Denník N

Umenie nie je šialené, ale umelci často bláznia

Z výstavy Jána Ballxa v galérii HIT. Foto – Peter Sit.
Z výstavy Jána Ballxa v galérii HIT. Foto – Peter Sit.

Ján Ballx je psychiater. Rozpráva ako psychiater a pozerá sa na svet ako psychiater. A ešte je aj maliar. „Umenie mi pomáha uchopiť svet,“ hovorí. Práve teraz vystavuje v bratislavskej galérii HIT.

V roku 1984 odmietol na výtvarnej namaľovať nahú ženu. Mal jedenásť rokov a vraj bol trochu svojhlavé decko. Najprv svoje nepochopenie s učiteľom v Ľudovej škole umenia doma zatajoval a z hodín výtvarnej sa potajomky ulieval v parku. Rodičia na to prišli až vtedy, keď sa s kamarátom prepadli pod ľad a namiesto s novým výkresom prišiel domov celý mokrý a premrznutý.

Zvláštna skúsenosť z detstva v ňom na istú dobu vytvorila presvedčenie, že umenie je čosi hlboko tajomné, čomu sa nedá spontánne priblížiť. Že je v ňom akýsi skrytý obsah, ku ktorému sa nedá dostať len tak. A tí, čo sa tam dostanú, si to musia zaslúžiť na základe tvrdej práce a poslušnosti k vyššej autorite, ktorá rozhoduje, čo je a čo nie je dobré.

„Umenie som si takto detsky idealizoval,“ hovorí Ján Ballx. „Dnes viem, že niekto to tak síce môže vnímať, ale ja to už považujem za infantilný, prísny výtvor. Realita je mimo predstavy akéhosi boha umenia, ktorý o umení rozhoduje. Tento ‚boh umenia‘ je pre mňa mŕtvy.“

Umenie robí preto, lebo ho to baví. Neverí, že by dnes malo nevyhnutne nejakú hodnotu, a tvrdí, že nemá potrebu sa do umenia nútiť ani sa ním živiť. Napriek tomu z času na čas vystavuje, no nielen preto mu na našej umeleckej scéne patrí špecifické miesto. Miesto umelca, ktorého časť ostatných umelcov prijíma a časť odmieta.

Na to, prečo je to tak, samozrejme, má odpoveď. Veď kto iný, ak nie psychiater, vie vysvetliť „šialené vášne a bláznenie umelcov“. Možno vám o tom niekedy na nejakom inom mieste porozpráva. Je to aj príbeh o tom, ako sa z Ballu, psychiatra, ktorý maľoval pod menom Ballx, stal Ballx definitívne už aj v občianskom preukaze.

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Odkiaľ pochádza kreativita

Bolo to v roku 2011 týždeň pred svadbou a viacerí klienti vraj trochu krútili hlavami, prečo sa ich doktor zrazu premenoval, ale neodišli. On vraví, že maľovanie mu veľmi sedí – ako kus vlastného ja – a zároveň mu pomáha aj pri práci psychiatra.

„Umenie mi v istom zmysle umožňuje uchopiť svet. Z hľadiska psychoterapie je veľmi zaujímavým nástrojom. Kreativita je prejav kontaktu so svetom. Kým niekto nevyjadrí vlastnú tvorivosť, naozaj neexistuje ani vo vnútri. Toto platí v umení, hudbe aj literatúre a podobne to funguje aj v terapii: ľudia, ktorí do nej prichádzajú, prinášajú niečo vnútorné – ale kým o tom nezačnú nahlas rozprávať, prejavovať otvorene telesné emócie, nevedia sa s tým identifikovať, lebo to vlastne naozaj neexistuje. Je to, obrazne povedané, len predstava, možno pre niekoho démon. Keď však vyjadria, čo ich privádza z hĺbky duše, sami sa dostávajú do vlastného vnútra, a to, čo dali von, si zapamätávajú nanovo – kým vlastne sú podľa seba a začínajú sa meniť vo svojom vnútri,“ vysvetľuje.

V skratke to teda funguje tak, že človek na terapii vykročí do prechodnej zóny kontaktu – do zóny, v ktorej zariskuje, je kreatívny, a keď z nej vyjde, je iný.

Ballx túto zónu vysvetľuje na príklade malého dieťaťa a plyšového macíka. Dieťa sa k nemu správa ako k živej bytosti, no zároveň vie, že je to neživý predmet – objekt, s ktorým nemôže vstúpiť do reálneho vzťahu, no môže tu vzťah cez experiment spoznávať, a to je naozajstné a tvorivé. „Je to paradox, že hra je skutočnosť a skutočnosť je hrou. Taký je svet v prechodnej zóne, odkiaľ pochádza aj dospelá tvorivosť,“ hovorí Ballx.

Ak chodíte po hrane, môžete spadnúť

Podobne podľa neho funguje umelec – pracuje na hrane hranice svojho telesného aj psychologického ja, v prechodnej zóne, kde má priamy vzťah k svojmu dielu, no zároveň si uvedomuje, že je to objekt. Ak tento objekt – jeho dielo – zároveň reprezentuje to, kým umelec je, v mnohých prípadoch preberá dielo funkciu živého subjektu. Možno ako v príbehu Doriana Graya, kde má tvorca, divák alebo aj niekto tretí s dielom – subjektom intímny vzťah.

„Vykročenie do prechodnej zóny je nevyhnutnou súčasťou psychického vývinu človeka, teda by to mal v princípe zvládnuť každý zdravý človek. Ak to nie je možné, býva to prejavom patológie. S tým sa dá terapeuticky pracovať,“ hovorí.

Neplatí, že „umelci sú blázni“ – vážna duševná choroba je podľa Ballxa vylučovacou kategóriou pre výnimočnú kreativitu. „Akurát, že keď je človek kreatívny až príliš a tvorí takpovediac na hrane – môže sa dostať hlbšie ku zdrojom psychických patológií. A to ho môže do istej miery destabilizovať. Ale na to, aby človek čosi vytvoril, sa skrátka musí opierať o časť seba, v ktorej je psychicky zdravý,“ dodáva.

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Zostúpiť

V galérii HIT usporiadal v spolupráci s kurátorkou Luciou G. Stachovou svoje diela do troch vrstiev. Od abstraktných malieb – „telových znakov“ schádza divák cez miestnosť „ambulantných“ zápiskov – kresieb usporiadaných ako rozhádzané pexeso, ktoré odrážajú obraz diváka, dielo aj priestor na protiľahlej stene, smerom do podzemia. Tam sa hromadia najnovšie maľby – obrazy jeho detí a skúseností otca, kozmonauti, templári, dinosauri aj Mikuláš a ďalšie figurálne abstrakcie, ešte príliš čerstvé, neutriedené až chaotické.

„Počul som výtvarníkov hovoriť, že umelec by radšej nemal mať rodinu – že ho to oberá o energiu, koncentráciu, čas. Pre mňa je to o životných prioritách a kreativita per se, tvorenie i bytie rodiny sú dôležitejšie, ako maľovať obrázky,“ hovorí Ballx.

Priznáva, že s narastajúcimi povinnosťami sa zrejme u každého rodiča čas na vlastnú tvorbu výrazne obmedzuje, no tvrdí, že je to aj otázkou organizácie času, priestoru a vlastného ega. Aj rodičia môžu zostať kreatívni, ale musia nájsť spôsob, ako zostať v kontakte s partnerom, s deťmi a neurobiť z kreatívnej energie sebecky deštruktívnu silu.

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Foto - Peter Sit.
Foto – Peter Sit

Všetko je o vzťahu

„Niekto si myslí, že moja tvorba je vybitím z psychiatrie, ale nie je to tak. Práca psychiatra je naozaj ťažká robota, ale ak sa chcem vybiť zo záťaže, idem si radšej zabehať. Maľovanie nie je pre mňa vylučovanie toxínov, skôr naopak: je pre mňa zdrojom živín a svetla vo vnímaní sveta, to je práve nevyhnutné v mojej práci. Som veľmi spokojný so svojou profesiou, s tým, čo robím, a hlavne s tým, že som išiel vlastnou cestou,“ hovorí Ballx.

Ako psychiater pôsobil striedavo päť rokov aj v Londýne. Najviac si cení skúsenosť na špecializovanej súkromnej klinike pre hraničnú poruchu osobnosti, no vrátil sa naspäť na Slovensko a založil si súkromnú ambulanciu. „V istej chvíli som si uvedomil, že to tam funguje príliš industriálnym štýlom, ale mňa zaujíma na práci psychiatra skôr umenie liečiť ako technológia pásovej opravovne hláv. Systém, aký funguje vo väčšom súkromnom zdravotnom zariadení, urobí z terapie komoditu a službu na predaj, a to postupne zabíja autentický vzťah s pacientom, ktorý je práve najúčinnejšou zložkou psychologickej liečby. Intenzita a hĺbky, do akých sa dostávam s ľuďmi, ktorí chodia dlhodobo na terapiu – to sa nedá robiť masovo alebo ako McDonald’s. Liečenie funguje vďaka a len na základe vzťahu.“

Tak vníma aj seba na scéne umenia – na základe osobných vzťahov. Ak mu niekto, s kým si rozumie, povie, že sa mu jeho veci páčia, berie to tak, že je to osobné a skrátka ho „má“ ten človek rád.

„Neverím na objektívne posudzovateľnú hodnotu umenia. Myslím, že je to viac sociálny konštrukt. Existuje tvorivosť aj jasná trhová hodnota umenia – prelínajú sa so sociálnymi väzbami, ktoré spoluvytvárajú dielo. Vzťahová hodnota znamená viac než len súčet individuálneho. Keď hovorím o vzťahových hodnotách umenia, myslím tým aj na vzťah diváka a diela, lebo diváka nemožno v tomto vynechať. Bez diváka pre mňa dielo neexistuje, preto mám takú silnú potrebu raz za čas aj vystavovať. Moje dielo vzniká pre iných, a keď je videné, spätne definuje aj mňa – to chcem a preto to robím.“

Ján Ballx (vpravo) a autor fotografií Peter Sit.
Ján Ballx (vpravo) a autor fotografií Peter Sit.

Ján Ballx (1973) – lekársku fakultu študoval na Masarykovej univerzite v Brne, psychiatrii a psychoterapii sa venuje od roku 1998. Pôsobil v Nitre, Bratislave a v Londýne. Aktuálne pracuje vo vlastnej súkromnej ambulancii v Bratislave. V Nitre spoluzakladal kultovú internetovú kaviareň Subterra. V roku 2009 vytvoril s Petrom Stachom umeleckú skupinu Debili. Jeho diela boli na dvoch výstavách v SNG. V roku 2013 vystavoval v bratislavskej amt gallery, vlani na veľtrhu umenia Viennafair. Výstava v HIT-e potrvá do 23. apríla.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie