Marián Leško: Kiska bol chybou vo Ficovom systéme

Fico bol akoby zaskočený z obrovského úspechu vo voľbách 2012 a akoby sa dokonca bál toľkej moci, akú na Slovensku po novembri 1989 nemal nikto. Videli ste to podobne?

Mal som rovnaký pocit. Preto zriadil aj Radu solidarity a rozvoja. Pripadalo mu schodnejšie a pre verejnosť prijateľnejšie, keď vytvorí niečo, čo bude vydávať za konzultačno-riadiaci orgán. V prvej fáze som ho podozrieval, že chce vytvoriť niečo, čo sa podobá na štátno-korporativistický model vládnutia, ale naozaj to bolo len zľaknutie sa z toho, že nemal ani Slotu, ani Mečiara, nemal sa za koho skryť. Keď sa do samostatného vládnutia pustil, bol milo prekvapený, ako mu to ide a rada sa napokon dostala úplne do úzadia. Párkrát ju pri nejakej príležitosti manifestačne použil, aby deklaroval, že to či ono nevymyslel sám, ale že to má aj širšiu podporu podnikateľov, odborov, cirkví a neviem koho všetkého, čo tam ešte mal. Išlo o vyslovene politickú záležitosť, o mimikry, že aj keď Smer vládne sám, vládne so spoločenským konsenzom. Samozrejme, druhá Ficova vláda bola od začiatku veľmi ovplyvnená tým, že jej predseda myslel na prezidentskú kampaň.

Kedy ste dospeli k tomuto názoru?

Môj prvý komentár s titulkom Fico bude kandidovať na prezidenta vyšiel v roku 2012. Mne to dávalo zmysel nie politicky, ale osobnostne. Politicky to bola od začiatku scestná predstava. Veď prečo by človek, ktorý má v rukách najväčšiu výkonnú moc, odišiel a prešiel do pozície, kde bude mať v rukách menej výkonnej moci? Osobnostne to však zmysel dávalo. Robert Fico nie je politik, ktorý by chcel vybudovať stranu, čo ho prežije, nie je človek, ktorý by chcel vytvoriť ideológiu, ktorá bude žiť bez ohľadu na to, či bude predsedom strany a vlády alebo nie. Robert Fico robí kariéru pre seba. V roku 2012 už bolo viditeľné, že uvažuje o kandidatúre na prezidenta. Prvá výstraha, ktorú vyslovil po voľbách, bola: teraz sme sami a musíme vládnuť tak, aby sme nevyvolávali hnev verejnosti, pretože tá už začína byť na korupčné a klientelistické aktivity precitlivená. Spolustraníkom preto povedal: Priatelia, správajte sa slušne, aby ste mi nepokazili šance v prezidentských voľbách. Prvé dva roky jeho druhej vlády, obdobie od roku 2012 do roku 2014, boli poznamenané tým, že Robert Fico držal všetkých sponzorov, patrónov a aktivistov vo vlastnej strane tak nakrátko, ako nikdy predtým a ako nikdy potom. V tom čase prepuklo najmenej škandálov a keď sa niečo objavilo, tak to buď len doznievalo alebo sa len prejavovali náznaky toho, čo prepuklo neskôr. Vtedy sa tiež ukázalo, čo všetko by dokázal, keby chcel a keby mal tú vôľu. Nerobil to však pre čistotu verejného života, ale kvôli sebe a svojmu úspechu vo voľbách.

Až do samotného oznámenia, že Fico bude kandidovať na prezidenta, sa komentátori i politici sporili, či to urobí alebo nie. Čo hovorilo v prospech možnosti, že bude kandidovať?

Fico už v roku 2010 videl, ako sa začína jeho kariéra podobať na Mečiara a na Dzurindu, a tak hľadal únikové možnosti. Aj preň­ho sú vládnutie a záťaž, ktorá sa s ním spája, príliš ťažké. Preto hľadal spôsob, ako sa z neho dostať. Bolo to jeho rozhodnutie, on chcel kandidovať, on sa tak rozhodol a nech mu hovorila strana, nech mu hovorili sponzori čokoľ­vek, presadil si svoje. Toto je vyslovene osobnostná záležitosť. Robert Fico chcel prejsť do inej fázy svojej politickej kariéry. Keby bol zvolený v roku 2014 a potom ešte raz, bol by šesťdesiatnik a ako dvojnásobný prezident by sa mohol rozhodnúť, či chce ešte niečo robiť vo verejnom živote alebo už ako legendárna postava odíde do súkromia. Zdalo sa, že mu to vyjde, a keby sa do toho nebol namontoval Andrej Kiska, tak by Fico všetkých porazil. Andrej Kiska predstavoval chybu v jeho systéme.

Keď sa človek pozrie napríklad na vtedajšie vyjadrenia predsedníčky 83-členného poslaneckého klubu Smeru Jany Laššákovej, uvidí, že ešte krátko pred Ficovým rozhodnutím ani takáto vysoko postavená osoba nemala vôbec žiadne informácie o tom, či Fico bude alebo nebude kandidovať. Kto o tom vedel? A kto vlastne v Smere rozhoduje?

Podľa toho, ako Smer funguje, možno povedať, že je stranou starého typu. Strana starého typu znamená to, že sa v nej rozhodnutia neprijímajú na demokratickej báze, ale vždy sa rozhoduje hore a dole len putujú inštrukcie. Doteraz sa napríklad nekonal ani jeden snem Smeru, ktorý by vytýčil nejakú stranícku líniu. Každú líniu, ktorou sa straníci riadili, dostali od Roberta Fica a tvorila sa v úzkom kruhu okolo neho. Tak to bolo aj s rozhodnutím o prezidentskej kandidatúre. Stalo sa to v úzkom kruhu, možno medzi štyrmi, piatimi ľuďmi, kam patril Robert Kaliňák, Marek Maďarič, možno Erik Tomáš a ešte zopár ďalších. Ani Robert Fico s tým nemohol prísť tak, že by to bolo prekvapenie pre každého. Predsa len, museli mu pomáhať aj s marketingovou a organizačnou stránkou veci, aby to nebol taký šok. Rozhodnutia v Smere sa vždy prijímajú vo vnútornom kruhu strany, tak ako voľakedy v politbyrách komunistických strán. V skupine, kde nezasvätení nemajú čo robiť a nesmú do toho ani hovoriť. Ostatní straníci sú na to, aby si rozhodnutie vypočuli a zariadili sa podľa neho. Keby Smer fungoval na demokratickej báze, tak by sa predseda takejto strany chcel poradiť s vlastným aktívom, so straníckymi funkcionármi o tom, čo bude pre stranu a pre krajinu lepšie. Vieme však, že jeho to nezaujímalo a ani nezaujíma.

Už si nepamätám, kto to vtedy povedal, ale jeden poslanec Smeru vyslovil pred Ficovým rozhodnutím pozoruhodnú myšlienku: Neviem, ako sa predseda rozhodne, ale nech sa rozhodne akokoľvek, bude to dobre.

Ten výrok je príznačný a symptomatický. Nič iné im v strane ani nezostáva. Nech už sa predseda rozhodne akokoľvek, vždy je to správne rozhodnutie, pretože predseda neprijíma zlé rozhodnutia. Tak to v Smere funguje.

Okruh okolo Fica sa zrejme prekrýva, ale nezhoduje s podpredsedami strany.

Nepatria tam všetci podpredsedovia. Myslím si, že sú tam bratislavskí, ktorí sú v každodennom styku s predsedom. V roku 2012 poskytol Robert Fico rozhovor pre Trend. Bolo to večer o siedmej, ale keď sme prišli na sekretariát, boli tam všetci. V podstate tam nemali čo robiť, pretože predseda poskytoval rozhovor. No boli s ním, kým sme neprišli, a keď sme po hodine a pol odchádzali, tak tam ešte zostali.

Po prezidentských voľbách, ktoré Fico prehral, bol niekoľko mesiacov v útlme, Marek Maďarič vtedy ponúkol svoju funkciu volebného manažéra, no po niekoľkých mesiacoch prišiel Smer s nápadom sociálnych opatrení, z ktorých najvýraznejšie sú asi vlaky zadarmo pre študentov a dôchodcov. Aj o takýchto veciach rozhoduje výlučne vnútorný kruh?

To sa možno nerodí až v takom úzkom kruhu ako rozhodnutie o kandidatúre na prezidenta, ale nie v oveľa širšom okruhu. Ak si dobre pamätám na to obdobie, Robert Fico bol zhruba od apríla do septembra, októbra 2014 vyradený z bežnej prevádzky. Do ničoho nevstupoval, k ničomu sa nevyjadroval, bolo zjavné, že je na dne, na spodku sínusoidy. Objavovali sa dokonca náznaky, že úplne odíde z politického života. Kto ho vtedy videl, videl človeka bez životného elánu, bez iskry, bez snahy byť opäť veľkým lídrom. Myslím si, že ho z toho prebral až koncoročný snem Smeru a hlavne Maďarič, ktorý prišiel a presadil koncepciu „sociálnodemokratizácie“ Smeru. Dávam to do úvodzoviek, pretože to znamenalo, že budú stranou, ktorá rozdáva sociálne balíčky. Chceli ukázať láskavú tvár aspoň niektorým skupinám obyvateľstva, ktorí sa jej odvďačia volebnými hlasmi.

Prečo s tým prišiel Maďarič?

On má k sociálnej demokracii v Smere asi najbližšie. To, čo navrhol, malo hlavu aj pätu a po prezidentskej porážke sa Fico napokon pozviechal. Vtedy bol Maďaričovi dosť vďačný za jeho iniciatívu. Maďarič sa po prehratých prezidentských voľbách vzdal funkcie, ale Fico mu ju vrátil, pretože keby odišiel z vedenia aj Maďarič, tak na politické koncepty zostane v Smere už iba Fico. Čakať od Kaliňáka a jemu podobných nejaké programové či ideové inovácie je úplná hlúposť. Maďarič dostal Fica z ťažkej krízy.

To bol však predsa ten istý človek, ktorý v prvej Ficovej vláde tak brojil proti Maďarom.

Povedal by som, že Maďarič je typický príklad toho, že nikdy nikto nič nemôže mať za definitívne. Je omyl si myslieť, že keď má raz niekto nejaký profil, že sa to už nikdy nemôže zmeniť. Maďarič ukázal, že je to možné. V prvej vláde sa špecializoval na to, aby získaval Ficovi body na úkor HZDS a SNS. Preto sa Smer orientoval na národovectvo, ktoré malo vyslovene protimenšinový charakter. Ale keď sa situácia zmenila a ukazovalo sa, že to už nie je koncept, ktorý by bol politicky a preferenčne produktívny, Maďarič prešiel na inú platformu. Smer už nebude pre všetkých, ale chce mať pevnú voličskú základňu, ktorá ocení prijímané sociálne opatrenia. Maďarič je politik, ktorý nás môže ešte prekvapiť, pretože ako jeden z mála sa mení.

Keď preskočíme do súčasnosti, je znamením tej zmeny aj to, že sa pri voľbe riaditeľa RTVS v roku 2017 postavil za svojho niekdajšieho kandidáta Václava Miku, hoci to znamenalo, že sa ocitol v opozícii k názoru zvyšku Smeru a SNS, ktorí presadzovali Jaroslava Rezníka?

To som mal na mysli. Maďarič už prvýkrát presadil Miku proti vôli strany. Vtedy mal také silné postavenie, že keď povedal, že chce jeho, akceptovali to, hoci v strane nevyskakovali od radosti po plafón. Podľa kuloárnych informácií chcelo proti Mikovi veľa ľudí protestovať, ale Fico to zatrhol s tým, že ide o politické rozhodnutie, o ktorom sa nediskutuje. Straníci, ktorí chceli Maďaričovu voľbu zvrátiť, sa tak dozvedeli, že treba poslúchnuť, lebo pán predseda by sa nahneval.

Keď Maďarič bol či je taký mocný, prečo sa o ňom nikdy nehovorilo ako o možnom Ficovom nástupcovi? Prečo to bol vždy Robert Kaliňák, prípadne Pavol Paška?

Maďarič je spolu s Dušanom Čaplovičom predstaviteľom takej skupiny v Smere, ktorá nemá priameho akcionára. Na rozdiel od ostatných, ktorí sú naviazaní na konkrétne skupiny a konkrétnych ľudí v pozadí, sú Maďarič, Čaplovič a niektorí ďalší ľuďmi, ktorí svoju pozí­ciu nadobudli predovšetkým vďaka straníckej aktivite a nie vďaka personálnym prepojeniam. Ak niekto svoju pozíciu odvodzuje od neformálnej autority, niekedy sa mu môže podariť niečo presadiť, ale bez podpory silných hráčov nevyhrá každý súboj. Maďarič sa nepustil do otvorenej politickej súťaže trebárs s Robertom Kaliňá­kom alebo s Pavlom Paškom, lebo oni mali za sebou nielen funkciu a svojich priateľov v Smere, ale aj silných ľudí v pozadí.