Denník N

Milujme Európu, ale nezhadzujme popritom Ameriku

Ilustračné foto – AP
Ilustračné foto – AP

Nie všetko, čo nie je zlato, musí byť blato.

Autor je lekár, 25 rokov pracoval v USA

Reagujem na článok Amerika ma naučila dôležitú vec: milovať Európu, ktorý vyšiel v Denníku N minulý týždeň. Autor v ňom vyznáva lásku vyspelej Európe. To je iste veľmi potešiteľné. K myšlienke európskej spolupatričnosti sa hlásim aj ja. A rovnako som hrdý na príslušnosť Slovenska k Európe. Nemyslím si však, že by sme našu svoju museli stavať na zhadzovaní Ameriky. Skutočná veľkosť nepotrebuje ponižovať iných a toleruje rozdielnosť.

Autor článku je rozčarovaný z Ameriky. Sám hovorí, že si svoj obraz utvoril po štvortýždňovom putovaní po Spojených štátoch, a tým je ovplyvnená aj jeho objektivita a hĺbka poznania. Určite má nárok na svoj názor, ale nie na svoje fakty. S niektorými názormi budem iba polemizovať, ale jeho závery chcem vyvrátiť.

Najprv niekoľko východzích bodov, ktoré možno autor prehliadol.

Na rozdiel od kolektívnej zodpovednosti v Európe je Amerika krajina od svojho vzniku budovaná na individuálnej zodpovednosti. Američania od malička vedia, že budú spať tak, ako si sami ustelú. Princíp solidarity so slabšími pristúpil až neskôr. Efektivita sociálneho systému je však dnes už porovnateľná s vyspelými krajinami OECD.

Spojené štáty sú úniou päťdesiatich štátov. Rozdiely vo výške príjmov, v politickom alebo demografickom zložení sú skoro také diametrálne, aké sú rozdiely medzi Švédskom a Gréckom. Napriek týmto rozdielom Spojené štáty prežívajú ako spojené už viac ako 240 rokov. Je to aj vďaka tomu, že jednotlivé štáty majú dostatočnú nezávislosť od federálnej vlády, aby si mohli uchrániť svoje špecifiká. Preto porovnávanie priemeru Ameriky s jednotlivými vyspelými štátmi OECD, aj keď všeobecne zaužívané, nevystihuje realitu celkom presne.

Základné princípy americkej ústavy, rovnosť, sloboda a právo na šťastie, platia dodnes. Američania sú na ne hrdí, hlásia sa k nim a odvolávajú sa na ne v konfliktných situáciách. S copywriterstvom pisatelia ústavy nemali problém. Jefferson, jej hlavný tvorca, sa otvorene hlásil k Lockemu a priamo ho cituje.

Amerika určite má veľmi ďaleko od perfektného systému a má veľa vážnych nedostatkov. Rozhodne sa pripájam k autorovej kritike v otázke držania zbraní. Tento známy fakt odsudzujú aj samotní Američania, len stále ešte nemajú dostatočnú väčšinu, aby ho zmenili. Aj kritika amerického školského systému alebo preplnených väzníc je určite oprávnená.

S mnohými závermi autora iba nesúhlasím, ale niektoré sú jednoznačne zavádzajúce, a preto ich musím vyvrátiť:

„Americké zdravotníctvo je najväčší fiškálny masaker.“

Áno, zdravotné poistenie v USA je veľmi drahé a Amerika ešte stále nemá univerzálne zdravotné poistenie pre všetkých. Áno, Amerika vynakladá na zdravotníctvo viac ako ktorákoľvek iná krajina. A s vynaloženými prostriedkami sa naozaj narába často nehospodárne. Lenže pravdou je aj to, že nikde na svete poistenec nedostane taký rozsah starostlivosti. Švajčiarske zdravotníctvo je finančne efektívnejšie a poskytuje služby rovnomernejšie pre širšiu vrstvu populácie. V záujme finančnej efektivity si však nemôže dovoliť univerzálne použitie všetkých najnovších liečebných a diagnostických postupov.

„35 miliónov zdravotne nepoistených Američanov.“

Od zavedenia (nie dokonalej) Obamovej reformy klesol počet zdravotne nepoistených Američanov o 20 miliónov. Podľa posledných štatistík je v Amerike 27 miliónov nepoistených. Z toho počtu je 5,4 milióna ilegálnych prisťahovalcov. Teda nepoistených Američanov je 22 miliónov a z nich sa viac ako 43 percent kvalifikuje na poistenie pre chudobných alebo na inú finančnú pomoc pri platbe za starostlivosť. Skutočne nepoistených je teda menej ako 14 miliónov a nie 35 miliónov, ako tvrdí autor. Je to menej ako päť percent populácie.

Áno, je to veľa. Aj o nepoistených a bezdomovcov je však postarané lepšie ako o poistencov v mnohých krajinách Európskej únie. Ako lekár, ktorý tam pracoval 25 rokov, to viem posúdiť na základe vlastnej skúsenosti.

„Sociálna mobilita ďaleko zaostáva za vyspelými štátmi.“

Toto stanovisko neobstojí. Spochybňuje ho sám autor a jednoznačne ho vyvracia aj ním citovaná práca, podľa ktorej sociálna mobilita ani v Dánsku nie je väčšia ako v USA.

„Väčšina rozhľadených Američanov sa díva na Európu s obdivom a chceli by tam žiť.“

Na takéto vyhlásenie nie je protiargument, lebo je to subjektívny názor, s ktorým určite nemôžem súhlasiť. Ak tými rozhľadenejšími myslí vysokoškolsky vzdelaných Američanov, tak prečo z nich v tej „honbe za šťastím“ do Európy odišlo tak zanedbateľne málo? Veď oni by na to mali.

„… veľmi slabé, až podpriemerné výsledky v základných ukazovateľoch, ako je dĺžka dožitia…“

Graf dĺžky prežitia v USA v porovnaní s vyspelými štátmi OECD by sa dal interpretovať aj inak. Porovnáva priemer všetkých štátov USA s priemerom jednotlivých štátov OECD.  Ak vyberieme prvých desať štátov USA, tak ich dĺžka prežitia je nad priemerom OECD.

„Chlapci, niečo ste tam domrvili.“

Epidémia úmrtí na predávkovanie opiátmi je skutočná a alarmujúca. No keby sa autor pozrel na problém hlbšie, možno by vyjadril skôr uznanie ako pohŕdanie typu „chlapci, niečo ste tam domrvili“. Zistil by, že nové preskripčné obmedzenia a kontrola ich dodržiavania sú také prísne, že náprava sa dá očakávať okamžite.

Denník N považujem za seriózne, mienkotvorné noviny. Veľmi si vážim ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho vysokej úrovni. Chcel by som sa považovať tak trochu za jedného z nich. A rovnako som vďačný Amerike za všetko, čo som sa naučil za tých dvadsaťpäť rokov, čo som tam prežil. Preto sa ozývam.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie