Denník N

Slovensko z výšky pár kilometrov: Za 15 rokov zmizol les veľký ako celé Tatry

Letecké mapy Slovenska ukazujú, že lesy nám miznú po hektároch. V Tatrách, Nízkych Tatrách aj na východe Slovenska.

Dve mapy v jednej: Lesy blízko Tichej doliny (pohybom horizontálne prelistujte)


Ekoteroristi verzus chamtiví lesníci. Jedni sú extrémisti ochotní pripútať sa reťazou o strom. Druhým ide iba o peniaze za drevo a rúbu aj v najchránenejších častiach Slovenska.

Takto vyzerá vášnivá debata o slovenských lesoch. V skutočnosti však nie je odkázaná na emócie. Ponúkame argumenty, mapy, dáta. Pohľad na Slovensko z výšky pár kilometrov.

Ako naozaj vyzerajú slovenské lesy a ako sa menili za posledných 15 rokov, ukazujú detailné ortofotomapy – nemanipulované obrázky lesov.

Robert Barca a jeho firma Eurosense robí kompletné mapovanie Slovenska už od roku 2002, v trojročných cykloch letecké mapy celej krajiny aktualizujú a majú tak presnejšie obrázky krajiny, ako má štát. Poskytli Denníku N mapy konkrétnych slovenských pohorí a oblastí v lesoch, kde bol výrub masívny.

Eurosense vie urobiť mapu do veľkých detailov, až 20 centimetrov na jeden pixel. To znamená, že pri úplnom priblížení vidíte každý jeden strom. Navyše pri infračervenom pohľade je vidieť aj to, či je strom živý, alebo už mŕtvy.

Vďaka týmto ortofotomapám teda vieme ukázať, ako sa menili slovenské lesy za posledných 15 rokov a kde mizli stromy vo veľkých plochách. Navyše ich vieme porovnať aj s mapami z roku 1949 a ukázať tak, kde boli lesy už historicky.

Rúbeme najviac vo vyspelom svete

Najskôr si zásadné zmeny lesov vysvetlíme na Tatrách a Tichej doline, mieste najvýraznejšieho boja o výruby v národných parkoch. Potom prejdeme na porovnania máp Nízkych Tatier a aj do iných oblastí Slovenska.

Ešte predtým čísla za celé Slovensko: satelitné snímky služby Global Forest Watch ukazujú, že za trinásť rokov (2001 – 2014) zmizlo zo Slovenska vyše 700 štvorcových kilometrov lesa, čo je dvojnásobok rozlohy Bratislavy a plocha veľká zhruba ako celá rozloha Tatier. Toto číslo sme dostali tak, že sme od všetkých vyrúbaných a padnutých stromov za toto obdobie – 1240 štvorcových kilometrov – odpočítali 530 štvorcových kilometrov lesa, ktoré za ten istý čas na Slovensku vyrástli.

Výrub sa nespomalil ani vlani, dosiahol dokonca jednu z najvyšších úrovní posledných pätnástich rokov.

Lesy pokrývajú zhruba 41 percent krajiny, spolu ide o zhruba 20-tisíc štvorcových kilometrov.

Na Slovensku ťažíme podľa štatistík OECD z krajín vyspelého sveta najviac dreva na štvorcový kilometer lesov hneď po Lotyšsku (štatistiky za roky 2008 až 2012), upozornil Eugen Jurzyca z SaS.

„Slovensko ťaží viac dreva, intenzívnejšie a s nižšou pridanou hodnotou ako ostatné krajiny OECD a V4. Viac ako polovicu ťažby tvorí záchranná ťažba, ktorá od roku 2000 každým rokom stúpa,“ píše o slovenských lesoch OECD.

Satelitné porovnania za posledné roky ukazujú najväčšie straty stromov v Tatrách a Nízkych Tatrách, ale aj v Levočských vrchoch, Slovenskom raji aj na Kysuciach.

Gif: Ako rúbali v susedstve Tichej doliny

Tichá dolina a Podbanské: Dva úplne rozdielne príbehy

Asi najlepšie je príbeh našich lesov vidieť na dvoch miestach vzdialených od seba iba pár stoviek metrov. Prvým je Tichá dolina, ktorá je v najprísnejšie chránenom pásme Tatier a ochranári tam vybojovali po kalamite prísny zákaz ťažiť drevo. Cez kopec je kus lesa, ktorý už takúto ochranu nemal.

Ide o svah severne od Podbanského a horského hotela Permon. Veterná kalamita v roku 2004 polámala stromy na tomto malom úseku na ploche zhruba 12 – 15 hektárov (približne sme ju odmerali cez Google Maps a nástroj na merania plochy DaftLogic).

Nastúpili drevorubači a začali polámané stromy odvážať. Lykožrúta to nezastavilo a šíril sa ďalej do lesa. Nasledovalo ďalšie rúbanie a odvážanie stromov. Výsledok: do roku 2015 tam vyrúbali stromy až na ploche vyše 200 hektárov – teda viac ako desaťnásobok pôvodne zničenej plochy, na ktorej zostali namiesto lesa holoruby.

Výrub tam bol povolený. „Napriek relatívne malému rozsahu vetrového polomu z roku 2004 bol nakoniec vyrúbaný celý svah. Podkôrny hmyz sa totiž po každej ťažbe presúval na oslabené stromy nachádzajúce sa na okrajoch rúbanísk. Plocha sa tak neustále zväčšovala, až bol vyťažený prakticky celý svah,“ vysvetľuje to Erik Baláž, ochranár, ktorý túto oblasť dokonale pozná a roky tam bojoval proti ťažbe.

Erik Baláž vysvetľuje, že v prípade lesov blízko Podbanského na snímkach krátko po kalamite nevidno všetky poškodené stromy, niektoré totiž popadali aj pomedzi tie zdravé, niektorým vyvrátené kmene poškriabali kôru či inak ich poškodili.

„Nechcem ich obhajovať, ale lykožrút by sa na tomto mieste šíril aj bez zásahov,“ hovorí Baláž. Dodáva však, že pri ťažbe napadnutého dreva tam rovno rúbali aj zdravé stromy, ktoré by inak prežili.

Navyše vyrúbaním veľkej časti lesa na holorub vytvorili tu a aj na iných miestach Slovenska nové hranice lesného porastu. Stromy, ktoré boli dovtedy chránené uprostred lesa, boli zrazu na jeho okraji a vystavené lykožrútovi. Rok po roku sa tak lykožrút rozšíril a po výruboch zmizla mnohonásobne väčšia plocha, než pôvodne zničila veterná kalamita.

Tichá dolina pred kalamitou a dnes:
červená ohraničuje kalamitu z roku 2004, zelená stav odlesnenia v roku 2015

Tichá dolina v mierke 1 : 11 246. Digitálna ortofotomapa. (c) EUROSENSE s. r. o.

Úplne inak les dopadol v Tichej doline. Aj tam kalamita polámala stromy, nikto ich však neodviezol. Kmene zostali ležať na zemi. Výsledok: lykožrút sa rozšíril iba do bezprostredného okolia kalamitiska a potom ešte na izolované plochy lesa ďalej od popadaných stromov.

Väčšina lesa však zostala nenapadnutá, zelená. Erik Baláž vysvetľuje, že aj preto, že sa tam nevytvárali nové okraje lesa a roky chránené stromy tak neboli vystavené „stresu“ z náhleho osvetlenia a vysušenia pôdy. „V prirodzených podmienkach totiž suché stromy na okrajoch kalamít chránia prežívajúce zelené jedince. Prirodzene tak vzniká mozaika vyvrátených, vyschnutých a aj zelených stromov,“ vraví Baláž.

Navyše na miestach, kde zostali polámané stromy, začal rásť nový les. Dobre to vidieť na detailnom zábere z roku 2015, ktorý je už takmer celý zelený.

Tichá dolina po kalamite a dnes:
tam, kde padli stromy a neodviezli ich, rastie nový les


A nový kontext odkryje mapa Tichej doliny z roku 1949. Ukazuje, že tam, kde les padol, išlo o stromy, ktoré tam boli už pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Tam, kde predtým boli holé pláne a je tam teda teraz mladší les, stromy lykožrútovi odolali.

Erik Baláž uznáva, že lykožrút nenapáda mladé lesy. Je to však podľa neho zložitejšie. Lykožrút naozaj aj tu, podobne ako inde na Slovensku, napadol starý les. „Najväčšia vyschnutá plocha starého lesa je na lokalite Hlinský hrebeň (najväčšia vyschnutá plocha), kde lesníci ťažili v deväťdesiatych rokoch v pralese a ten les sa vďaka tomu rozpadol takto výrazne.“


Tatry: Tam, kde rúbali štátni lesníci a kde nie

Hore opísaný výrub pri Podbanskom sa nedial v štátnych, ale v súkromných lesoch, ide o urbár Východná. Je súčasťou rezervácie Tichá dolina, ale aj pre súkromných vlastníkov v tomto prípade ochranári ustúpili a pristali na návrh nižšieho, štvrtého stupňa ochrany, aby už v jadre Tichej doliny dokázali presadiť piaty stupeň, v ktorom je úplne zakázané rúbať stromy.

Erik Baláž hovorí, že v takýchto prípadoch sa vždy začnú debaty o súkromnom majetku a práve majiteľov ho využívať. Takéto pochybnosti podľa neho nie sú v národných parkoch na pozemkoch štátu – je tam jasný verejný záujem, a keď vzniká škoda, tak vzniká nám všetkým.

Preto sa v Tatrách ešte pozrieme na miesto, kde rúbali štátni lesníci.

Konkrétne v prísne chránených oblastiach centrálnych Tatier severozápadne od Tatranskej Lomnice.

Tam to dopadlo podobne ako pri Podbanskom. Boj s podkôrnym hmyzom sa skončil vyťažením takmer všetkých dospelých stromov.

Kalamita sa síce výrazne zahryzla do kopca a zničila veľkú časť lesa, ale podobne veľká plocha potom do roku 2015 zmizla po zásahu lesníkov. V tomto prípade v porovnaní s Podbanským išli štátni lesníci dokonca aj hlboko do najviac chránenej zóny.

„Opäť je možné predpokladať, že bez zásahu človeka by prežilo viac zelených stromov, podobne ako to bolo v bezzásahovej časti Javorovej či Bielovodskej doliny,“ vraví Baláž.

Najvýraznejšie výruby nad Lomnicou sa udiali medzi rokmi 2006 až 2009, teda za prvej vlády Roberta Fica, keď mali pod palcom ministerstvo pôdohospodárstva ľudia z HZDS.

Gif: Ako rúbali v Lomnici po kalamite v roku 2004

Na porovnanie opäť bezzásahová zóna – Kôprová dolina. Tam podľa Baláža ešte lepšie vidieť, ako sa s kalamitou vyrovná les, keď nezasahuje človek.

Lykožrút napadol aj les, ktorý nezhodila kalamita. Zopár rokov sa šíril, no napokon sa šírenie nákazy zastavilo. Vznikla mozaika lesa – miestami vyschol a stromy spadli, miestami zostal zdravý les.

Hlavný rozdiel medzi zásahom lesníkov a pasívnym prístupom je, že na tomto mieste zostala stáť aspoň časť lesa.

Pointa podľa Erika Baláža: Ak je v starom lese, ako bol na veľkej časti Nízkych Tatier, lykožrút, výsledkom po ťažbe je holina. V podobných lesoch v Tichej a Kôprovej doline to dopadlo tak, že je tam stále les. Lykožrút nezabil všetky stromy. Prostredie je stále lesné, vhodné pre lesné druhy vrátane tých vzácnych. Dá sa tiež povedať, že v skutočnosti znamená smrť menšieho počtu stromov ako zásah. Ak by napríklad v tomto lese v Temných smrečinách zasiahli lesníci a vyťažili všetky mŕtve stromy, zvyšky zeleného lesa by sfúkol vietor alebo zožral lykožrút.

Digitálna ortofotomapa. (c) EUROSENSE sro

Kôprová dolina, Temné smrečiny. Les – mozaika, zostali napadnuté, ale aj zdravé stromy. Digitálna ortofotomapa. (c) EUROSENSE s. r. o.

Nízke Tatry: Holoruby po štáte aj cirkvi

Veterné kalamity a následná ťažba dreva výrazne zmenili aj to, ako vyzerajú Nízke Tatry. Okrem kalamity z roku 2004 ich zasiahla aj víchrica Žofia v roku 2014. Ochranári odhadujú, že za posledných 15 rokov zmizlo v národnom parku Nízke Tatry vyše 70 štvorcových kilometrov, teda zhruba desatina jeho celkovej plochy (spolu má zhruba 728  štvorcových kilometrov).

V Nízkych Tatrách sa pozrieme na dve miesta – na východnú aj západnú časť pohoria, hoci holoruby tam vznikli naprieč celým parkom.

Na západe je Malužinská dolina neďaleko Vyšnej a Nižnej Boce severovýchodne od Brezna. „V tejto lokalite Nízkych Tatier sa nachádzal najväčší komplex starých smrekových lesov na Slovensku,“ hovorí Erik Baláž.

Lesy tam patria štátnym lesníkom. Veľká ich časť padla.

„Ak by boli lokality ponechané na prirodzený vývoj, ich stav by sa pravdepodobne podobal stavu v podobných lesoch v Tichej a Kôprovej doline. Záchrana týchto lesov ťažbou opäť dopadla vyťažením takmer všetkých dospelých stromov. Otázka je, ktorý les sa podarilo zachrániť. Mladé stromy sa zachránia samy, ako sa ukázalo v Tichej doline. Staré lesy lesníci pri kalamite zachrániť nedokázali, práve naopak. A spolu s nimi zanikla najlepšia lokalita tetrova hlucháňa na Slovensku,“ vraví Baláž.


Podobné holiny vznikli aj vo východnej časti Nízkych Tatier neďaleko horského priechodu Vernár v katastrálnom území obce Hranovnica. Tam zasa lesy patria rímskokatolíckej cirkvi. Podobne ako pri Malužinskej doline, aj tu zostali veľké holoruby.

Najviac lesov v Malužinskej doline a aj v okolí Hranovnice zmizlo ešte pred víchricou Žofia, ktorá zasiahla najmä Nízke Tatry.


Lesníci: Veď sme tu mali kalamity, stromy sadíme

Čo na to všetko hovoria štátni lesníci, ktorí majú pod sebou najväčšiu časť slovenských lesov?

V prvom rade, spochybňujú satelitnú databázu Global Forest Watch a hovoria, že nadhodnocuje plochu lesov na Slovensku, hoci len mierne.

Hlavným argumentom pri výruboch sú potom veterné kalamity, ktoré postihli Slovensko v rokoch 2004 a 2014.

Kalamity sú pritom aj inde v Európe. Napríklad v Bavorskom lese už v 70. rokoch minulého storočia rozhodli, že v parku zasahovať nebudú, a nechali polámané stromy. Lykožrút tam podľa Deutsche Welle zožral zhruba štyritisíc hektárov lesa, čo je asi šestina parku, les sa však obnovuje.

Kalamity mali na prelome tisícročí aj v západnej Európe, veľká víchrica Gudrun zasa zasiahla v roku 2005 Švédsko, teda iba rok po veternej kalamite v Tatrách. V rebríčku krajín OECD, ktoré najviac ťažia drevo, je aj tak Švédsko v rokoch bezprostredne po tejto kalamite ďaleko za Slovenskom.

Výraznejšie ako Slovensko v pomere k rozlohe svojich lesov ťažilo len Lotyšsko, ktoré vedci varovali, že takáto ťažba je dlhodobo neudržateľná.

Štátne Lesy SR z rozširovania lykožrútovej kalamity obviňujú štátnych ochranárov. „V dôsledku legislatívnych prieťahov zo strany orgánov štátnej správy životného prostredia došlo následne k výraznému premnoženiu podkôrneho hmyzu, ktorý spôsobil lykožrútovú kalamitu a následný nárast ťažby z dôvodu jej spracovávania,“ hovorí Radko Srnka, hovorca štátnych Lesov SR, a upozorňuje, že v prípade Tatier má pod sebou stromy iná štátna organizácia, Štátne lesy TANAP-u.

Lesníci musia podľa zákona po každom výrube holiny opäť zalesniť. „Aj po zasadení stromčekom trvá niekoľko rokov, kým vyrastú spod konkurencie okolitých rastlín. To neznamená, že keď niečo nevidieť na satelitnej snímke, tak to neexistuje,“ vraví Srnka.

Lesníci tiež hovoria, že sa starajú o zhruba 53 percent výmery „porastovej pôdy“. Veľká časť lesov tak patrí súkromníkom.

Poloniny: Takto vyzerá les UNESCO

Veľké odlesnené plochy v posledných rokoch pribúdajú aj v národnom parku Poloniny na krajnom východe Slovenska.

Les má byť oficiálne chránený ešte viac ako ostatné národné parky, pretože patrí pod UNESCO. Sú tam vzácne bukové pralesy. Ani to Poloninám nepomohlo a rúbe sa tam – UNESCO preto hrozí Slovensku, že park vypadne zo zoznamu chráneného svetového dedičstva.

Odlesňovanie vidieť napríklad v časti katastrálneho územia Zboj, kde sú od roku 2010 viditeľné výrazné úbytky lesa.


Levočské vrchy: V lesoch po vojakoch sú holiny

Veľké holé plochy sú aj v Levočských vrchoch, pri ktorých vykazuje veľké úbytky lesa aj Global Forest Watch.

Zamerali sme sa na niekdajší Vojenský obvod Javorina, severozápadne od obce Torysky.

V porovnaní s rokom 2006, keď išlo o lesnatú krajinu, sa zásadne zmenila. Kopce sú holé, len sem-tam zostali plochy lesov.


Čergov: Lesníci sa chvália pokrokom od roku 1950

Na záver sa pozrieme na Čergov na východe Slovenska, kde práve prebieha boj o výrub v lese, ktorý nie je najprísnejšie chránený. Lesoochranárske zoskupenie VLK tam bojuje proti štátnym lesníkom, blokuje ich ťažbu a nateraz ich odstrašilo.

Ministerstvo pôdohospodárstva Gabriely Matečnej zaútočilo historickou mapou. Na zábere z výšky z roku 1950 dokazuje, že kedysi bolo na tomto území výrazne menej stromov. „Naši lesníci sa vedia starať o lesy,“ tvrdí ministerstvo.

Opisuje záber spred 67 rokov. „Vrcholy kopcov boli intenzívne klčované a na mnohých miestach bol porast úplne zdecimovaný. Vďaka starostlivosti našich lesníkov sa túto oblasť podarilo zalesniť a dnes je tam krásny hustý les. Áno, to je presne tá lokalita, v ktorej združenie VLK kritizuje lesníkov za necitlivý prístup. Posúďte sami,“ píše ministerstvo.

Na porovnanie ukazuje záber z roku 2010.

My ponúkame ešte novší záber – z roku 2016. Je na ňom viac lesov ako v roku 1950, ale menej ako v roku 2007. Nejde o také veľké plochy výrubov ako v Nízkych Tatrách či Levočských vrchoch, no stromy tam postupne miznú.


Kto všetko za to môže

Kto sa teda na Slovensku stará o lesy: štátni lesníci o zhruba polovicu lesov, v Tatrách to sú Štátne lesy TANAP-u a necelá polovica lesov patrí súkromníkom, urbárom či cirkvi.

Svoje lesy chcú všetky tieto skupiny využiť. Ťažia, aby mohli predávať drevo, a podľa nich aj preto, aby sa les mohol ďalej rozvíjať. Veria, že ho zachraňujú, keď príde kalamita. Pri ťažbe kalamitného dreva však podľa ochranárov drevorubači zotínajú aj zdravé stromy. Lykožrút napadol smreky, padli však aj jedle, borovice či listnaté stromy.

Nad nimi všetkými stoja dve ministerstvá, ktoré im určujú pravidlá – ministerstvo životného prostredia, ktoré o sebe tvrdí, že často nemá dosah ani len na ťažbu v národných parkoch. Teraz žiada, aby pri plánovanej ťažbe mala väčšie slovo Štátna ochrana prírody. „Pri kalamitnej, teda náhodnej ťažbe, aby v najvzácnejších lokalitách sa k tomu mohla vyjadriť, čo sa dnes nemôže,“ vraví hovorca ministerstva životného prostredia Tomáš Ferenčák.

Pre poriadok treba povedať, že predchádzajúci ministri životného prostredia sa postupne zasadili aj za obmedzenie ťažby v Tatrách a napríklad zastavili výrub v Tichej a Kôprovej doline.

Zásadnejšie slovo dnes a aj v posledných rokoch malo ministerstvo pôdohospodárstva, ktoré má pod sebou štátnych lesníkov.

Ministerstvo v reakcii na najnovšiu kampaň, My sme les, proti výrubu lesov reagovalo, že aj im ide o zdravé lesy. Michal Feik z tlačového odboru ministerky Matečnej hovorí, že sa s ochranármi zhodnú na tom, že stav lesov je zlý. „Len sa nezhodneme v tom, ako to riešiť,“ hovorí Feik.

Slovenské lesy v roku 1949 a dnes




 

Miznutie lesov podľa Global Forest Watch

Ministri životného prostredia od kalamity 2004

  • 2002 – 2006 László Miklós (SMK)
  • 2006 – 2009 Jaroslav Izák, Ján Chrbet, Viliam Turský (SNS)
  • 2009 – 2010 Jozef Medveď (nominant Smeru)
  • 2010 – 2012 József Nagy (Most-Híd)
  • 2012 – 2016 Peter Žiga (Smer)
  • 2016 –  László Solymos (Most-Híd)

 

Ministri pôdohospodárstva od kalamity 2004

  • 2002 – 2006 Zsolt Simon (SMK)
  • 2006 – 2009 Miroslav Jureňa, Zdenka Kramplová, Stanislav Becík, Vladimír Chovan (HZDS)
  • 2010 – 2012 Zsolt Simon (Most-Híd)
  • 2012 – 2016 Ľubomír Jahnátek (Smer)
  • 2016 –  Gabriela Matečná (nominantka SNS)

 

Riaditelia Lesov SR od kalamity 2004

  • 2003 – 2006 Karol Vinš
  • 2006 – 2009 Jozef Miňďáš  (nominant HZDS)
  • 2009 –  2010 Alojz Riško (nominant HZDS)
  • 2010 – 2012 Igor Viszlai
  • 2012 – 2015 Ctibor Határ
  • 2015 – 2016 Ctibor Morong
  • 2016 – Marian Staník

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie