Ľudia Novembra vytvorili super budúcnosť

Michal Šimečka napísal článok o novembri ako reakciu na tri roky starý názor svojho otca Martina. Vekovo som myslím presne v strede medzi Michalom a Martinom, aj preto som sa rozhodol napísať svoj pohľad.

Pôjdem postupne. Nadpis volí redakcia, je to čistý bulvár: „Lídri VPN nám urobili službu, že stvorili Mečiara tak skoro.“ Mečiara si zvolili občania a myslím, že mali dosť informácií, aby tak neurobili. Tie informácie mali vďaka lídrom VPN. Škoda, že moderátori revolúcie Kňažko s Budajom, ktorí teraz Mečiarom šermujú najviac, sa v zlomovom okamihu rozhodli pre neho a nie pre VPN.

V perexe čítam: „ Nemusíme robiť generačnú vzburu proti revolucionárom, ale o istú emancipáciu od Novembra sa musíme pokúšať.“ Nie som fanúšik generačných vzbúr. Vyplýva to asi z toho, že ako tínedžer som sa stretával prevažne so staršími ľuďmi a mnohí boli väčšími rebelmi ako moji rovesníci. Tak je to doteraz – všímam si, že príslušnosť ku generácii neznamená vôbec nič. Neviem, čo si mám predstaviť pod emancipáciou od Novembra, ja nevidím na ňom nič, spod čoho by som sa chcel vymaniť.

Vina

Vina za stvorenie Mečiara je zaujímavá disciplína, zhrnul som to stručne vyššie. Ako geografa ma zaujala téza, že určujúcim faktorom vyspelosti demokracií vo východoeurópskych krajinách má byť vzdialenosť medzi hlavným mestom krajiny a najbližším západným hlavným mestom. To by znamenalo, že Bratislava by bola nedostižným lídrom, bola by na tom 5 x lepšie ako Ľubľana a 4 x ako Praha, Tirana by na tom mala byť dvakrát lepšie ako Tallinn a Skopje by malo byť na tom lepšie ako Varšava. Podobných príkladov je dosť, ja by som predsa len uprednostnil ľudí a ich tvorivosť pred polohou. Tá nám nepomohla, keď sme si zvolili Mečiara, nepomáha nám napokon ani teraz. Mám pocit, že nám to tu ako-tak funguje len vďaka pravidlám demokracie, ktoré nastavili neskúsení a naivní lídri Novembra.

Sloboda

Šimečka píše: „Počas revolúcie slobodu logicky vymedzili negatívne: ako slobodu jednotlivca od vonkajších zásahov, od násilia, od štátnej moci, od ideológie, od ostnatého drôtu na rakúskych hraniciach.“ O slobode som nikdy nepočul hovoriť tak pozitívne ako v novembri ’89 a netuším, čo je negatívne na slobode od ostnatých drôtov.

Citujem ďalej: „Dnes väčšina z nás cíti, že sloboda musí mať aj pozitívny rozmer, že musí byť slobodou k niečomu.“ Neviem, čo dnes cíti väčšina z nás, ale doteraz som nestretol nikoho, kto by pochyboval o pozitívnom rozmere slobody, lídrov nežnej revolúcie samozrejme nevynímajúc. A sloboda „od ostnatých drôtov“ je sloboda „k voľnosti“, k životu mimo klietky.

Nasleduje príklad o slobode cestovania, ktorú má inú Bratislavčan ako Gemerčanka z iných sociálnych pomerov. Zužovanie slobody na cestovanie mi liezlo na nervy vždy, pre mňa nikdy nebol dôležitý samotný akt fyzického vykročenia odniekiaľ niekam, ale možnosť, že tak môžem robiť – s dôrazom na slobodné cestovanie ducha rôznymi názormi a ideami, umeniami, životom. A tento rozmer slobody je, verím, rovnako dôležitý pre Gemerčanku ako pre Bratislavčana.

Vravieť, že lídri Novembra trpeli „principiálnym individualizmom“ odporuje mojej osobnej skúsenosti rovnako ako konštatovanie, že v „pojmových kategóriách ponovembrovej politiky zostáva sloboda v protiklade so solidaritou“. Nikdy som necítil v spoločnosti väčšiu spolupatričnosť ako počas Novembra 89. Málokto urobil toľko komunitných vecí ako „principiálny individualista“ Agnes Snopko, málokto je taký solidárny ako Fedor Gál. A opäť môžem pokračovať, nie je ale dôležité menovať. Dôležité je, že Michal Šimečka tak pravdepodobne nechtiac podporuje mýty, ktoré popierajú podstatný rozmer nežnej revolúcie.

Čítam, že „dnes, po 25 rokoch, už málokto pochybuje o význame sociálnej súdržnosti pre chod krajiny“. Som presvedčený, že lídri Novembra o nej nepochybovali minimálne tak, ako sa o nej nepochybuje „väčšinovo“ dnes. Pamätám, s akou hrdosťou čítali zoznamy pridávajúcich sa robotníkov, lekárov, umelcov či železničiarov. Stratou sociálneho rozmeru novembrových lídrov argumentovali tí, ktorí neskôr vďaka tomu preberali moc a ukázali, ako vyzerá sociálna súdržnosť podľa nich. Urobili z nej ten najlacnejší politický marketingový nástroj, paradoxne väčšinou spojený s budovaním čo najväčších animozít medzi rôznymi, nielen sociálnymi skupinami. A určite si nemyslím, že stelesnením môjho puta dôvery ku ktorémukoľvek občanovi našej krajiny by mali byť štátne inštitúcie.

Štát

Nikdy som nebol viac hrdým občanom štátu ako počas Novembra a počas najbližších mesiacov, keď ho viedli tí, podľa ktorých vraj „bol štát synonymom pre neosobnú a formálnu moc, stojacu v opozícii voči občianskej spoločnosti, prekypujúcej životom a autentickosťou“. Kto dal politike viac neformálnosti, života a autentickosti? Neboli to ľudia ako Ján Langoš, Václav Havel či Ladislav Snopko?

Nemôžem súhlasiť s tvrdením, že „lídri VPN sa natoľko zľakli výbušnosti etnického nacionalizmu, že pojem národnej identity prenechali nacionalistom, ktorí ho naplnili odporom voči Čechom, Maďarom, Rómom, mimovládkam, Sorosovi, Bruselu, islamu, homosexuálom, a nakoniec aj voči slovenským intelektuálom. Kontaminovali národný príbeh. Aj to je nepriamym dedičstvom revolúcie“. Nikdy som nebol hrdším Slovákom ako počas Novembra. Nacionalisti tu boli, sú a budú vždy, je prirodzené, že sloboda dala krídla aj im. Lídri VPN sa etnického nacionalizmu určite nezľakli – len ho nezneužívali na budovanie svojej popularity, čo je zvlášť po poznaní ďalšieho vývoja na Slovensku ojedinelé a hodné obdivu. K tomu, že vraj „November zavrhol vlastenectvo“ dodám, že som nikdy nebol hrdší na svoju vlasť, ako keď bol jej prezidentom Havel.

Budúcnosť

Z tejto kapitolky vyberám: „Z prozápadnej orientácie postavili oporný múr novej demokracie. No ten nám skôr bráni než pomáha v orientácii v postzápadnom svete. Potrebujeme nový referenčný rámec pre úvahy o budúcnosti. V tomto prípade by ním mala byť zjednotená Európa.“ Verím, že „postzápadnosť“ je skôr zvláštnym masochistickým želaním než skutočnosťou. Prvý výlet do Rakúska sa volal Ahoj Európa a témou bola zjednotená Európa.

Vraj „dozrel čas na ideový projekt, ktorý rozruší trvácnosť novembrového jazyka. Niektorým slovám vtisne iné významové odtiene, čím zároveň vytvorí miesto pre pojmy nové. A tým začne tvoriť novú politiku“. Nuž, nových nenovembrových politík sme tu mali neúrekom, od Mečiara cez Fica po Kotlebu v Banskobystrickom kraji. Kto z menovaných vravel jazykom Novembra? Naozaj nemám pocit, že by v slovenskej politike bolo treba rozrušovať trvácnosť novembrového jazyka, bol by som naopak šťastný, ak by ho niekto opäť používal a napĺňal obsahom a činmi tak, ako to bolo vtedy.

Politika

Michal Šimečka spolutvorí projekt Progresívne Slovensko, pričom píše, že jeho angažovanosť vychádza z „ľudskej túžby byť súčasťou niečoho, čo ma ako jednotlivca presahuje, a čo má potenciál tvoriť budúcnosť. Počas posledných mesiacov som s úžasom sledoval, ako táto idea spája stovky ľudí, ktorí by si inak boli úplne cudzí. To je energia a motivácia, prekračujúca individualistické chápanie politiky a moci, ako ho nastavil November“.

November spojil tisíce ľudí, ktorí by si boli inak cudzí. Ak by som chcel byť mierne ironický, nachvíľku spojil aj jeho otca a Vladimíra Mečiara, až natoľko bol tento projekt „individualistického chápania politiky a moci“ otvorený. Som si istý, že všetci ľudia Novembra chceli byť a boli súčasťou niečoho, čo ich ako jednotlivcov presahuje, a našťastie, vytvorili super budúcnosť, vďaka ktorej môžu teraz slobodne vytvárať budúcnosť aj ich deti.

Záver

Vekovo som presne v strede medzi otcom a synom Šimečkovcami. Martina považujem za svojho priateľa a to aj napriek pomerne malému počtu osobných stretnutí. Jeho články patria k mojim najobľúbenejším, jediným, ktorý mi pripadal naozaj čudný, bol ten o zlyhaní lídrov novembra spred troch rokov. Michala poznám len z videnia. Asi to majú v rodine, lebo jeho článok o Novembri je ešte čudnejší ako Martinov. Je asi ťažké prijať, že ich rodina stála v centre zázraku, ktorým bola nežná revolúcia. Je ťažké – zvlášť ak ste Stredoeurópan – prijať fakt, že niekto odviedol svoju prácu naozaj perfektne, zvlášť ak ste boli toho súčasťou, alebo to vytváral váš otec. A tak na koniec chcem s radosťou povedať: November 1989 nebol zlyhaním, ale mimoriadnym úspechom, ktorého dôležitými rozmermi boli sociálna súdržnosť, solidarita, hrdosť na štát, vlastenectvo a zjednotená Európa. Všetko, čo Šimečkovci z okna už, zdá sa, až tak dobre nevidia, lebo im to leží na stole v kuchyni.