Denník N

Veľké víťazstvo tanca v Banskej Bystrici a prekročenie tieňa v SND

Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo
Prevaha dobrého. Foto – Dušan Beňo

Kým Divadlo Štúdio tanca v poslednej sekunde vyletelo z Kotlebových spárov, Balet Slovenského národného divadla prináša naštudovanie najťažšieho Eifmanovho baletu.

Posledné slovo v najnovšej premiére Štúdia tanca dostal nezvyklý tvorca – župné voľby. Ich výsledok odvrátil Kotlebom sľubovaný koniec divadla v jeho jubilejnej 20. sezóne a skrátil pôvodný názov Prevaha dobrého alebo zlého o jeho druhú polovicu. Pracovníci divadla ju v premiérovom týždni popreškrtávali bielou fixkou na plagátoch po meste – pre Banskú Bystricu celkom symbolické a pre slovenský súčasný tanec celkom konceptuálne gesto.

Vyústenie choreografie (a dvojročného boja divadla so zriaďovateľom) bolo do volieb otvorené, to ticho pred búrkou jej dáva jemné napätie. Z nahrávky do živého hrania a naspäť sa prelieva hudba Mateja Háasza v jeho piatej spolupráci s režisérkou Zuzanou Ďuricovou Hájkovou, bubeník Samuel Juráš so saxofonistami Michaelou Turcerovou a Pavlom Pondelíkom na javisku figurujú aj v pohybových obrazoch. Ich živý hudobný prejav sa párkrát parádne vyleje z brehov a možno má aj na svedomí, čo sa zo súčasného tanca takmer vytratilo – skupinovú skokovú variáciu. Inak sa hudba disciplinovane drží v presných rámoch tanečných obrazov, hlbokých a jasných, aby im každý mohol porozumieť. Nie je to také ťažké, čítame cez ne príbeh, ktorý poznáme z médií.

Súbor tanečníkov – Lenka Rajchmanová, Michaela Mirtová a Tibor Trulik, ktorý tiež spoluchoreografuje – je doplnený o nových členov z Talianska, skvelý Luca Tomao a Isabel Paladin zapadli do tímu a ešte prekvapia. Tancu dominuje skupina, aj sóla sú pod vplyvom masy, mašinérie, päťhlavej príšery. Obrazy tiel dotvárajú inak strohú scénografiu – zopár pások vydeľujúcich priestor javiska s troma plátnami na horizonte pre projekciu Lukáša Matejku. Tá sa o javisko s tancom nebije, púšťa sa samostatne, od abstraktnej hry cez archívne zábery Lenina, Stalina a ďalších vodcov postupne naberáme pocit zúčtovania. Príbeh sa zobrazuje cez tok rieky: metafory tancujú na oboch brehoch, občas jemne, občas pekne natvrdo a mládeži neprístupne.

Foto – Dušan Beňo

Tričká a džínsy interpretov prešíva svetelný dizajn Jána Čiefa a atmosféricky oddeľuje dielo stabilného tímu tvorcov od predošlých štyroch. Režisérka Zuzana Ďuricová Hájková sa vo všetkých venovala politike, ktorá jej zasiahla do života a že na ňu vedela „choreograficky“ zareagovať, nie je náhoda. To, ako dávkuje publiku tie metafory, je tiež politika, nezmieta sa v nich ako list vo vetre. Pevne držala opraty v sedle dvadsaťročného plnokrvníka, aj s ľadovým dychom extrémistického zriaďovateľa na krku, vždy smerom k divákom. Vo vydarenom duete ide medzi dlhoročnými členmi súboru Rajchmanovou a Trulikom presne o ten vzťah, aký má Štúdio tanca k svojmu banskobystrickému publiku – o dôveru. Možno aj preto záverečné bubny nie sú pochodom na odstrel, ako to ešte na začiatku novembra vyzeralo. Akumulujú sa, človek čaká, do čoho to vybuchne – a vtedy sa predstavenie končí. Proste nový začiatok.

Za hranicami emócií

Baletu SND sa premiérou Za hranicami hriechu / Bratia Karamazovovci na motívy Dostojevského románu podaril husársky kúsok: získal licenciu na dielo z repertoáru svetového choreografa a divadelného mága Borisa Eifmana, čo sem prišli z Petrohradu za pomoci domácich baletných majstrov naštudovať bývalí sólisti jeho slávneho súboru. Choreograf prítomný na premiére sa na tlačovke podelil o svoje prvotné obavy a nádej, že svojím dielom pozdvihne úroveň nášho súboru. Výber z diel Rachmaninova, Wagnera a Musorgského spolu s cigánskymi ľudovými piesňami hudobne naštudoval dirigent Branislav Kostka. Orchester aj všetky spevy – aj keď zbor ani sólistov nevidieť – sú naživo, čo produkcii závidí aj sám Eifman, jeho vlastný súbor pracuje s nahrávkou. Scénu Viačeslava Okuneva tvorí konštrukcia so špirálovým schodiskom v strede a krížom na vrchole, ktorá sa nasvietením mení z kostola na dom aj na väzenie a občas ju úplne zakryje čierny horizont, aby do popredia vystúpili hlavné postavy.

Tými sú bratia Karamazovovci, ich otec a krásna Grušenka. Puto a javisková chémia bratov funguje napriek alebo vďaka ich odlišnej fyziognómii a fyzikalite – južanský temperament kaskadérsky živelného Dmitrija Jonatana Lujana s asketickým, panensky krehkým Aľošom v hlavnej role debutujúceho Adriana Szelleho a o dve hlavy vyšším, chladným a rozvážnym Ivanom Andreja Szaboa. Rodinku dopĺňa neskrotný, s diabolským úsmevom v sivovlasej maske otca skrytý Viačeslav Krut a obraz matky v podobe Moniky Lehockej. Jedinou veľkou ženskou úlohou v predstavení je Grušenka Silvie Nájdenej. Najzaujímavejšie – niečo medzi stelesnením hriechu a mäsožravou rastlinou – sa predstavuje v duete s Bohu zasľúbeným Aľošom.

Silvia Najdená (Grušenka), Adrian Szelle (Alexej). Foto –  Peter Brenkus

Eifman pracuje s klasickým tancom v preexponovaných polohách tela okorenenom o efektné súčasné prvky. Nič nenecháva na náhodu, dueto Grušenky s Dmitrijom je – ak by sme náhodou prehliadli ich vášeň – poistené hlasnými bozkami a zakončené jeho škrabaním o stôl. Z každej situácie vie majstrovsky vyrvať tanečnú scénu a pohybové maximum s bodkou na konci, hrá každá póza, natočenie tela. Cez švihadlo nevinne skáče dievčatko a švihadlo – už nie tak nevinne – hviezdi aj v ďalšom obraze, v zaujímavom a riskantnom použití rekvizít ide o najvzrušujúcejšie momenty večera. V bitke na stole, pri ktorej umiera otec a následnom chytaní Dmitrija v závere prvého dejstva sa o tanečníkov nefalšovane bojíte.

Druhé dejstvo sa odohráva vo väzení a v prenesení deja na boj Krista s Veľkým inkvizítorom. Trochu si tak oddýchneme od vypätých rodinných vzťahov a necháme sa pre zmenu abstraktnejšie zmietať medzi mocou a pravdou. Nadväzuje šťastné stretnutie bratov pri návšteve uväzneného Dmitrija. Jeho posledný duet s Grušenkou je príliš krkolomný, aby sme sa doň naplno vcítili a na rozhrešenie, ktoré by sme chceli zažiť pri záverečnom Aľošovom návrate ku krížu, nás tiež úplne nepripraví inak mocná zborová, muzikálovo nadupaná scéna väzňov.

Otázka, okrem tej z textu nahovoreného Robertom Rothom (Ak nie je Boh, všetko je dovolené?) znie, nakoľko sa tento atraktívny balet dokáže dotknúť existenciálnej filozofie štvorzväzkového románu a či je to vôbec potrebné. Isté je, že súbor Baletu SND v ňom prekročil hranice vlastného tieňa a nemusíte mať prečítaných Bratov Karamazovovcov, aby ste to videli.

Teraz najčítanejšie