Denník N

Spomienka na prepočuté varovanie o slobode drancovania

November 1989 v Bratislave. Foto – TASR
November 1989 v Bratislave. Foto – TASR

Slovenskú prírodu a krajinu drancuje každý, komu sa zachce a kto má dostatočné „zázemie“, aby si to mohol dovoliť.

Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu.
V roku 1989 bol lídrom bratislavských ochranárov

Na novembrovom bratislavskom Námestí SNP roku 1989 som povedal približne toto:

„Vážení priatelia,

teší ma dvojnásobne, že ústredným heslom nášho úsilia je VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU. Nielen preto, že ochranári sa v posledných rokoch snažili byť aktívnou a nepodkupnou súčasťou verejnosti, ale aj preto, že pojem násilie chápem veľmi široko. V týchto dňoch máme pochopiteľne v prvom rade na mysli násilie páchané bezprostredne na našich nevinných a čestných spoluobčanoch v Prahe a v menej zjavných podobách fungujúce i v celej spoločnosti.

Lenže tu nejde iba o toto evidentné násilie, páchané na ľuďoch bezprostredne. Ide tu aj o násilie ako o univerzálny model správania sa totalitného systému, teda aj o násilie páchané na prírode, pamiatkach a všetkých hmotných i nehmotných hodnotách, ktoré nás obklopujú. Totalita, kdekoľvek sa s ňou vo svete stretneme, neničí iba zdravie a život ľudí, ale aj prírodu, ako existenčnú podstatu ľudského života, a ničí i kultúru, ako duchovnú postať ľudskej existencie. Tento druh násilia je menej evidentný, ale nie je o nič menej nebezpečný, lebo ohrozuje to najkrehkejšie, čo sa na tejto planéte vyskytuje: život a jeho kvalitu.

Chcel by som vás, vážení priatelia, v tejto chvíli, ktorá je v prvom rade a zákonite časová, požiadať, aby ste nezabudli ani na témy nadčasové a večné. Málokedy v dejinách našich národov témy časové a nadčasové súviseli tak tesne ako v týchto dňoch.

To, ako sa zdevastovala slovenská príroda a krajina za posledné dve desaťročia, priam vyráža dych. Dialóg a sloboda sú absolútne nevyhnutné i pre zlepšenie stavu našej prírody, pamiatok a životného prostredia. Iba pred jedným druhom slobody by som chcel varovať – pred slobodou drancovania, lebo o čo menej bolo slobody skutočnej, o to viac bolo slobody v oblasti drancovania našej prírody a kultúrneho dedičstva.

My, ochranári, vieme asi najlepšie, o čo všetko sme v tejto oblasti prišli, i to, koľko práce na tomto poli čaká celú spoločnosť. Som hlboko presvedčený, že slovenskí ochranári ani v tomto prípade nesklamú.“

Čo bolo z mojich vtedajších varovaní a sľubov opodstatnené a reálne, respektíve čo sa z nich splnilo a naplnilo, a čo nie?

Začnem od konca.

Myslím si, že ochranári ako celok nesklamali. Vždy v kritických chvíľach podporili správne veci a viackrát v uplynulých 28 rokoch prišli s iniciatívami zásadného významu. Najnovšie je to výzva My sme les. Zároveň však platí, že už nikdy si nevydobyli takú celospoločenskú autoritu a nemali taký vplyv na chod vecí verejných ako v novembri ’89 a v posledných rokoch pred ním. Žiadny ich počin už nezarezonoval v spoločnosti tak ako Bratislava/nahlas. Veľa užitočnej práce sa v tejto oblasti urobilo, ešte viac sa však odignorovalo alebo urobilo len tak ledabolo či len na efekt. A rovnako si treba priznať, že sklamali niektorí konkrétni ochranári – jednotlivci. To by však bola téma na samostatný príspevok.

Horšie je to s tým, pred čím som varoval, teda s hrozbou slobody drancovania. Táto totiž na Slovensku dosiahla enormné rozmery. Slovenskú prírodu a krajinu drancuje každý, komu sa zachce a kto má dostatočné „zázemie“, aby si to mohol dovoliť. Príkladov by sa tu dalo vymenovať neúrekom, ale to netreba. Veď každý, kto chodí po Slovensku s otvorenými očami, sa s nimi stretáva na každom kroku.

To varovanie mi vtedy a dlho potom niektorí vyčítali ako niečo, čo bolo v danej euforickej chvíli vraj nenáležité. Dokonca ma to dočasne pripravilo o hviezdnu politickú kariéru. Po 28 rokoch je jasné, že som to varovanie mal ešte viac zdôrazniť.

 

 

Teraz najčítanejšie