Denník N

Kričia po tréneroch a deťoch. Ako „maniakálni rodičia“ kazia deťom životy a športové kariéry

Foto - Fotolia
Foto – Fotolia

Otec sedemnásťročného hráča amerického futbalu nabrúsil hrany synovej prilby. Kým rozhodcovia identifikovali príčinu zranení, prichystaná britva dorezala piatich protihráčov a jeden z nich skončil s dvanástimi stehmi.

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Prečo anglickí futbalisti už viac ako polstoročie nezískali titul majstrov sveta?

Na vine sú maniakálni rodičia, ako ich nazval anglický futbalista Gary Lineker. To, že by nemusel byť ďaleko od pravdy, naznačuje nedávny prehľadný článok, ktorý na túto tému vyšiel v odbornom časopise Current Opinion in Psychology.

Vplyv prostredia je zásadným faktorom ovplyvňujúcim správanie budúcich športovcov. Prílišné očakávania spoluhráčov, trénerov, fanúšikov, ale zvlášť rodičov môžu u malých adeptov spôsobiť neprimeraný tlak, ktorý sa často prejaví kontraproduktívne na ich výkone a agresivitou na ich správaní.

„Do toho!“, „Napadaj!“ a „Fiasko!“

V tejto súvislosti sa mi vybavuje jedna spomienka. Keď som ako chlapec cestou zo školy občas zablúdil na náš zimný štadión, aby som sa pozrel, ako sa darí mojim spolužiakom, členom hokejového družstva starších žiakov, všimol som si aj vrtiaceho sa muža nalepeného na plexiskle za striedačkou.

Kým hľadisko skandovalo „Do toho!“, on bez prestávky vykrikoval slová ako „Napadaj!“ alebo „Fiasko!“. Bol to otec jedného z hráčov.

Rodičia podobní mužovi za plexisklom sú na štadiónoch na celom svete. Američan Donald W. Albertson na nich počas výchovy svojich štyroch dcér narazil mnohokrát a tak ho vydesili, že o nich napísal knihu, v angličtine sa volá Catch a Rising Star: The Adult Game of Youth Sports.

Rodič na smrť ubil rozhodcu

Materiál na ňu systematicky zbieral viac ako desať rokov: otec mladého hokejistu z Massachusetts nesúhlasil s verdiktom rozhodcu, a po skončení zápasu ho preto pred očami chlapcov ubil na smrť.

Texaská matka trinásťročnej mažoretky si objednala vraždu matky mažoretky rovnakého veku, ktorá s jej dcérou súťažila o popredné miesto vo formácii roztlieskavačiek dúfajúc, že zdrvené dievča zo súťaže odstúpi. Plán jej našťastie nevyšiel a usvedčená matka skončila vo väzení.

V Novom Mexiku otec sedemnásťročného hráča amerického futbalu nabrúsil hrany synovej prilby. Kým rozhodcovia identifikovali príčinu zranení, prichystaná britva dorezala piatich protihráčov a jeden z nich skončil s dvanástimi stehmi.

Jedni vrieskajú na trénerov, iní na deti

Autor rozlišuje viaceré typy rodičovskej obsesie – jedni zastrašujú okolie svojich ratolestí, diktujú trénerom, uplácajú rozhodcov, silou-mocou pretláčajú do popredia svoje deti na úkor druhých.

Iní robia nátlak priamo na svoje deti – vyžadujú od nich úspech čím skôr a za každú cenu. Obe skupiny ľahko spoznáte – prví vrieskajú na trénerov či na rozhodcov, druhí na vlastné deti.

Autor knihy sa zamýšľa nad pohnútkami takého správania. Vidí dve hlavné príčiny – intenzívnu túžbu uskutočniť cez potomka vlastné nenaplnené ambície a racionálnu úzkosť o stav financií v rodinnej kase, veď investovať do synovho hokejového výstroja či dcérinej tenisovej súpravy niečo stojí.

Ak potom syn presedí celý zápas na striedačke či dcéra vyletí hneď v predkole, je to naskutku fiasko!

„Strč si do úst lízanku!“

Albertson nechce, aby sme deti neviedli k športu. Radí len vyhnúť sa ceste, ktorá je spojená s agresivitou, dopingom, podvodmi a v cieli ktorej čaká ako hlavná výhra pokazený život.

Ako však postrehnúť, že je zle? Varovným signálom je, keď sa v rodine budúcich hviezd nehovorí o ničom inom ako o góloch, bodoch a sekundách.

V závere knihy autor poodhaľuje chodníčky, ktoré by mohli viesť z tejto cesty. V Austrálii napríklad rozdávajú návštevníkom športových podujatí lízanky a ak sa niektorý rodič počas zápolenia príliš rozohní a začne škaredo ziapať, ostatní začnú hromadne skandovať: „Strč si do úst lízanku!“

Čitateľom je však jasné, že z toho sa len tak ľahko vylízať nedá. Veď skúste kritizovať rodičov, ako vychovávajú svojich synov a dcéry. Každý predsa svoje deti pozná najlepšie a chce im to najlepšie. Naozaj?

Mali vysoké IQ, no nemali úchvatné kariéry

Nie je to celkom tak. Autor Malcolm Gladwell vo svojej knihe Mimo radu: Anatómia úspechu opisuje viaceré výskumy, ktoré naznačujú, že rodičia pre svoje deti nevyberajú mnohokrát to, čo im aj skutočne prospeje.

Významný americký psychológ Lewis Terman v dvadsiatych rokoch minulého storočia sledoval osudy mimoriadne inteligentných detí s IQ vyše 130. Podchytil 1470 mladších žiakov a žiačok po celých Spojených štátoch.

Po desiatkach rokov došiel k záveru, že táto skupina výrazne nadpriemerne inteligentných detí neurobila nijakú úchvatnú kariéru. Boli porovnateľní s priemerne nadanými ľuďmi. Terman usúdil, že pre úspech nie je nutné mať nadpriemernú inteligenciu: schopnosť preskakovať dvojmetrové prekážky nám život neuľahčí, ak prekážky, na ktoré bežne natrafíme, nie sú vyššie ako meter.

Terman však zistil inú zaujímavú skutočnosť: deti s vysokým IQ boli v dospelosti omnoho úspešnejšie, ak vyrastali v rodinách stredných a vyšších vrstiev. Deti chudobnejších rodičov boli menej úspešné.

Zlatá stredná cesta

Prečo to tak je, vysvetlila 70 rokov po tejto štúdii americká psychologička Annette Lareau. Niekoľko rokov spolu so svojimi kolegami sledovala život takmer stovky amerických rodín so školopovinnými deťmi. Nie z diaľky, ale intímne. Priam sa k nim nasťahovali do domácnosti, škôl, chodili s nimi k lekárovi, na tanečné, na tréningy. Čo zistila?

Zaznamenala dva základné rodičovské prístupy: v rodinách stredných a vyšších vrstiev rodičia aktívnejšie zasahovali do rozvoja detí, čítali si s nimi, platili im školy umenia, trénerov, podporovali ich vo všakovakých aktivitách: „Ukáž, čo ste mali na úlohu“, „Tu máš, prečítaj si to“, „V tvojom veku to bola moja najobľúbenejšia kniha“, „Len cvič, u nás v rodine vie každý hrať na nejaký nástroj“, „Nezaháľaj, šport ti v živote len pomôže“.

Chudobnejší rodičia spravidla nechávali svoje deti vyrastať bez takejto podpory, boli viac ponechané samy na seba. Pre takých rodičov nebolo prirodzené viesť svoje deti k niečomu, čo nepovažovali za životne dôležité: „Hraj futbal, ak chceš, ale nechci, aby som ti kupoval dres“, „Spievaj si koľko chceš, veď aj učiteľka spomínala, že máš talent, ale nemysli si, školu ti platiť nebudem, načo ti také huncútstvo“ a podobne.

Preto je rodinné zázemie dôležitejšie ako IQ. To však znamená, že na jednom konci rodinného spektra postáva uprostred rómskej osady nerozpoznaný futbalový génius a na druhom konci ctibažný tatko brúsi hrany synovej prilby.

Čo si z toho všetkého má vyvodiť zodpovedný rodič? Nuž, pokúsiť sa nájsť tú príslovečnú zlatú strednú cestu a „vyššie, rýchlejšie a silnejšie“ nahradiť „s radosťou, láskavo a poctivo“.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie