Denník N

Nedokončený výpočet krokov, ktorými sa Poľsko vzďaľuje od demokracie

Staré zvodidlá z rýchlostnej cesty R1 končia na skládke. Foto N – Tomáš Benedikovič
Staré zvodidlá z rýchlostnej cesty R1 končia na skládke. Foto N – Tomáš Benedikovič

Stručná správa o Poľsku po štyroch hodinách v aute s Adamom Michnikom a Andrzejom Jagodzinským.

Andrzej ma požiada, aby som v mobile vygúglil, ako dopadol Ronnie O’Sullivan vo finále snookerového turnaja v Šanghaji. Sledoval prvú časť dopoludnia v hoteli, keď Ronnie vyhrával 7:2, ale potom hru prerušili do poobedia. Lenže to už sedíme v aute na ceste z Bratislavy do Zvolena.

S mojimi poľskými priateľmi Andrzejom Jagodzinským a Adamom Michnikom máme mnoho spoločných obsesií, napríklad nevyriešiteľnú záhadu, či existuje stredná Európa podľa definície Milana Kunderu. Posadnutosť Ronnie O’Sullivanom nás však spája putom najpevnejším, lebo na rozdiel od názoru na Kunderu sa zhodujeme, že Ronnie je génius hodný nášho vrúcneho obdivu. Ronnie vyhral 10:3. To je pre túto sobotu posledná dobrá správa zo sveta.

Uchvátenie štátu

Stretli sme sa v tejto zostave pred necelým rokom v Gdaňsku a kým Adam drieme, Andrzej mi rozpráva, čo sa za ten čas v Poľsku zhoršilo. Po ovládnutí Ústavného súdu prišiel na rad Najvyšší súd a hoci prezident Andrzej Duda nepodpísal dva zákony, ktoré mali dostať celú justíciu pod úplnú kontrolu vlády, je len otázkou času, kedy sa tak stane.

Tretí zákon, ktorý umožňuje ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi v jednej osobe vymieňať predsedov krajských súdov, prezident podpísal. „A minister už ho hojne využíva,“ hovorí Andrzej.

Takéto formálne zlúčenie vlády a justície neexistovalo ani za komunizmu, ale je pravda, že vtedy to nebolo potrebné, lebo celý štát ovládala komunistická strana. Prečo je poľská vláda taká posadnutá ovládnutím súdov? „Pretože potrebuje zastrašiť opozíciu,“ hovorí Andrzej, „a na to stačí pár politických procesov.“ Najmä to však má byť poistka proti tomu, aby sa do poľskej politiky vrátil Donald Tusk, bývalý premiér a súčasný prezident EÚ. Ak má Jaroslaw Kaczynski – predseda vládnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) a neoficiálny vládca Poľska z niekoho obavy, tak je to práve Tusk, ktorý ho doteraz v každých voľbách porazil. „S poslušnou justíciou môže Kaczynski kedykoľvek Tuska posadiť do väzenia,“ hovorí Andrzej.

Donald Tusk tejto hre rozumie, možno aj preto nebývalo ostro kritizoval poľskú vládu pred niekoľkými dňami na Twitteri: „Poplach! Ostré roztržky s Ukrajinou, izolácia v Európskej únii, koniec nezávislého súdnictva, útok na mimovládne organizácie a slobodné médiá. Je to stratégia PiS alebo plán Kremľa? Podobnosť je príliš veľká na pokojný spánok.“

A to ešte nespomenul školstvo. Vláda zaviedla jednotné osnovy a učebnice, z ktorých vypadli nositelia Nobelovej ceny za literatúru Czeslaw Milosz aj Wislava Szymborska, ale zato sa do nich dostal grafoman, ktorý píše oslavné básne na Kaczynského, rozpráva mi Andrzej. Deti sa musia učiť naspamäť životopisy Poliakov, ktorých zoznam im predpísala vláda.

Dôsledkom je pokles žiakov v štátnych školách a ich prudký nárast v súkromných, kde môžu študenti získať maturitu podľa západných noriem. Lenže to si môžu dovoliť len tí, ktorí majú bohatších rodičov a o také deti Kaczynski záujem nemá. Chce si vychovať poslušných Poliakov z početnej nižšej vrstvy.

Aj preto zoštátnil televíziu a rozhlas, ktorým síce prudko klesla sledovanosť, ale v dedinách a menších mestách je ich vplyv stále veľmi veľký. Aj preto si Andrzej myslí, že Kaczynski sa pokúsi odkúpiť sieť regionálnych novín, ktorú vlastní bavorské vydavateľstvo Passau Verlag. Tak to urobil aj Kaczynského vzor, maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý skúpil všetky maďarské lokálne noviny. A popri tom pôjde po krku všetkým nezávislým médiám. Štátna firma, ktorá vlastní sieť benzínových púmp, v nich zakázala predávať noviny Gazeta Wyborcza, ktorých je Adam Michnik šéfredaktorom.

V štátnej správe prebehli také čistky, že vymenili aj upratovačky. „Nebojí sa Kaczynski, že sa to raz všetko obráti proti nemu?“ Je mu to jedno, hovorí Andrzej. Má 68 rokov, nemá deti, jeho jediným priateľom je mačka, jeho heslom je „po mne potopa“. Ilustráciou takej potopy je masívny výrub starých stromov v Bielovežskom pralese (údajne ohrozujú hubárov). Andrzej ešte nevie, že v pondelok Súdny dvor EÚ vydá unikátne rozhodnutie, podľa ktorého bude Poľsko platiť za každý deň pokračujúceho výrubu pokutu 100 tisíc eur, ale tuším, čo by povedal: „Kaczynskému je to jedno.“

Závisť Stredoeurópana

Výpočet krokov, ktorými sa Poľsko vzďaľuje od demokracie, je dlhý a som rád, že sa končí, lebo sa ocitáme vo Zvolene a Andrzej sa teší, že konečne toto mesto spoznáva. Je jediné na Slovensku, ktoré počas svojej misie riaditeľa Poľského inštitútu nenavštívil. Parkujeme pri kultúrnom dome, kde prebieha divadelný festival, v bufete nás čaká jeho zakladateľ Boris Kršňák a Michal Havran, ktorý bude moderovať debatu.

Adam sa vypytuje, ako sa Slovákom podarilo poraziť Kotlebu aj Fica v komunálnych voľbách. V Poľsku budú regionálne voľby o rok a ak v nich Kaczynski vyhrá, bude krajina zovretá jeho mocou zo všetkých strán na dlhý čas.

Ale v debate pred publikom sa Andrzej aj Adam menia na optimistov. Andrzej hovorí, že vďaka Kaczynskému ho vyhodili z diplomacie a on môže konečne robiť to, čo má najradšej, teda prekladať slovenských a českých spisovateľov do poľštiny. A ešte sa mu Kaczynski stará aj o zdravie, lebo každú chvíľu pochoduje na čerstvom vzduchu na nejakej protivládnej demonštrácii. Adam dodáva, že optimisti priťahujú ženy, a preto ním je aj on. Publikum sa baví.

Na ceste späť sa na benzínovej pumpe pri cigarete vraciame ku Kunderovi. „Nikto tak nedokázal Západ presvedčiť o tom, že stredná Európa je jeho súčasťou a nepatrí na východ, ako on vo svojej eseji z roku 1983,“ hovorí Adam. Ale mýlil sa, namietam, tak ako sa mýlil, keď po okupácii v 68. roku veril, že Česi sa nenechajú znormalizovať. „A odkedy začal písať po francúzsky, už nenapísal žiaden skutočný román,“ pridáva sa Andrzej.

Zabávame sa sporom o Kunderovi, aby sme oddialili debatu o Poľsku, ktorej sa v aute nevyhneme. Kupujem whisky.

Adam už celý rok brázdi Poľsko, dvakrát do týždňa vyráža vlakom do najzapadnutejších miest. Robia to aj iní, napríklad Lech Walesa. Sály mávajú plné, ľudia potrebujú cítiť, že nie sú sami. „Mali sme to robiť už dávno,“ hovorí Adam, „ale mysleli sme si, že už to nie je potrebné.“

Kaczynski a jeho voliči vidia v Adamovi a Walesovi úhlavných nepriateľov Poľska, ale zatiaľ nemajú dosť síl im v debatách zabrániť, lebo väčšina miest je v rukách opozície. „Len vďaka tomu žijeme ešte stále ako slobodní ľudia,“ hovorí Andrzej.

Uvedomujem si, že vo mne sa stredná Európa spája so závisťou. Za komunizmu som v 80. rokoch závidel Maďarom ich gulášový socializmus a relatívnu slobodu, v 90. rokoch som závidel Čechom Václava Havla a ich demokraciu, ešte nedávno som závidel Poliakom ich dynamiku a skvelých politikov európskeho významu ako bol Donald Tusk či Radek Sikorski. Dnes nemám našim susedom čo závidieť, dokonca je to tak, že oni závidia nám.

„To, čo ste dokázali v nedávnych župných voľbách, je veľkým povzbudením pre celú strednú Európu a najmä pre Poľsko,“ hovorí Adam. Mám sto chutí mu oponovať, lebo mám tisíc dôvodov byť znechutený slovenskou politikou. Ale napokon mu dávam za pravdu.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie