Denník N

Bol to vymodlený syn a ja som sa nedokázala naňho ani len pozrieť. Príbeh popôrodnej depresie

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Popôrodná depresia sa môže objaviť u ktorejkoľvek ženy. Rizikové faktory sú okrem biologických aj genetické či sociálne.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza, že asi 13 percent žien zažije po pôrode nejakú formu duševnej poruchy, najčastejšie depresiu, ale aj závažnejšiu, pre matku a dieťa rizikovejšiu psychózu. Vo vyspelých krajinách je to dokonca až takmer 20 percent, čo súvisí s lepšou prístupnosťou zdravotnej starostlivosti, menšou stigmatizáciou duševných ochorení a aj celkovou osvetou a vzdelaním žien, ale aj zdravotníckeho personálu. WHO uvádza, že „popôrodná depresia spôsobuje obrovské utrpenie a znemožňuje alebo obmedzuje schopnosť matky reagovať na potreby dieťaťa“.

Platí tiež, že popôrodnú depresiu si netreba zamieňať s „baby blues“, čo je oveľa rozšírenejší, krátkodobejší a menej vážny stav. Hoci ani sami lekári presne nevedia, čo ho spôsobuje, pravdepodobne ide o reakciu na hormonálne zmeny, novú životnú situáciu, nedostatok spánku, problémy s dojčením alebo nepríjemný zážitok či komplikácie pri pôrode. Prejavuje sa zmenami nálady, plačom bez zjavnej príčiny a pocitom „ja to nezvládam, čo som to za matku“. Tento stav, na rozdiel od depresie, sa začína zlepšovať asi 14 dní od pôrodu a zrejme, aj keď možno len na pár okamihov, ho zažila každá nová mama.

Dnes 35-ročná Natália, ktorá sa s partnerom pokúšala o dieťa takmer sedem rokov, kým sa jej podarilo porodiť, očakávala, že tieto pocity bude mať aj ona. Myslela si, že o materstve má naštudované všetko. Po troch spontánnych potratoch a vážnych gynekologických komplikáciách bolo pre ňu prioritou donosiť dieťa aspoň do času, aby sa dalo zachrániť. Podarilo sa to na výbornú, porodila dva dni pred termínom. To, čo nasledovalo, bola nočná mora.

Smútok, že chcete zomrieť

„Dieťa som chcela vždy, a keďže som sa prakticky od puberty liečila na gynekológii a lekár mi odporúčal, aby som neotáľala s tehotenstvom, začali sme sa s priateľom o dieťa pokúšať na dnešné pomery relatívne skoro, asi rok, dva po skončení vysokej školy. Prešli sme si všetkým, čím prechádzajú páry, ktorým sa to nedarí. Trikrát som potratila, z toho raz už v čase, keď nám lekár povedal, že sme za vodou, že tentoraz je veľká šanca, že dieťatko donosím. Už sme zvažovali aj adopciu, dokonca sme si začali zháňať všetky informácie. Keď sa mi pred tromi rokmi narodil syn, bol to zázrak, hlavne po tom, čo nám povedali, že vlastné dieťa asi mať nebudeme. Myslela som, že to bude len skvelé, že máme po toľkej smole tak veľa šťastia,“ hovorí.

Lenže nebolo. Bola unavená, skleslá, apatická, nadmieru tichá, nedarilo sa jej dojčiť, tak jej lekárka v poradni z obavy, že chlapec býva hladný, odporučila umelú stravu. Spočiatku jej pomáhala mama. Chlapca prebaľovala, kŕmila, kúpala. Natálii sa do toho nechcelo. „Prespala som celé dni. Keď mi mama doniesla kolísku s malým, aby spal pri mne, ani som nezdvihla k nemu zrak. Keď som nespala, plakala som, keď mi volali kamarátky, skladala som telefón. Nikdy som nepociťovala taký smútok ako vtedy. Mama mi hovorila, že sú to hormóny, že to prejde. Po necelom mesiaci, čo som stále nebola schopná ani zobrať syna na ruky, lebo som mala paniku, že mi spadne, moja rodina pochopila, že toto nebudú obyčajné strachy úzkostlivej prvorodičky.“

Natália mala šťastie na obvodnú lekárku, ktorá nepristala na jej prosbu, aby „jej dala niečo na upokojenie“, ale poslala ju  k špecialistovi. Ten diagnostikoval popôrodnú depresiu, odporučil psychoterapiu, predpísal lieky. Natália sa liečila viac ako rok, „porozprávať“ sa s terapeutkou chodí dodnes.

„Ten rok bol hrozný. Naozaj nerada porovnávam takú či onakú bolesť, ale mám pocit, že psychická je ešte horšia ako fyzická. Zle som znášala aj reakcie okolia, keď mi aj blízki ľudia hovorili, čo sa neusmievam, veď mám takého krásneho syna a tak veľmi som ho chcela. Najviac ma však mrzí, že som stratila najdôležitejší rok života môjho syna. Hlavne z prvých mesiacov mám len zastreté spomienky ovplyvnené chorobou a liekmi, stále si viac pamätám úzkosť, paniku, smútok ako radosť. Neviem ani celkom presne, kedy sa môj syn naučil sedieť, smiať, nič. Mám síce videá a fotografie, ktoré urobil jeho otec, ale často si neviem vybaviť, že sa niečo také naozaj stalo.“

Riziká

Natália podľa lekárov mala isté nastavenie na to, aby sa u nej spustila popôrodná depresia, hoci je to len hypotéza. Je celkom možné, že sa pod ňu podpísal stres z predchádzajúcich rokov, obavy, že tehotenstvo sa neskončí dobre, že opäť príde o dieťa. „Vždy som bola precitlivená a naozaj som do toho, aby som stala matkou, veľa zo seba investovala, a potom som sa prosto zrútila,“ ponúka svoje vysvetlenie Natália.

Popôrodnou depresiou nemusia trpieť len prvorodičky, ako si ľudia občas myslia. Môže sa objaviť u ktorejkoľvek ženy, pričom existujú isté rizikové faktory. Okrem biologických sú to aj faktory genetické či sociálne. K depresiám po pôrode majú väčšie sklony ženy s históriou psychických porúch či chorôb v rodine, a také, čo ju už zažili pri predchádzajúcich deťoch.

Depresiu môže roztočiť napríklad aj to, že dieťa sa narodí s vážnym postihnutím, do nestabilnej rodiny alebo vzťahu, alebo keď bolo tehotenstvo nechcené, neplánované či malo komplikovaný, „nešťastný“ priebeh. Rizikovejšie sú aj osamelé matky, ktorým nemá kto pomôcť, či ženy z rodín s finančnými problémami alebo prechádzajúce nejakou zásadnou stratou – napríklad v prípade nedávneho úmrtia či vážneho ochorenia alebo nehody partnera, rodičov či iných blízkych osôb.

Ako v prípade každej duševnej poruchy, aj tu platí, že čím skôr sa začne riešiť, tým lepšie. Lekári odporúčajú nezanedbať stav, keď „depresívne nálady“ trvajú dlhšie ako dva týždne, nezlepšujú sa, naopak prehlbujú sa, žena zanedbáva hygienu, svoj vzhľad, vynecháva jedlo, nereaguje na podnety dieťaťa a existuje obava, že by mohla nedbanlivosťou či cielene ublížiť  sebe či dokonca dieťaťu.

V takýchto extrémnych prípadoch nestačí len ambulantná liečba, ale aj hospitalizácia.

Teraz najčítanejšie