Denník N

Štátna ochrana prírody potrebuje reštart, no táto vláda na to nemá

Rodina rysov v Tatrách. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film
Rodina rysov v Tatrách. Foto – Karol Kaliský/Arolla Film

Hlasy smerujúce k vláde a volajúce po razantnej zmene prístupu k ochrane prírody už dlho neboli také hlučné. Aktivisti, občania, vedci i zamestnanci predkladajú vláde jednoznačne formulovanú objednávku.

Ochrana prírody je vedecká disciplína. Má teoretické, analytické aj aplikačné smery. A zdá sa, že vrcholoví manažéri ochrany prírody na Slovensku jej moderné výsledky nepoznajú alebo nevnímajú.

Keby si napríklad prelistovali dnes už kanonickú učebnicu ochranárskej biológie amerického ekológa Richarda Primacka, zistili by na množstve prípadových štúdií, že azda jediným účinným spôsobom ochrany prírody je jej chápanie v biologických kontextoch s akcentom na ochranu prirodzených procesov, a intervencie, ak sú potrebné, by sa mali opierať o rozhodovanie na základe spoľahlivo zistených faktov, v jazyku vedy sa tomu hovorí evidence-based decision making.

Vedci a ochranári

A aj keď už v úvodných odstavcoch slovenského správneho poriadku, teda základného legislatívneho rámca pre rozhodovanie orgánov, máme napísané, že „rozhodnutia správnych orgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci“, v praxi ochrany prírody sa tak dlhodobo a celoplošne nedeje. Ak by sa tak dialo, tak by u nás neustále nevznikali nové prehradenia vodných tokov, nové výruby brehových porastov, nové holoruby či novostavby mimo zastavaných území.

Modelujme to na príklade. Začiatkom augusta tohto roku bola v prestížnom vedeckom časopise Oryx publikovaná štúdia slovensko-švajčiarsko-britského tímu vedcov, ktorá na základe výskumu populácie rysa v Karpatoch preukázateľne ukazuje, že reálna veľkosť jeho populácie je oveľa nižšia, ako uvádzajú oficiálne poľovnícke štatistiky.

Týmto práca vedcov končí, určite sa budú venovať ďalším témam. Čo by sa však dialo v ochranársky rozvinutejších krajinách? Takýto výsledok by sa relatívne rýchlo dostal do reálnej rozhodovacej praxe a pri rozličných povoľovaniach by sa zohľadňoval. Podobne ako aj mnohé iné vedecké výsledky.

Stojí za pripomenutie, že ide o tú istú nespoľahlivú poľovnícku štatistiku, na základe ktorej sa u nás dlhodobo „plánuje“ odstrel medveďa či vlka. A napríklad desať percent plánovaného odstrelu medveďa zo šesťsto alebo tisícdvesto jedincov je významný rozdiel. Na uznanie, že ak rozhodujeme podľa takýchto štatistík, výsledok bude veľmi rozdielny, nie je potrebné mať vedomosti atómového fyzika.

Radšej Gabčíkovo

Ale principiálnym problémom ťažkopádnosti až nefunkčnosti štátnej ochrany prírody a štátnej správy životného prostredia nie je len prehliadanie vedeckých poznatkov. Príčiny sú známe dlhodobo a stojí za to ich stručne zopakovať. Národné parky a menšie bezzásahové územia mimo nich, teda rôzne typy rezervácií, ako aj takzvané A zóny chránených krajinných oblastí, nie je možné zodpovedne spravovať bez toho, aby sa štátne pozemky v nich nedelimitovali pod jeden rezort, v našom prípade do gescie ministerstva životného prostredia spoločne s výkonmi lesníckych, poľovníckych, rybárskych alebo ďalších činností.

Bez tejto legislatívnej a kompetenčnej úpravy súbežne s férovou kompenzáciou obmedzení súkromných vlastníkov pozemkov sa nikam nepohneme. Inak nie je možné prijať zmysluplné programy starostlivosti, vymedzovať bezzásahové územia, vyberať vstupné do národných parkov alebo budovať ekonomicky veľmi zaujímavý regionálny soft turizmus.

Takéto nastavenie správy chránených území má väčšina krajín Európy dávno vyriešené, vrátane Česka, Maďarska či Poľska, teda všetko krajín, s ktorými sme boli na obdobnej štartovacej línii. Ale napríklad už aj albánsky parlament opakovane schválil moratórium lovu zveri, ako aj vývozu svojho dreva za hranice krajiny…

A aj preto si spomínané krajiny môžu dovoliť v spravovaní prírody ísť ďalej, napríklad vracať nezmyslene narovnané korytá riek do malebných meandrov alebo budovať perfektné návštevnícke centrá v chránených územiach. Skúste si porovnať vstupné areály pri jaskyniach Domica a Baradla. Sú od seba približne päť kilometrov a asi tridsať rokov.

A o takých konceptoch, akým je napríklad rewilding v slovenskej verejnej diskusii nechyrovať vôbec. My tu doma zatiaľ aj vyjadreniami ministerstva životného prostredia stále oslavujeme výročie postavenia vodného diela Gabčíkovo.

Dožadovať sa zmeny je nevyhnutné

Je poctivé priznať, že za túto situáciu nesú zodpovednosť takmer všetky predchádzajúce demokratické vlády na Slovensku. Nič to však nemení na tom, že súčasný minister životného prostredia je konfrontovaný s nebývalou mierou nespokojnosti s riadením a so spravovaním chránených území Slovenska.

Predstavujú ju hlasy desiatok tisícov ľudí, ktorí podporili nezasahovanie do lesov v kampani Nič alebo Desatoro pre les v aktuálnej aktivite My sme les. K tomu je potrebné pripomenúť odvážny hlas Andreja Kovarika, hlas jednotlivca, ktorý poukázal na nehorázne praktiky v riadení štátnej ochrany prírody samotnej. Takýchto poctivcov je v tejto organizácii samozrejme viac, ale pre dôvody, na ktoré poukázal, sa boja ozvať. A opakovane počuť aj hlasy vedeckej komunity.

Dožadovať sa zmeny je preto nevyhnutné, no táto vláda na ňu zrejme nemá. Jej programové vyhlásenie v oblasti ochrany prírody je bezzubé, ani dobre mienené Memorandum o lese nič nevyrieši, dokazuje to ticho v rezorte pôdohospodárstva.

A minister životného prostredia v situácii, keď sa mu už búria aj zamestnanci ním riadenej organizácie, na sociálnej sieti píše, že „najlepšie klobásy dnes nájdete na festivale v Nových Zámkoch. A najlepšie chutia tie, ktoré si sami pripravíte“. Fajn, možno by však bolo lepšie, keby sa rozhýbal a venoval svojmu rezortu aj v oblasti ochrany prírody.

Čakajú na to občania Slovenska. Ak sa o nič nepokúsi, odnesie si spoločne s vládou, ktorej je súčasťou, pečať ignorovania prírodnej devastácie našej spoločnej krajiny. Pán minister, stlačte už prosím klávesu reštart, lebo aktualizácie môžu trvať veľmi dlho, ak už náhodou nenastal začiatok kolapsu.

Teraz najčítanejšie