Umenie nie je šialené, ale umelci často bláznia

Ján Ballx je psychiater. Rozpráva ako psychiater a pozerá sa na svet ako psychiater. A ešte je aj maliar. „Umenie mi pomáha uchopiť svet,“ hovorí. Práve teraz vystavuje v bratislavskej galérii HIT.

40000V roku 1984 odmietol na výtvarnej namaľovať nahú ženu. Mal jedenásť rokov a vraj bol trochu svojhlavé decko. Najprv svoje nepochopenie s učiteľom v Ľudovej škole umenia doma zatajoval a z hodín výtvarnej sa potajomky ulieval v parku. Rodičia na to prišli až vtedy, keď sa s kamarátom prepadli pod ľad a namiesto s novým výkresom prišiel domov celý mokrý a premrznutý.

Zvláštna skúsenosť z detstva v ňom na istú dobu vytvorila presvedčenie, že umenie je čosi hlboko tajomné, čomu sa nedá spontánne priblížiť. Že je v ňom akýsi skrytý obsah, ku ktorému sa nedá dostať len tak. A tí, čo sa tam dostanú, si to musia zaslúžiť na základe tvrdej práce a poslušnosti k vyššej autorite, ktorá rozhoduje, čo je a čo nie je dobré.

„Umenie som si takto detsky idealizoval,“ hovorí Ján Ballx. „Dnes viem, že niekto to tak síce môže vnímať, ale ja to už považujem za infantilný, prísny výtvor. Realita je mimo predstavy akéhosi boha umenia, ktorý o umení rozhoduje. Tento ‚boh umenia‘ je pre mňa mŕtvy.“

Umenie robí preto, lebo ho to baví. Neverí, že by dnes malo nevyhnutne nejakú hodnotu, a tvrdí, že nemá potrebu sa do umenia nútiť ani sa ním živiť. Napriek tomu z času na čas vystavuje, no nielen preto mu na našej umeleckej scéne patrí špecifické miesto. Miesto umelca, ktorého časť ostatných umelcov prijíma a časť odmieta.

Na to, prečo je to tak, samozrejme, má odpoveď. Veď kto iný, ak nie psychiater, vie vysvetliť „šialené vášne a bláznenie umelcov“. Možno vám o tom niekedy na nejakom inom mieste porozpráva. Je to aj príbeh o tom, ako sa z Ballu, psychiatra, ktorý maľoval pod menom Ballx, stal Ballx definitívne už aj v občianskom preukaze.

Foto - Peter Sit.
Foto - Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto - Peter Sit

Odkiaľ pochádza kreativita

Bolo to v roku 2011 týždeň pred svadbou a viacerí klienti vraj trochu krútili hlavami, prečo sa ich doktor zrazu premenoval, ale neodišli. On vraví, že maľovanie mu veľmi sedí – ako kus vlastného ja – a zároveň mu pomáha aj pri práci psychiatra.

„Umenie mi v istom zmysle umožňuje uchopiť svet. Z hľadiska psychoterapie je veľmi zaujímavým nástrojom. Kreativita je prejav kontaktu so svetom. Kým niekto nevyjadrí vlastnú tvorivosť, naozaj neexistuje ani vo vnútri. Toto platí v umení, hudbe aj literatúre a podobne to funguje aj v terapii: ľudia, ktorí do nej prichádzajú, prinášajú niečo vnútorné – ale kým o tom nezačnú nahlas rozprávať, prejavovať otvorene telesné emócie, nevedia sa s tým identifikovať, lebo to vlastne naozaj neexistuje. Je to, obrazne povedané, len predstava, možno pre niekoho démon. Keď však vyjadria, čo ich privádza z hĺbky duše, sami sa dostávajú do vlastného vnútra, a to, čo dali von, si zapamätávajú nanovo – kým vlastne sú podľa seba a začínajú sa meniť vo svojom vnútri,“ vysvetľuje.

V skratke to teda funguje tak, že človek na terapii vykročí do prechodnej zóny kontaktu – do zóny, v ktorej zariskuje, je kreatívny, a keď z nej vyjde, je iný.

Ballx túto zónu vysvetľuje na príklade malého dieťaťa a plyšového macíka. Dieťa sa k nemu správa ako k živej bytosti, no zároveň vie, že je to neživý predmet – objekt, s ktorým nemôže vstúpiť do reálneho vzťahu, no môže tu vzťah cez experiment spoznávať, a to je naozajstné a tvorivé. „Je to paradox, že hra je skutočnosť a skutočnosť je hrou. Taký je svet v prechodnej zóne, odkiaľ pochádza aj dospelá tvorivosť,“ hovorí Ballx.

Ak chodíte po hrane, môžete spadnúť

Podobne podľa neho funguje umelec – pracuje na hrane hranice svojho telesného aj psychologického ja, v prechodnej zóne, kde má priamy vzťah k svojmu dielu, no zároveň si uvedomuje, že je to objekt. Ak tento objekt – jeho dielo – zároveň reprezentuje to, kým umelec je, v mnohých prípadoch preberá dielo funkciu živého subjektu. Možno ako v príbehu Doriana Graya, kde má tvorca, divák alebo aj niekto tretí s dielom – subjektom intímny vzťah.

„Vykročenie do prechodnej zóny je nevyhnutnou súčasťou psychického vývinu človeka, teda by to mal v princípe zvládnuť každý zdravý človek. Ak to nie je možné, býva to prejavom patológie. S tým sa dá terapeuticky pracovať,“ hovorí.

Neplatí, že „umelci sú blázni“ – vážna duševná choroba je podľa Ballxa vylučovacou kategóriou pre výnimočnú kreativitu. „Akurát, že keď je človek kreatívny až príliš a tvorí takpovediac na hrane – môže sa dostať hlbšie ku zdrojom psychických patológií. A to ho môže do istej miery destabilizovať. Ale na to, aby človek čosi vytvoril, sa skrátka musí opierať o časť seba, v ktorej je psychicky zdravý,“ dodáva.

Foto - Peter Sit.
Foto - Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto - Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto - Peter Sit

Zostúpiť

V galérii HIT usporiadal v spolupráci s kurátorkou Luciou G. Stachovou svoje diela do troch vrstiev. Od abstraktných malieb – „telových znakov“ schádza divák cez miestnosť „ambulantných“ zápiskov – kresieb usporiadaných ako rozhádzané pexeso, ktoré odrážajú obraz diváka, dielo aj priestor na protiľahlej stene, smerom do podzemia. Tam sa hromadia najnovšie maľby – obrazy jeho detí a skúseností otca, kozmonauti, templári, dinosauri aj Mikuláš a ďalšie figurálne abstrakcie, ešte príliš čerstvé, neutriedené až chaotické.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |