Denník N

Plat sto eur, spánok päť hodín, materská štyri mesiace. Robotníčky v Bangladéši šijú aj pre Slovákov

Textilka v meste Gazipura. Zdroj - UN SG's Special Advocate for Inclusive Finance Follow
Textilka v meste Gazipura. Zdroj – UN SG’s Special Advocate for Inclusive Finance Follow

Dvaja Bangladéšania prišli na Slovensko rozprávať o podmienkach v továrňach, kde vznikajú šaty, ktoré nosíme.

Keď kúpite pod stromček blízkemu nejaké oblečenie, je veľká šanca, že bude pochádzať z Bangladéša. Krajina sa stala po oveľa ľudnatejšej Číne druhým najväčším vývozcom odevov do sveta.

Až 60 percent výrobkov z Bangladéša končí v európskych obchodoch, šijú tu spoločnosti ako H&M, Gap či Zara. Tieto firmy tu nemajú vlastné fabriky, ale miestnych dodávateľov. No rifle, ktoré si kúpite za 60 eur, predá továreň v Bangladéši reťazcu za 5 eur. Sumu, ktorú si samotní zamestnanci zarobia za deň.

Kutubuddin Ahmed je šéf miestnych odborov a v sektore sa pohybuje vyše 40 rokov. Hovorí, že podmienky pre robotníkov boli kedysi horšie. V mnohom sa zlepšili.

Hlavný súčasný problém robotníkov, ktorí pre Európanov šijú šaty, vidí v platoch. Minimálna mzda v sektore je v prepočte 57 eur mesačne. V roku 2013 to pritom bolo len 30 eur.

„Zamestnanci robia osem hodín denne, no ak má firma zákazky, často pracujú nadčasy, ktoré im zaplatia. Spoločnosti tlačia na zamestnancov, aby v práci zostali aj do polnoci, keď majú zákazku. Robí sa šesť dní v týždni, okrem piatku, no niekedy aj v tento deň,“ hovorí pre Denník N muž, ktorý prišiel na Slovensko na pozvanie Slovenského centra pre komunikáciu a rozvoj.

Ťažko vyžiť

Bangladéš je prevažne moslimská krajina, ktorá sa v roku 1971 odtrhla od Pakistanu, pred vojnou bola súčasťou britskej Indie. V 160-miliónovej krajine pracujú v textilnom priemysle vyše štyri milióny ľudí a to vo viac ako 5-tisíc továrňach.

V priemere zarábajú zamestnanci aj s nadčasmi podľa Ahmeda 100 až 120 eur na mesiac. Podľa štúdie Medzinárodnej organizácie práce to v roku 2013 bolo v hrubom 137 eur.

V porovnaní s robotníkmi v textilnom priemysle v mnohých iných ázijských krajinách, ktorí tiež šijú pre západné trhy, je to menej. V Číne je priemerná mzda 490 eur, v Thajsku 224 eur, vo Vietname 183, ale napríklad v Kambodži len 80 eur. Treba dodať, že priemerná mzda je vyššia ako mzda, ktorú zarába priemerný zamestnanec.

Zdroj – Flickr/ILO in Asia and the Pacific

Ahmed hovorí, že s touto mzdou sa v Dháke, hlavnom meste Bangladéša, kde sa koncentruje textilný priemysel, dá len sotva vyžiť. Jedna pracovníčka v dokumente pre Daily Star povedala, že po odrátaní nájmu jej zostane na jedlo, oblečenie a život 12 dolárov.

Aj z toho niekedy dokáže ušetriť 6 dolárov, ktoré posiela na vidiek dcére, ktorá žije so starými rodičmi.

Napriek tomu továrne v Bangladéši nemajú núdzu o stále nových a nových robotníkov. Akokoľvek sa mzda zdá malá, je to viac ako celková priemerná mzda v krajine. Do toho sú zarátané aj príjmy na vidieku, kde však nie sú také vysoké náklady na život ako v Dháke.

O postavení robotníkov v textilkách v Bangladéši, ktorí šijú pre celý svet, sa začalo vo veľkom hovoriť v roku 2013. Vtedy prišlo v Dháke ku katastrofe, keď v zrútenom centre na Rana Plaza zahynulo 1138 ľudí. Budova bola v zlom stave, nachádzali sa tam mnohé textilky.

Tento incident sa považuje za najhorší v dejinách textilného priemyslu na svete. Zatienil aj požiar v inej fabrike v krajine, ktorý si rok predtým vyžiadal vyše 100 obetí.

Rokeya Rafiqueová vedie organizáciu Karmojibi Nari, Kutubuddin Ahmed je prezidentom Bangladéšskej federácie zamestnancov v textilnom, kožiarskom a obuvníckom priemysle. Do Bratislavy prišli na pozvanie Slovenského centra pre komunikáciu a rozvoj. Foto N – Tomáš Benedikovič

Podľa Ahmeda odvtedy došlo k zlepšeniu bezpečnostných noriem tovární. Tlačili na to aj západné spoločnosti.

Veľkým problémom však stále zostáva aj detská práca. Podľa prieskumu z roku 2016 pracuje v hlavnom meste Dháka 15 percent detí od šesť do 14 rokov. Dve tretiny pracujúcich dievčat v tomto veku robia práve v textilnom priemysle, u chlapcov je to druhé najčastejšie pracovisko (13 percent).

Dôvody ilustruje štúdia na prípade Mohammeda Jamala. Ten sa v roku 2013 z vidieku presťahoval do jedného zo slumov hlavného mesta, pretože nebol schopný splatiť pôžičku, ktorú si vzal po tom, čo mu záplavy zničili úrodu. V Dháke pracuje ako robotník, no keďže náklady sú vysoké, nemal inú voľbu ako poslať pracovať aj svoje deti.

Dvanásťročná dcéra si našla prácu v jednej textilke. Podľa slov Jamala robí 12 až 13 hodín denne, šesť (niekedy sedem) dní v týždni za mzdu asi 80 eur mesačne.

„Jamal si myslí, že práca bude mať prospech pre jej budúcnosť, pretože si ľahšie dohodne dobré manželstvo,“ píše sa v štúdii s tým, že otec si uvedomuje, že štúdium jej bude chýbať. Ak by dokončila školu, zarábala by viac.

Väčšinu tvoria ženy

Väčšina robotníkov v textilných fabrikách v Bangladéši sú ženy. Rokeya Rafiqueová o ich postavení vie veľa, aktivistka sa právam žien v textilnom priemysle venuje od 90. rokov.

„Kedysi tvorili ženy 95 percent zamestnancov. Postupne to klesá, teraz je to asi 65 percent,“ vraví pre Denník N.

Textilná fabrika v Dháke. Zdroj – Flickr/NYU Stern BHR

Dodáva však, že keď sa na zamestnancov pozrieme ako na pyramídu, podiel žien klesá s tým, ako ideme hore. „Nadriadení a manažéri sú najmä muži,“ vraví.

Rozdiely medzi platmi žien a mužov podľa nej nie sú. To potvrdzuje aj štúdia a v porovnaní s inými krajinami je to výnimka.

No šičky v Bangladéši majú vlastné problémy. Robotníčky majú nárok len na štyri mesiace materskej dovolenky. Dva pred pôrodom a dva po pôrode. Keď má dieťa dva mesiace, často musia dať výpoveď, pretože sa im nemá kto postarať o dieťa. V neskoršom veku je to podobné.

V krajine podľa Rafiqueovej takmer nefungujú škôlky a postarať sa o dieťa v predškolskom veku, zatiaľ čo matka pracuje, je veľký problém.

Ženy tiež nemajú čas na relax. „Šestnásťročné dievča príde do Dháky z dediny. Začne pracovať pre textilnú fabriku. V práci je najmenej osem hodín, no dochádza peši, často pol hodinu až hodinu. Potom býva s inými ženami v prenajatej izbe v miestnom slume, na varenie používa spoločnú kuchyňu. Spáva často päť hodín, nemá priestor na relax,“ hovorí aktivistka.

Ekonomický boom

Textilný priemysel spôsobil v Bangladéši obrovský ekonomický boom. Hlavne vďaka tomuto sektoru krajina zažila v posledných desiatich rokoch priemerný rast ekonomiky 6 percent ročne. Od roku 2002 sa tu HDP na obyvateľa zvýšilo vyše trikrát.

Podľa britského Economistu dokonca Bangladéš v HDP na obyvateľa predbehol aj Pakistan, teda krajinu, od ktorej sa v roku 1971 oddelil. Doteraz bol väčšinou chudobnejší príbuzný.

Podľa sociologičky Naomi Hosseinovej, ktorá o krajine napísala knihu, vďačí Bangladéš za ekonomický prerod aj mikropôžičkám a emigráciám, keď 7 až 10 percent HDP tvoria peniaze posielané domov zo zahraničia.

Zdroj – Flickr/Union to Union

Niet však pochýb, že výroba odevov pre západné trhy je hlavnou hybnou silou ekonomiky. Až 82 percent vývozu krajiny tvorí textilný priemysel. Napriek tomu, že HDP ide hore, mzdy podľa aktivistov nerastú porovnateľne rýchlo.

Stúpajúca ekonomika sa prejavila aj v iných štatistikách. Miera chudoby spadla od roku 2000 zo 49 percent na 25 percent. Detská úmrtnosť klesla z 25 percent v roku 1961 (zomrelo každé štvrté dieťa) na 5 percent v roku 2011. A počet detí, ktoré majú ženy, tiež klesol zo 7 v roku 1961 na súčasné 2,1.

Čo môžu urobiť zákazníci?

Akú možnosť má európsky zákazník ovplyvniť to, aby podmienky, najmä mzdy v bangladéšskych textilkách boli lepšie?

Podľa Brooka Ackerlyho, profesora z Vanderbiltovej univerzity, nie je odpoveďou bojkot výrobkov z tejto krajiny. Zníženie dopytu by v konečnom dôsledku zle pocítili samotní pracovníci. Jedna aktivistka povedala, že by to bola samovražda pre jej krajinu.

Ľudskoprávne organizácie vyzývajú spoločnosti, ktoré kupujú svoje odevy od bangladéšskych tovární, aby podporili sľub transparentnosti. Ide o to, aby bolo jasné, ktorá továreň šije pre ktorý reťazec. Keď spadla budova na Rana Plaza, ani sa nevedelo, akí robotníci tu zomierali a pre ktoré firmy šaty šili.

Neziskové spoločnosti teraz tlačia na módne firmy, aby sa pridali k sľubu transparentnosti a zverejnili, kde šijú svoje odevy a koľko pracovníkov tam pracuje. Niektoré spoločnosti – napríklad Forever 21, Urban Outfitters, Walmart, Primark, Armani – sa k tomuto sľubu stále nepridali.

Rokeya Rafiqueová tvrdí, že tlačiť na zlepšenie podmienok môže aj samotný zákazník. „Mali by sme vyberať značky, ktorých dodávatelia majú lepšie podmienky v Bangladéši,“ tvrdí.

Ako to zistiť? Okrem hľadania na internete by podľa Rafiqueovej na šatách značiek, ktoré dodržiavajú štandardy pre zamestnancov svojich dodávateľov a dávajú im slušnú mzdu, mali byť častejšie označenia, ktoré by na to poukazovali. „To by našim zamestnancom pomohlo,“ dodáva aktivistka.

Video: Zo života šičky v Bangladéši – Daily Star

Teraz najčítanejšie