ktorý sa snaží získať príspevok na kúpu auta a dodá sfalšované potvrdenie o návšteve školy.

Riešili ste aj zneužívanie dokladov o postihnutí pri parkovaní?

Keď sa menili parkovacie preukazy na európske, niektorí neboli v zoznamoch a nechceli staré doklady odovzdať, aj keď nemali nárok na nové. Posudkový lekár UPSVAR-u sa bežne s klientom nestretne. Posudzuje odkázanosť na individuálnu prepravu na základe nálezov od klientovho lekára. Nevie teda skontrolovať, či zodpovedajú reálnemu stavu klienta.

Kontroluje sa to spätne?

Často som sa s tým nestretával, ale vedeli sme o nejakých podnetoch.

Kto zdravotné preukazy zneužíva?

Mnoho preukazov, o ktorých si ľudia myslia, že sú vydané neoprávnene, sú od niekoho z rodiny. Každý máme vo svojom okolí niekoho, kto má takéto problémy a nejazdí autom. Posudkových lekárov je málo a nestíhali by to kontrolovať. Policajti navyše špeciálne nekontrolujú, či človek v aute je ten, na koho je preukaz vydaný, hoci dokladov majú niekoľko. Je to taktiež etický problém, slušný človek nejazdí na preukaz svojej starej mamy.

Keď idete do obchodu, do Auparku, máte kde zaparkovať?

Nie je to problém len v Auparku, ale aj pred mojím domom, kde parkujú na vyhradenom mieste ľudia bez ťažkého zdravotného postihnutia. Preukaz môžete používať len vtedy, keď prepravujete človeka, ktorý napríklad nemôže cestovať sám v MHD, no nekontroluje sa to. Nezažil som však, že by človek po upozornení neodparkoval, aj keď frflú.

Neskôr ste na UPSVaR-e pracovali v psychologickej poradni. S akými prípadmi ste sa tam stretávali?

Boli sme súčasťou oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí. Môj štandardný pracovný deň vyzeral tak, že ráno som mal dva rozvody, potom som mal jeden prípad sociálnoprávnej ochrany detí a večer som si dal prípravu na osvojenie dieťaťa, aby som z práce neodchádzal úplne zmagorený. Psychológovia úradov práce riešia najťažšie prípady. Pracoval som tam v čase, keď sa prevalil prípad utýranej Lucky. Veľmi nám to sťažilo prácu. Vždy bol pre mňa prvoradý klient, neskôr bol kladený oveľa väčší dôraz na formálnu stránku. Nestretol som sa však s tým, že by mi niekto zasahoval do správ či práce s klientom.

Keď bol prípad utýranej Lucky, videli ste na úrade problémy a zanedbanie?

S tým prípadom som osobne nepracoval, stal sa skôr, ako som nastúpil. Systém zabíja ľudí, ktorí chcú robiť proklientsky, a ani v tomto prípade nereagoval úplne správne.

Prečo?

Luckina mama mala viac detí, väčšina bola niekde umiestnená. Snažili sme sa ich, predovšetkým moji kolegovia, dostať ďalej mimo Bratislavy, aby neboli celý život traumatizované tým, čo sa stalo ich sestre. No súd v inom meste ich potom pokojne zverí pestúnom, ktorí už mali podozrenie na delikty pre správanie k deťom. Takéto chyby robí systém, to sa nesmie stávať. Je to aj problém výberu vedúcich.

Čo napríklad?

Zo sekretárky úradu sa stala šéfka oddelenia sociálno-právnej ochrany. Povedal som si, že to je posledná kvapka, vedúci musí byť odborník, nemal by byť nováčikom v súdnej sieni či v práci s takýmito prípadmi. Na našom oddelení som spustil lavínu, dal som vtedy v roku 2014 ako prvý výpoveď.

Zlý prístup k deťom zo strany štátu bol aj pri kauze Čistý deň.

Vôbec sa nečudujem, že sa prevalila kauza ako Čistý deň. S Katkou Hatrákovou máme veľa spoločných názorov na prácu systému ochrany detí. Podobné problémy sú pravdepodobne aj v iných zariadeniach a nikto nekoná. Aj v Čistom dni sú dodnes deti a iba sa preťahujeme, či im zobrať akreditáciu. Na ich presun však nepotrebujeme zrušenie akreditácie. To je katastrofa. Zvláštny prípad bol aj detský domov pani Tomanovej mladšej, kde boli umiestnené malé deti, ktoré mali byť podľa zákona v profi rodinách.

Základnú a strednú školu ste vychodili na Mokrohájskej, kam chodia zdravotne postihnuté deti. Tá škola nemala dobrú povesť a deti neštudovali so zdravými rovesníkmi. Nechceli ste ísť inde?

Bol som tam od škôlky, cez základnú školu až po maturitu. Zvažoval som aj iné školy, najmä strednú, nakoniec som tam zostal. Nielen ja, ale väčšina mojich spolužiakov sa dostala na vysoké školy a dokázali sa nejako zaradiť do života, čo svedčí o dobrej úrovni a príprave do života. Zdravé deti boli na Mokrohájskej približne od roku 1993, dovtedy nie.

Prečo ste sa tam rozhodli zostať?

Zavážilo, že som tam mal zázemie, poznal som ľudí, priestor, časť učiteľov sa prekrývalo zo základnej na strednú školu.

Raper Bekim v rozhovore povedal, že chcel zostať na klasickej škole napriek množstvu schodov, ktoré musel prekonávať aj s pomocou spolužiakov – aj on je po nehode na vozíčku. Sú bežné základné a stredné školy pre hendikepovaných ľudí problémové?

Do škôl vedie veľa schodov, čo je problém aj pre človeka, ktorý ťažko chodí. Na vysokej škole som si musel namontovať vlastné zábradlie. Stále je veľa škôl bariérových, videli sme to aj teraz pri voľbách na Trnávke v Ružinove.

Ľudia, ktorí chceli odvoliť, mali problém dostať sa do školy?

Áno, jediná možnosť by bola bezbariérovo voliť na dvore. Každé voľby sú dobrodružstvom. V prezidentských voľbách som v druhom kole po výrazne zhoršenom zdravotnom stave ani voliť nešiel. Bariérovosť škôl je určite problém.

Čo vám vtedy bolo?

Mal som ťažkú chorobu, nebol som schopný prekonať ešte aj tie schody, inak však volím veľmi poctivo. Vtedy som bol na tom tak zle, že som nevládal ani zavolať volebnú komisiu.

Marek Machata. Foto – archív M.M.

Teraz vás zvolili za župného poslanca. Boli ste sa už pozrieť, ako sa budete pohybovať na župnom úrade?

Viem, že majú jedno parkovacie miesto pre vozičkárov a do úradu sa dá dostať, sú tam výťahy a myslím, že s barlami to zvládnem. Vo veľkom parlamente je to oveľa horšie.

Bezbariérové prístupy tam už museli vybudovať pre poslankyňu Silviu Shahzad.

Je to skôr polovičaté. Silvia urobila v debarierizácii parlamentu kus práce, je prečo ju obdivovať, že sa v tom prostredí dokáže pohybovať na vozíku. Nie je to však dobrá vizitka pre parlament, je hanba, že nie je plne bezbariérový, mal by byť výkladnou skriňou dotiahnutou do detailov.

Veľmi veľa bariér je však v celom Bratislavskom kraji, nie?

V prvom rade je bariérová doprava. Darmo sú deklarované nízkopodlažné autobusy, keď sa nedokážete dostať z jednej zastávky na druhú. Niekam sa vozičkár nedostane a musí mať vopred zmapovaný terén, kde môže nastúpiť a vystúpiť, aby to zvládol sám. Veľká časť plošín je strmá a urobená absolútne neprístupne iba preto, aby sme si odklepli splnenú bezbariérovosť.

Prečo?

Architekt musí na bezbariérovosť myslieť už pri plánovaní budovy, dá sa to urobiť aj dodatočne, ale nedopadne to dobre. Stačí, že chýba pol metra zábradlia, alebo je v inej výške, a nedostanem sa cez schody.

Mení sa to k lepšiemu?

Určite je to lepšie ako pred dvadsiatimi rokmi, ale na to, že sme hlavné mesto krajiny Európskej únie, je bezbariérovosť slabá. Cesta vlakom z Bratislavy do Košíc je celá stresujúca. Ak chceme, aby sa zdravotne postihnutí zaradili do spoločnosti, musíme im dať nástroj, aby dokázali verejný priestor používať. Nie je to len bezbariérovosť, ale aj slabý prístup ku vzdelaniu, informáciám, najmä pre sluchovo a zrakovo postihnutých, zamestnávanie zdravotne postihnutých.

Cestujete často vlakom z hlavnej stanice?

Často nie, práve pre ten diskomfort. Využívam pomoc priateľov, ktorí cestujú do Košíc autami. Problém je dostať sa na nástupište, ale aj do vlaku a z vlaku.

Využívate nákladné výťahy, ktorými prepravujú cestujúcich s postihnutím?

Už som to využil, ale primárne používam barly a nechcem ísť vozíkom. Problém však je s pohybom na vozíku aj v Košiciach.

Keby ste išli iba s barlami?

Je tam tá možnosť, ale na takéto dlhé trasy cestujeme s asistentom.

Do vlakov sú veľmi strmé schody, aj bežný človek má čo robiť, aby nastúpil.

Musím pri vystupovaní z výšky hádzať veci na perón a potom nejakým poloskokom z vlaku vystúpiť. Aspoň vlakový personál je ochotný podať vám ruku. Vždy sa nájde niekto, kto mi pomôže z vlaku vystúpiť.

Je integrovaná doprava bezbariérová?

Veľmi neviem, necestujem často verejnou dopravou. Predpokladám, že tak ako nie je bezbariérovosť ideálna v mestskej doprave, tak nie je ani v župnej doprave. Doprava musí byť prioritou župy, určite sa na to zameriame. Pôjdem predviesť, aby som povedal, kde je problém. Problém sú práve prestupy medzi zastávkami, vozičkári chcú byť čo najviac samostatní. Majú asistentov, ale pre každého je lepší pocit, ak sa môže niekde dostať sám. Vozičkári musia starostlivo pozerať, odkiaľ a kam idú a či sa niekam dostanú. Nízkopodlažné autobusy sú iba prvý krok.

Pozrú si trasu a vedia, že ju zvládnu, ale potom tam bude zle zaparkované auto a nezmestia sa vedľa neho.

V našej komunite je niekoľko ľudí, ktorí mapujú bezbariérovosť a upozorňujú ďalších zdravotne postihnutých.

Akú vzdialenosť zvládnete prejsť pešo?

Dokážem prejsť pár sto metrov, ale musím si počas cesty niekoľkokrát oddýchnuť. Boli časy, keď som dokázal prejsť aj dva až štyri kilometre, ale teraz na tom nie som kondične najlepšie. Ísť verejnou dopravou je namáhavé, je tam tlačenica, hrozí, že ma niekto sotí a spadnem.

Čomu sa chcete na župe venovať?

Chcem vstúpiť do politiky už asi 20 rokov, odkedy Dzurinda vymenil Mečiara. Vnímal som to ako tínedžer veľmi intenzívne. Teraz prišla prvá ponuka, keď som si myslel, že by som mohol byť aj úspešný. Na župe sa chcem venovať sociálnej oblasti, zariadeniam sociálnych služieb, pretože mám s nimi skúsenosť. Z ďalších oblastí je to školstvo a kultúra.

Marian Kotleba

Župné voľby 2017

Slovensko

Teraz najčítanejšie