Denník N

Veľké víťazstvo tanca v Banskej Bystrici a prekročenie tieňa v SND

Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo
Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo

Kým Divadlo Štúdio tanca v poslednej sekunde vyletelo z Kotlebových spárov, Balet Slovenského národného divadla prináša naštudovanie najťažšieho Eifmanovho baletu.

Posledné slovo v najnovšej premiére Štúdia tanca dostal nezvyklý tvorca – župné voľby. Ich výsledok odvrátil Kotlebom sľubovaný koniec divadla v jeho jubilejnej 20. sezóne a skrátil pôvodný názov Prevaha dobrého alebo zlého o jeho druhú polovicu. Pracovníci divadla ju v premiérovom týždni popreškrtávali bielou fixkou na plagátoch po meste – pre Banskú Bystricu celkom symbolické a pre slovenský súčasný tanec celkom konceptuálne gesto.

Vyústenie choreografie (a dvojročného boja divadla so zriaďovateľom) bolo do volieb otvorené, to ticho pred búrkou jej dáva jemné napätie. Z nahrávky do živého hrania a naspäť sa prelieva hudba Mateja Háasza v jeho piatej spolupráci s režisérkou Zuzanou Ďuricovou Hájkovou, bubeník Samuel Juráš so saxofonistami Michaelou Turcerovou a Pavlom Pondelíkom na javisku figurujú aj v pohybových obrazoch. Ich živý hudobný prejav sa párkrát parádne vyleje z brehov a možno má aj na svedomí, čo sa zo súčasného tanca takmer vytratilo – skupinovú skokovú variáciu. Inak sa hudba disciplinovane drží v presných rámoch tanečných obrazov, hlbokých a jasných, aby im každý mohol porozumieť. Nie je to také ťažké, čítame cez ne príbeh, ktorý poznáme z médií.

Súbor tanečníkov – Lenka Rajchmanová, Michaela Mirtová a Tibor Trulik, ktorý tiež spoluchoreografuje – je doplnený o nových členov z Talianska, skvelý Luca Tomao a Isabel Paladin zapadli do tímu a ešte prekvapia. Tancu dominuje skupina, aj sóla sú pod vplyvom masy, mašinérie, päťhlavej príšery. Obrazy tiel dotvárajú inak strohú scénografiu – zopár pások vydeľujúcich priestor javiska s troma plátnami na horizonte pre projekciu Lukáša Matejku. Tá sa o javisko s tancom nebije, púšťa sa samostatne, od abstraktnej hry cez archívne zábery Lenina, Stalina a ďalších vodcov postupne naberáme pocit zúčtovania. Príbeh sa zobrazuje cez tok rieky: metafory tancujú na oboch brehoch, občas jemne, občas pekne natvrdo a mládeži neprístupne.

Foto – Dušan Beňo

Tričká a džínsy interpretov prešíva svetelný dizajn Jána Čiefa a atmosféricky oddeľuje dielo stabilného tímu tvorcov od predošlých štyroch. Režisérka Zuzana Ďuricová Hájková sa vo všetkých venovala politike, ktorá jej zasiahla do života a že na ňu vedela „choreograficky“ zareagovať, nie je náhoda. To, ako dávkuje publiku tie metafory, je tiež politika, nezmieta sa v nich ako list vo vetre. Pevne držala opraty v sedle dvadsaťročného plnokrvníka, aj s ľadovým dychom extrémistického zriaďovateľa na krku, vždy smerom k divákom. Vo vydarenom duete ide medzi dlhoročnými členmi súboru Rajchmanovou a Trulikom presne o ten vzťah, aký má Štúdio tanca k svojmu banskobystrickému publiku – o dôveru. Možno aj preto záverečné bubny nie sú pochodom na odstrel, ako to ešte na začiatku novembra vyzeralo. Akumulujú sa, človek čaká, do čoho to vybuchne – a vtedy sa predstavenie končí. Proste nový začiatok.

Za hranicami emócií

Baletu SND sa premiérou Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci na motívy Dostojevského románu podaril husársky kúsok: získal licenciu na dielo z repertoáru svetového choreografa a divadelného mága Borisa Eifmana, čo sem prišli z Petrohradu za pomoci domácich baletných majstrov naštudovať bývalí sólisti jeho slávneho súboru. Choreograf prítomný na premiére

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie