Tomáš Berka – rocker, ktorý robil krásne plagáty

Kultúrny plagát v 60. – 80. rokoch bol všeobecne vysoko cenenou a úspešnou disciplínou, aj keď bol vtedy oveľa viac podporovaný politický plagát. Paradoxne, práve mnohí z grafických dizajnérov boli intelektuáli, vzdelaní umelecky a rozhľadení  politicky, samozrejme skôr v opozícii voči vtedajšiemu režimu. Tí robili hlavne kultúrny plagát, tí ďalší sa venovali politickému plagátu a oslavovali socializmus.

Aj napriek tomu zaznamenal plagát obrovský rozmach práve v socialistických krajinách: v Poľsku, Česku, na Slovensku a v Maďarsku. Bol aj obľúbeným vývozným artiklom, lebo nehrozila pri výbere na výstavu taká cenzúra ako pri voľnom umení a tiež sa ľahko posielal poštou.

Tomáš Berka robil množstvo rozličných vecí, ktoré však vždy súviseli s  umením. Okrem scénografie hlavne pre divadlo Nová scéna sa venoval intenzívne aj hudbe. S jeho menom sa spája skupina Modus, Ex We Five a Fermáta a ako sám spomínal v jednom rozhovore, „najslobodnejšie som sa cítil ako hudobník, nielen ako skladateľ, ale aj ako dlhoročne hrajúci rocker“.

V posledných rokoch si jeho meno skôr spájame najmä s autorstvom publikácie Vily nad Bratislavou, alebo s autobiografickou knihou Blumentálske blues. Je skrátka multifunkčný autor a tam, kde chvíľu pôsobil, zanechal zaujímavú stopu.

Nechcel som robiť hanbu

Mal veľké šťastie, že po skončení vysokej školy (VŠMU 1975) – scénografie u prof. Ladislava Vychodila, vstúpil do praxe v čase, keď na Slovensku začala tvoriť výrazná generácia grafických dizajnérov – plagátistov ako napr. Ľubo Longauer, Sveťo Mydlo, Vlado Rostoka a ďalší. K nim sa koncom 70. a hlavne v 80. rokoch pridal aj Tomáš Berka.

Svojským výtvarným prejavom zapadol medzi nich aj bez špeciálneho grafického školenia a treba dodať, že oni boli do istej miery aj jeho hnacím motorom. Ako sám píše v texte pre budúcu publikáciu o svojej plagátovej tvorbe: „Každý ich nový plagát alebo výstava ma vtedy posúvala dopredu, naštartovala vo mne silnú chuť a odhodlanie udržať s nimi krok a nerobiť rodine grafických dizajnérov hanbu“.

Reč plagátu

Berkove plagáty pútali pozornosť hneď, ako sa objavili na výtvarnej scéne, hlavne svojou sviežou farebnosťou, originálnym rukopisom, výstižným detailom z propagovaného divadelného predstavenia alebo z jeho názvu. Aj keď som sa ho snažila ukotviť niekde v poľskom plagáte, ktorý Berka obdivoval, či hľadať súvislosti u jeho slovenských kolegov, zmierila som sa s tým, že plagáty sú a zostávajú berkovské.

Základná reč plagátu – obraz a písmo, poetické metafory, sa musia správne namiešať, aby podali rýchlo a jasne informáciu. Na to je nutná okrem výt­varných schopností aj dávka inteligencie. Možno aj preto je v dejinách plagátovej tvorby, kultúrnej či agitačnej, protestnej a sociálnej, alebo ekologickej taká nevyčerpateľná invencia.

Plagát je zrkadlo doby a má krátku životnosť, a preto sa cení nadčasovosť a asi aj preto sa v ňom mieša veľa štýlov a výtvarných názorov.

Medzi obrazom a plagátom

U Berku dominuje výtvarná zložka nad textovou – typografickou. Jeho plagát vizuálne často zrkadlí názov, tému alebo charakter predstavenia a na to reaguje dostupnými výtvarnými prostriedkami – kresbou, kolážou, fotkou. Je vzrušujúce sliediť na plagátoch po ich príbehoch, čítať zo znakov a symbolov.

Linka je dôležitým a výrazným prvkom v jeho tvorbe a je prítomná od začiatkov, niekde viac, niekde menej. Dominantou je však vo výtvarnej  skratke vyjadrený príbeh divadelnej hry – predstavenia, s textom a typografiou, ktorá sa mení podľa povahy plagátu.

Obraz je vo funkcii znaku, symbolu. Svojimi plagátmi sprostredkoval Berka divákovi z ulice viac ako stovku divadelných, alebo kultúrnych podu­jatí v rozmedzí rokov 1975 – 1992. Potom sa jeho divadelné plagáty vytratili z výlepových plôch, ale to je už iná história.