Denník N

Ako evanjelici sami seba na juhu stredného Slovenska takmer vyhubili

Ján Aláč. Foto – archív J. A.
Ján Aláč. Foto – archív J. A.

Trend jedného dieťaťa v rodine a množstvo potratov u evanjelikov zlikvidovali celé rody.

JÁN ALÁČ sa narodil v roku 1979 vo Veľkom Krtíši, vyštudoval environmentálnu ekológiu na UMB v Banskej Bystrici, kde si urobil aj doktorát. Pracuje ako dokumentátor a vedúci Oddelenia dokumentácie a  správy zbierok v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. Na konte má viac publikácií a štúdií (kniha Tu spočíva kvet, čo zanechal svet o ľudových náhrobníkoch v Novohrade získala 3. miesto pri oceňovaní Najkrajšej knihy a propagačného materiálu o Slovensku za rok 2015 v kategórii Knihy o kraji a regióne, vydal monografiu o obci Závada, v ktorej žije, a je tiež spoluautorom publikácie o mlynoch a mlynárstve v Gemeri a Malohonte). Aktuálne mu v publikácii s názvom Tajní vrahovia vychádza populárno-náučná štúdia o jednodetstve na juhu stredného Slovenska, ktoré spôsobilo zánik množstva rodov a vyľudnenie celých dedín a regiónov predtým evanjelikmi bohato osídlených oblastí.

Kde ste sa dostali k téme jednodetstva v evanjelických rodinách, ktorú v roku 1916 farár, pedagóg a cirkevný historik Ján Bienik priamo označil za pliagu, rakovinu a nákazu rodín? Týkalo sa to oblastí na juhu stredného Slovenska – Novohradu, Hontu, Gemera a Malohontu.

Zaujíma ma história priestoru, kde žijem a pôsobím. V roku 2000 som začal najprv s fotografovaním typicky novohradských ľudových náhrobníkov a postupne k nim pribudla ľudová architektúra, ale i krajina.

Pri čítaní dobovej publicistiky, kroník a próz človeku v istej chvíli prirodzene napadne otázka, prečo Novohrad, kedysi bohatý na ľudí, je dnes vyľudnený, s opustenými a chátrajúcimi objektmi škôl, fár alebo celých dvorov a hospodárstiev.

Pritom to bol v minulosti priestor, ktorý poskytoval dostatok inšpirácie napríklad pre prózy Boženy Slančíkovej-Timravy, ale i bohatý na osobitý ľudový výtvarný prejav a zaujímavých ľudí.

Pre tento stav som začal hľadať vysvetlenie. S vysvetlením, že úpadok je dôsledkom celospoločenských a hospodárskych zmien po roku 1989 a zániku poľnohospodárskej prvovýroby sa uspokojiť nedalo.

Trend jednodetstva u nás začal nastupovať začiatkom 19. storočia. Jeho katastrofálne dôsledky sa však prejavili až o niekoľko generácií neskôr. Podstatou jednodetstva bolo mať v rodine jedno, maximálne dve deti, evanjelickou časťou južných častí Slovenska teda výrazne prebehla vlna toho, s čím oveľa neskôr prišla komunistická Čína. Čo bolo dôvodom?

V čínskej politike jedného dieťaťa išlo o rozhodnutie vedenia krajiny – strany, aby sa zmiernila populačná explózia. V prípade evanjelikov v regiónoch Novohrad, Hont alebo Gemer-Malohont išlo o proces, za ktorým nemožno nájsť žiadne konkrétne rozhodnutie alebo dátum.

Ide o viacero vplyvov, ktoré sa spojili v jeden celok. Dôležitým bola konfesionálna príslušnosť, nebola však jediným faktorom. Najväčším problémom pri identifikácii príčin je časový odstup od nástupu jednodetstva, teda regulácie pôrodnosti, a už celkom jednoznačných negatívnych dôsledkov, čo je niekoľko generácií.

V zásade išlo o to, aby sa nedelili majetky, aby dané rodiny neschudobneli. Išlo teda o ochranu pred schudobnením. Kto mal viac detí, bol ostatnými v dedinskom spoločenstve kritizovaný a vysmievaný.

Tento tlak však prichádzal aj zvnútra jednotlivých rodín. Jednodetstvo sa pritom nezabezpečovalo primárne antikoncepciou, ale aj dosť riskantnými metódami potratov.

V štúdii uvádzate, že „racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok a odovzdať ho jednému potomkovi sa mnohokrát menila na strašné ľudské a rodinné tragédie“. Mali ste ma mysli práve interrupcie?

Áno, aj. Tragédie však spôsobovali viaceré okolnosti. Nezabúdajme na vtedajšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, domáce spôsoby a metódy liečenia, vysokú úmrtnosť detí, či vek dožitia mnohých z nich.

Jednodetstvo znamenalo aj odsúvanie narodenia dieťaťa do vyššieho veku. Keď jediné dieťa zomrelo a rodičia už pre svoj vyšší vek nemohli mať ďalšie dieťa, bola to pre rodinu nesmierna tragédia. K tým tragédiám však patrila aj smrť žien ako dôsledok zásahov prerušujúcich tehotenstvo.

Na mnohých cintorínoch v Novohrade alebo Honte sú dodnes náhrobníky z 20. a 30. rokov minulého storočia, z ktorých vyplýva, že zomieralo až zarážajúce množstvo mladých žien. Sú na nich fotografie žien v krojoch.

Boli krásne, mnohé z nich sa však nedožili ani len svojej dvadsiatky. Významná etnografka Soňa Kovačovičová si to isté všimla trebárs na cintorínoch v Lešti pri výskume pred definitívnym zánikom obce v roku 1951.

Spisovateľka Hana Ponická si zase to isté uvedomila na cintoríne v Ábelovej. Uvádza to v próze Ábelovský dom z roku 1958.

Čo bolo príčinou?

Práve potraty, teda umelé zásahy do organizmov mladých žien, „vyhnanie“ plodu vo vtedajších hygienických podmienkach. V lepšom prípade to spôsobovalo trvalú neplodnosť, čo však bola tiež tragédia sama osebe. V horšom prípade ženy v dôsledku potratov zomierali na rôzne komplikácie či otravu krvi.

Dobová publicistika hovorí o sebectve bezdetných párov, aby si zlepšili materiálny život. V skutočnosti však zrejme išlo viac o dôsledok týchto konkrétnych tragédií ako smrť dieťaťa vo veku, keď už rodičia nemohli mať ďalšie dieťa.

Mohlo však tiež ísť o dôsledok neplodnosti spôsobenej predchádzajúcimi zákrokmi. Je otázka, či bezdetnosť konkrétnymi dedinskými spoločenstvami nebola s pochopením akceptovaná viac ako viacdetné rodiny.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Kto ženy tlačil k potratom? Manželia? Otcovia? Evanjelická komunita?

V časoch jednodetstva to bola medzi evanjelikmi v spomínaných regiónoch nepísaná, no o to pevnejšie zafixovaná norma, nad ktorou sa už nik nepozastavoval. Ľudia to v sebe mali zafixované ako štandard. Jednoducho druhé dieťa sa mohlo narodiť, len ak to prvé zomrelo.

Ak by sme sa teraz preniesli do obdobia pred sto rokmi a spýtali sa ľudí v novohradskej dedine, prečo majú len jedno dieťa, asi by nám nerozumeli, čo sa ich pýtame. Tak to bolo v ich dedine, v susednej dedine, a tiež v ďalších okolitých. A tak to bolo aj v predchádzajúcej generácii. Patrilo to k ich svetu a spôsobu myslenia.

Mnohé páry zase odsúvali svoje prvé dieťa do vyššieho veku, lebo prioritou bolo pracovať na gazdovstve. Malé dieťa totiž na istý čas nutne vyradilo minimálne jednu pracovnú silu – matku.

Tvrdíte, že jednodetstvo malo nezanedbateľný vplyv aj na morálku ľudí.

Ak si myslíme, že tieto praktiky spolu s ich tragickými dôsledkami neovplyvnili vtedajších ľudí, napríklad aj na úrovni psychiky u žien a morálky u celých spoločenstiev, sme na omyle. Lenže to sú veci, ktoré sa explicitne nedostali do kroník ani iných záznamov. Zostávali vo vnútri dedinských spoločenstiev, v ktorých sa diali.

Doboví autori v 19. storočí a v prvých desaťročiach 20. storočia si všimli aj ďalší jav – vtedajšia mládež zrazu začala sexuálne žiť aj pred manželstvom. Nechcené dôsledky sa riešili rovnakým spôsobom.

V dobovej publicistike alebo archívnych materiáloch sa dokonca uvádza, že mladých v tom podporovali aj samotní rodičia: „veď sú jedináci, môžu všetko“. Stále pritom hovoríme o silne veriacom evanjelickom prostredí.

V štúdii píšete, že mať viac detí v rodine bolo hanbou aj napriek tomu, že ľudia si uvedomovali riziká, ktoré boli vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokú detskú úmrtnosť veľké a pre mnohé rodiny fatálne. Potom však konali iracionálne, nie?

Pre človeka je to v istom zmysle charakteristické. Krátkodobé výhody bežne uprednostňujeme na úkor rizík a negatív, ktoré sú zreteľné, no môžu či majú prísť v dlhšom časovom horizonte. Pred tými veľmi ochotne a radi zatvárame oči.

To platí v prípade jednodetstva v minulosti, ale i dnešného správania sa k prírode, na ktoré s určitosťou doplatia ďalšie generácie. V istom zmysle ide o analógiu. Je to možno prisilné, ale pravdivé.

Jednodetstvo sa v rodinách uchytilo napriek obrovskému riziku, že dieťa zomrie. A deti zomierali a celé rodiny a rody zanikali. Na mnohé z nich zostala ešte istý čas spomienka v podobe označenia dvorov či rodín pôvodnými rodovými menami tých, ktorí tam kedysi žili, ale aj to sa vytráca.

Ján Čaplovič, ktorý sa narodil v Príbelciach neďaleko Veľkého Krtíša, v diele Slováci v Uhorsku v prvej polovici 19. storočia zaznamenal rôzne praktiky antikoncepčnej mágie. A tie teda boli fakt divoké.

Ľudia boli pomerne poverčiví, takže regulácia pôrodnosti sa, celkom logicky, v priestore postihnutom jednodetstvom premietala do množstva rituálov, zvykov a praktík. A možno si tými zvykmi len legitimizovali to, čo sa v skutočnosti dialo.

Citujem Čaploviča: „Koľko priečok na rebríku nevesta prejde naspäť, keď vystupuje nahor, toľko rokov nebude mať pôrod ani dieťa. Koľko detí chce nevesta v manželstve mať, na toľko prstov si musí v kostole sadnúť a po sobáši musí tými istými prstami niečo robiť. Ktorá nechce mať žiadne deti, má pred spaním hodiť do najbližšej studne zamknutú a predtým makom naplnenú visiacu zámku. Verí sa, že nebude mať deti, kým zámka bude ležať v studni. Pred sobášom sa má na chvíľu postaviť na deväť kôs alebo kosákov.“

Podobné zvyky si všimla aj Božena Němcová, ktorá sa v roku 1852 ocitla na západe Novohradu, kam odišiel jej muž. V Chrťanoch zase neveste pri odchode na sobáš do evanjelického kostola v Závade dali jeden struk cesnaku, aby mala len jedno dieťa. Koľko položila nevesta prstov na chrámovú kľučku pri vstupe do kostola, toľko mala mať detí v manželstve.

V Slovenských Kľačanoch ľudia nenávideli sovu a kuvika, pretože sa na zimu sťahovali z hôr do stodôl v obci. V stodolách boli dedinčanmi prenasledovaní, pretože ich večerné kuvikanie a húkanie vraj znamenalo plod u ženských. Ich vyháňaním si takto chránili jednodetstvo.

V Turom Poli, keď žena prišla z „vácky“ domov, staršie ženy jej radili, aby si rýchlo sadla na mažiar, čím si zabezpečí, že nebude mať hneď deti.

To sa fakt nenašli racionálnejšie metódy antikoncepcie?

Pre presnosť si pomôžem citovaním z môjho textu. Ako antikoncepčný prostriedok bol uplatňovaný sedací kúpeľ v roztoku horkej soli. Z iných praktík bola využívaná súlož počas menštruácie alebo prerušovaná súlož.

Riešením bolo aj oddelené spávanie manželov, či dokonca vyhýbanie sa pohlavnému styku. Dohľad nad sexuálnou abstinenciou mávala často svokra alebo gazdiná domu.

Doložené je tiež spanie nevesty so svokrou. V dedinskom prostredí to však boli predovšetkým ženy – gazdiné, ktoré nielen v rodinách, ale v celých spoločenstvách zabezpečovali dodržiavanie platných noriem – vrátane jednodetstva.

Dialo sa to napriek tomu, že predovšetkým ony, viac než muži, boli konfrontované s tragickými dôsledkami, či už ako obete, alebo priame účastníčky zákrokov.

Sexuálna abstinencia sa zase prejavila nárastom mimomanželských vzťahov, ktorých dôsledkom bolo nezriedka aj nechcené tehotenstvo. V etnografickej literatúre, napríklad v diele Tradície slovenskej rodiny z roku 1997 od Botíkovej a kolektívu sa je možné dočítať, že v jednodetných oblastiach boli doložené aj prípady pohlavného styku mužov i žien so zvieratami.

V dobových matrikách sú deti z mimomanželských vzťahov pri krstoch označované, že pochádzajú „z nečistého lože“ alebo ako „nepoctivý pôvod“. To sa ženy samy priznávali, že mali pomer s iným chlapom ako manželom?

Matriky vtedy viedli evanjelickí farári. Nežili odtrhnutí od toho, čo sa v cirkevnom zbore deje. Netreba si nahovárať,  že by nerozumeli aj ľudským slabostiam. Myslím, že v tom je veľkosť mnohých – že mali ľud radi aj s jeho chybami.

V matrikách sa však tento pôvod uvádzal, najmä ak matka neuviedla meno otca. To neznamená, že mimomanželských vzťahov a detí nebolo viac. To je však presne ten typ informácie, ktorá zostáva istý čas prítomná v pamäti ľudí  a s pamätníkmi sa postupne stratí. A tak je to asi aj správne.

Ako prebiehali samotné potraty?

Oficiálne boli nelegálne, v praxi sa diali vo veľkom. Mimo komunity sa informácie o nich nedostávali. Kde nie je žalobca, nie je ani páchateľ.

Otázka je, kto by mal byť obvinený alebo trestaný. Mali to byť ženy, ktoré podstupovali zákrok? Alebo ženy, ktoré ich vykonávali,? Alebo to mala byť blízka a širšia rodina, ktorá ich k tomu nútila?  A nemalo to byť celé dedinské spoločenstvo, ktoré žilo v predstave, že to tak má byť, hoci cítilo, že to správne celkom nie je?

Pre vyvolanie potratu bola užívaná pálenka, v ktorej tri dni máčali bielu ľaliu. Z rovnakého dôvodu ženy skákali z vyššieho miesta, nahýnali sa cez okraj suda, kúpali sa vo vriacej slanej vode, ale tiež čo najdlhšie dojčili, pretože podľa istého typu predstáv počas dojčenia žena nemohla počať.

Na vyvolanie potratu bol používaný odvar z borievky netatovej. Ak nepomohli praktiky tohto typu, prichádzala na rad interrupcia. V hontianskom Cerove staršie ženy masážou vypudzovali z lona tehotnej ženy zárodok obyčajne tri až štyri mesiace pred pôrodom.

Nechcené otehotnenie bolo „riešené“ aj prepichnutím plodu vretenom, „vyškrabávaním“ alebo „vytiahnutím“. Uvedené praktiky vykonávali staršie ženy, ktoré ich ovládali, a tiež pôrodné baby, hoci tie sa prísahou zaväzovali, že ich robiť nebudú.

Ľudový náhrobník z roku 1908 v Hornom Tisovníku označuje hrob 19-ročnej ženy so snahou ľudového kamenára o jej vyobrazenie. Foto – Ján Aláč

Katolíkov v tých istých regiónoch jednodetstvo nepostihlo. Prečo mu evanjelici podľahli?

Protestanti vždy boli pragmatickejší, racionálnejší. Katolícka dogmatika je silná dodnes, navyše potrat je pre ňu smrteľný hriech. Evanjelici si síce oficiálne mysleli a stále myslia to isté, v praktickej rovine to však nevideli ako úplne fatálny problém.

Úlohu tam zohrali aj iné faktory, nielen konfesionálna príslušnosť. Navyše, jednodetstvo nepostihlo všetkých evanjelikov v rovnakom období. V čase, keď bolo dramaticky prítomné v Honte, Novohrade alebo Gemeri-Malohonte, nebolo ešte rozvinuté v Turci, na Liptove alebo v okolí Myjavy.

Jeden z evanjelických farárov z tých čias dokonca ako možnú príčinu vnímal aj rozdielne formy spovede medzi katolíkmi a evanjelikmi.

Konkrétne?

Katolíci majú „ušnú“ spoveď, kde sa zo svojich hriechov spovedajú priamo kňazovi. Majú to teda ťažšie. Z tohto hľadiska je spoveď u evanjelikov skôr formálna, takže ich teoreticky niektoré činy nemuseli až tak ťažiť.

V štúdii tvrdíte, že jednodetstvo v evanjelickom prostredí postihnutých regiónov malo okrem demografických zmien i celý rad ďalších sociálnych, hospodárskych, ekonomických, kultúrnych, ale i konfesionálnych a čiastočne etnických dôsledkov. V čom spočívali sociálne dôsledky?

Vtedajšie dediny boli v zásade homogénne. Ľudia v nich mali rovnaké názory, spôsob myslenia a života, a hoci niektorí boli majetnejší a iní chudobnejší, v zásade nik príliš nevyčnieval. Napriek tomu pri pohľade dovnútra bolo to prostredie štruktúrované.

Dlho platili normy, že bohatší si berú len bohatších, chudobní chudobných. Nebolo vhodné, aby si bohatý syn alebo dcéra vzali majetkovo nerovnocenného partnera. Jednodetstvo uplatňované v niekoľkých generáciách však zrazu všetkých postavilo pred otázku, či si človek vôbec nájde partnera.

Naraz už neprekážalo ani to, ak si evanjelička vzala katolíka a naopak, ak bol partner z inej dediny a podobne, čo do istého času bolo tiež skôr krajné riešenie. Dovtedy nemysliteľné veci sa stávali nevyhnutnosťou. Dokonca sa stávalo, že bohaté dievky si za manželov brali svojich dovtedajších sluhov.

Ak sa sluha zmenil na zaťa, postúpil v spoločenskom rebríčku?

Ako sa to vezme. Zať na prístupkoch bolo v istom zmysle len iné označenie pre sluhu, a tak bol aj vnímaný. Majetok bol napísaný na dcéru. Možno aj práve tento rozmer prispel k  emancipácii žien v tomto type prostredia. V takýchto rodinách totiž o peniazoch a dôležitých veciach rozhodovali ony, muž ako hlava rodiny ju zastupoval len navonok. Je to však treba vnímať v dobovom kontexte.

Všimnúť sa to dá aj v novelách Boženy Slančíkovej-Timravy. Často u nej vystupujú silné ženy, muži sú len smiešnymi a tragickými figúrkami. Jej diela sú takpovediac fotografiami vtedajšej reality. Je pritom zaujímavé, že mnohé reálie, ktoré zaznamenala, sú prehliadané.

Bartolomej Krpelec, Timravin švagor, opisuje Polichno tak, že na čele rodiny vôbec nemusel byť muž, pokojne to mohla byť žena. Dokonca to nemusel byť ani najstarší člen rodiny, ani ten, na koho bol napísaný majetok. Stačila silná osobnosť a v tomto smere netreba ženy vôbec podceňovať.

Napokon, z evanjelickej inteligencie týchto regiónov vzišli výrazné ženské osobnosti: Božena Slančíková-Timrava, Elena Maróthy Šoltésová, Ema Goldpergerová, Terézia Vansová, Izabela Textorisová, neskôr i Hana Ponická a mnohé ďalšie.

Dnes už nejestvujúci príklad novohradskej architektúry – Lehôtka v okrese Lučenec. Foto – Ján Aláč

Ktoré pohlavie bolo zastúpené v populácii viac? Hovoríme ešte o časoch pred prvou svetovou vojnou, ktorá preriedila rady mužov.

Neviem. Otázka je, čo by nám to povedalo a či by sa údaje nelíšili na základe špecifík jednotlivých dedín. S jednodetstvom v rovnakom období negatívne pôsobilo vysťahovalectvo, ktoré sa týkalo predovšetkým mužov, nie však bez výnimky.

No a v neposlednom rade je tu prvá svetová vojna, kde mnoho mužov padlo. Na druhej strane, po nej pôrodnosť dočasne stúpla. Možno sa to dá vysvetliť aj tým, že počas vojny páry dlho neboli spolu, takže po návrate mužov domov to, logicky, vyskočilo.

Fenoménom v 19. storočí sa v oblastiach s jednodetstvom stali predčasné ženby a vydaje. Vydávali sa už aj 13- či 14-ročné dievčatá, ktoré si brali 17- či 18-ročných chlapcov. V dnešnom ponímaní by šlo prakticky o pedofíliu.

Hoci sa to dialo pomerne často, už vtedy to bolo mnohými vnímané negatívne. Ľudia chápali, že takéto dievčatá potrebujú ešte fyzicky aj psychicky dospieť. Na druhej strane si aj takto chceli vyriešiť nedostatok pracovnej sily v rodine.

Často sa takéto skoré sobáše dávali do súvislosti s neskoršími problémami v rodine až s rozpadom vzťahu a znenávidením sa manželov.

Navyše, dialo sa to v časoch, keď sa pre jednodetstvo zužoval okruh potenciálnych partnerov, preto bolo ľahšie niekoho „zabezpečiť“ vopred a mať istotu.

Všimnite si vtedajšie kroje a najmä ozdoby hláv dievčat. Známe sú dievčatá s bohatými partami z Veľkého Lomu z vynikajúcich fotografií Karola Plicku.  Zrazu boli honosné a bohato zdobené.

Na jednej strane možno išlo o prezentáciu majetkových pomerov rodiny dievčaťa, v tomto kontexte však išlo aj o prilákanie potenciálneho partnera zo stále sa zužujúceho okruhu. Niečo podobné o správaní samičiek a samčekov poznáme aj z biológie.

Na začiatku jednodetstva bola snaha evanjelických roľníkov nedeliť majetky a nechudobnieť. O niekoľko generácií neskôr sa však prejavili negatívne dôsledky. Čo všetko to spôsobilo?

V prvej a druhej generácii sa vďaka jednodetstvu sceľovali majetky, gazdovia bohatli, skvalitňovalo sa ich bývanie, mali lepšie životné podmienky. V ďalších generáciách prichádzali prvé problémy, a ešte neskôr už rodiny a priestor zasiahli naplno.

Majetky totiž zrazu boli obrovské a nemal na nich kto pracovať. To však bola len časť dôsledkov. Postupne sa zužoval aj okruh potenciálnych partnerov. V neskoršom štádiu uplatňovania jednodetstva už boli pre dcéry bohatých gazdov dobrí aj sluhovia bez majetku. Išlo len o to, aby sa do rodiny získala pracovná sila.

Keďže ľudí ubúdalo, čoraz drahšie bolo aj prenajímanie si sluhov. V praxi sa to prejavovalo tak, že rodina, ktorá mala povedzme dva domy s hospodárstvom, jeden nechala chradnúť a rezignovala aj na obrábanie časti polí.

Ľudia, ktorí sa snažili stíhať obhospodáriť všetko, boli zrobení a unavení, únik hľadali v alkohole, čo postupne rodiny deštruovalo. Dobová publicistika opisuje vtedajšie 20-ročné ženy tak, že majú výzor ako štyridsiatničky.

Pre spomínané regióny tiež boli typické lazy. Evanjelické zrazu začali pustnúť. Je to paradox. Evanjelické lazy pustnú, no v rovnakom čase tu zároveň takýto typ osídlenia vzniká. Prinášajú ho prisťahovalci z oblasti Podpoľania, bohatí na deti. Mnohé oblasti a dediny napriek tomu ostali prázdne, vyľudnené.

Kým v katolíckych rodinách, kde bolo viac detí, si mohli dovoliť luxus, že niektoré deti šli študovať a ďalšie pracovali na gazdovstve, ak z domu odišlo jediné dieťa evanjelikov, pre rodinu to bola pohroma. Dom a hospodárstvo ostali opustené.

Celkovo vzaté – evanjelici a celé ich rody so stáročnou históriou v podstate začali vlastným rozhodnutím a jeho nezamýšľanými dôsledkami vymierať. Nebyť pomerne výrazného prisťahovalectva z oblasti Podpoľania, depopulácia priestoru by mala ešte fatálnejšie následky.

Pristavme sa pri ženách, ktoré už v mladosti vyzerali oveľa staršie. Dobové správy opisujú 20- a 30-ročné ženy bez životného elánu a iskry. Ich vzhľad navodzoval dojem, akoby mali o desať či dvadsať rokov viac. Jeden autor dokonca uvádza, že „na jarmoku v Rimavskej Seči pozoroval som, ako sťa múmie motajú sa tam mladé ženy, sotva 22-ročné. Nesmeje sa ani jedna“.

Bol to dôsledok prepracovania na gazdovstvách od veľmi mladého veku, kde pre jednodetstvo chýbali pracovné sily, psychiky po potratoch, neraz aj zdravotné komplikácie, ktoré po nich nastali, a podobne.

Tie ženy najmä dreli a ich citové utrpenie nik neriešil. Zostávalo v ich vnútri a možno ich nahlodávalo viac než fyzická práca, ktorou ho mohli potláčať.

Zanikajúci objekt tradičného obydlia v Šuli, okres Veľký Krtíš. Foto – Ján Aláč

Čo na príčiny jednodetstva hovoria etnografi?

Je vysvetľované napríklad zrušením poddanstva v roku 1848, teda tým, že roľníci dostali definitívnu výmeru pôdy, ktorá sa už nedala získavať inak ako kúpou alebo vhodnou „sobášnou politikou“.

Mňa osobne toto vysvetlenie neuspokojuje, pretože pokles počtu cirkevných zborov cirkevný historik a znalec histórie evanjelických zborov v Novohrade, Štefan Adamovič, identifikuje už v 70. rokoch 19. storočia.

Ak by bolo príčinou zrušenie poddanstva, ešte v 70. – 80. rokoch by sa do reprodukčného veku dostávali ročníky z obdobia pred rokom 1848 a úpadok zborov a celkový pokles počtu obyvateľov by sa musel prejaviť neskôr. Navyše, zrušenie poddanstva ako príčina nedáva vysvetlenie, prečo sa jednodetstvo spočiatku presadilo len v určitých regiónoch a nie celoplošne.

Máte teda lepšie vysvetlenie?

Ponúkam ako alternatívu ďalšie dve možnosti, kde je zohľadnený aj regionálny rozmer pôsobenia jednodetstva. Ak akceptujeme, že jednodetstvo je v priestore Novohradu, Hontu alebo Gemera-Malohontu prítomné od začiatku 19. storočia, a pravdepodobne bolo prítomné i skôr, je otázkou, čo je pre tento priestor charakteristické v predchádzajúcom období.

Tu sa odpoveď priam ponúka. Je to masívne vysťahovalectvo Slovákov – evanjelikov na Dolnú zem. Veľmi výrazné bolo práve v týchto regiónoch. Máme veľmi dobre spracované procesy ich sťahovania, formovanie dolnozemských komunít a podobne, veľmi málo však vieme, čo to spôsobilo v nastavení tých, čo zostali.

Konkrétne?

Otázne je, či menší počet ľudí nespôsobil akúsi zmenu „nastavenia“ tých, čo zostali v čiastočne vyľudnenom priestore, kde zrazu bola k dispozícii „voľná“ pôda, pričom dôsledkom bolo možno aj mierne zvýšenie kvality života.

Druhé možné vysvetlenie – keď sa pozrieme na mapu Uhorska a všimneme si oblasti, kde zavládlo jednodetstvo v rokoch 1901 – 1910, vidíme, že všade ide o miesta, kde sa miešali konfesie aj národy.

Postihlo to trebárs maďarských kalvínov na juhu Uhorska, ktorí žili v Baraňskej stolici, teda v priestore, kde prichádzali do kontaktu s Maďarmi – rímskokatolíkmi, Chorvátmi a so srbským pravoslávnym obyvateľstvom.

Jednodetstvo tiež bolo identifikované medzi sedmohradskými Sasmi, ale aj v priestore Báčky, Banátu a Sriemu, ktorý bol zmesou rôznych národov a náboženstiev. A platí to aj pre Novohrad, Gemer-Malohont a Hont, keďže ide o územia, kde žili Slováci aj Maďari, ktorí sa navyše odlišovali aj konfesionálne.

Nerozumiem, aký vplyv na to mali rôzne konfesie na jednom území.

Konfesia, respektíve príslušnosť k nejakej cirkvi, bola v tých časoch mimoriadne dôležitá, dokonca dôležitejšia ako národnosť. Zrejme tam rolu zohrával faktor ohrozenia – strachu, či už reálneho, alebo domnelého.

Na ten evanjelici v Novohrade alebo Gemeri-Malohonte, ale napríklad i kalvíni v maďarskom prostredí reagovali snahou majetkovo zosilnieť a i takýmto spôsobom sa vymedziť voči iným. Potreba vymedziť sa alebo pocit ohrozenia či strachu môžu byť silnejšie faktory zmien, než sa na prvý pohľad môže javiť.

Doboví kritici jednodetstva vnímali ako vinníkov maďarských kalvínov. Vraj to prišlo od nich.

Áno, v tom čase boli Maďari všeobecne obviňovaní, že toto zlo prichádza z juhu, hoci to nebola pravda. Niekedy to v dobovej publicistike nadobúda význam, akoby jednodetstvo priam exportovali.

Šlo o konšpiráciu. Musíme to však vnímať v dobovom kontexte. Tento postoj zastávala slovenská inteligencia, ktorá mala nedobrú skúsenosť spred roka 1918, a zároveň Maďarsko sa nikdy nezmierilo s Trianonom, pričom sa netajilo ani svojimi revizionistickými ambíciami. Jednodetstvom postihnuté regióny navyše hraničili práve s Maďarskom, kde bolo rozšírené.

Kedy sa vlna jednodetstva skončila? A skončila sa vôbec? Dnes platí, že mnohopočetné rodiny fungujú najmä v chudobných či vylúčených komunitách – rómskych osadách, favelách, slumoch. Čím vyššia životná úroveň, tým menej detí.

Toto je ten typ problému, pri ktorom platí, že anomálie a negatívne javy z minulosti sa časom stanú štandardom, nad ktorým sa už nik ani nepozastavuje. Čo bolo v minulosti chápané extrémne negatívne a ako prejav hazardu, je dnes prejavom zodpovedného správania.

Naopak, viac detí je znakom nerozvážnosti. A možno je to celkom prirodzené. V porovnaní s dominantne agrárnym prostredím v období pred storočím sa zásadne zmenili podmienky a hodnoty života.

Platí však, že skvalitnenie životnej úrovne znamená zníženie, respektíve stabilizáciu pôrodnosti. Koniec koncov, aj v oblastiach postihnutých jednodetstvom sa to najprv prejavilo v bohatších rodinách.

Citujem z vášho materiálu: Postoj slovenskej inteligencie z hľadiska hrozby jednodetstva vystihol Július Adamiš v Cirkevných listoch z roku 1936. „Kým sa táto rakovina javila len u iných národov, s akousi škodoradosťou sme ukazovali na ňu, ale dnes, keď sa do nás zažrala, tak neradi hovoríme a tak málo píšeme o nej.“ Dôsledky jednodetstva akoby ľuďom fakt došli až po vyše sto rokoch.

Katolíci do istého obdobia nemuseli jednodetstvo vôbec ako problém chápať, tých sa to vtedy prakticky netýkalo. Bol to problém „tých druhých“, evanjelikov.

Treba si uvedomiť, že ide o časy, keď konfesionálna príslušnosť ešte stále zohrávala výraznú úlohu v identite ľudí. Zásadný problém to bol pre evanjelickú inteligenciu z postihnutých regiónov. To uvedomenie si prichádzalo postupne.

Ako prví si to všimli učitelia v školách v podobe zásadného úbytku detí a evanjelickí farári pri letmom pohľade do matrík narodených a sobášených.

Problém bol, že ani evanjelický farár sa nemohol postaviť voči celému dedinskému spoločenstvu. Otázne je, či to mnohí z nich nepochopili tak, že pre silnú zakorenenosť tohto reprodukčného modelu to ani nemá zmysel.

Navyše, aj mnohí z nich podľahli tomuto trendu. Až v roku 1950 na konferencii o depopulácii vo Zvolene sa evanjelici z postihnutých regiónov uzniesli zamedziť pôsobeniu bezdetných farárov v zboroch postihnutých jednodetstvom. To však už bolo neskoro.

Pre cirkev však malo jednodetstvo hrozivé dôsledky – ak bolo málo detí, bolo aj menej krstov, sobášov, pohrebov, za ktoré farári dostávali peniaze. Klesal aj celkový počet veriacich a cirkev vlastne nemal kto financovať.

V spomínaných regiónoch cirkev naozaj upadala a hrozil reálny zánik viacerých farností. Štát síce na chod cirkví prispieval už vtedy, evanjelickí farári však s veriacimi uzatvárali takzvané vokátory, kde bolo rozpísané, koľko majú dať za narodenie, krst, sobáš, pohreb, o čo sa majú na farnosti starať a podobne. Keď veriacich ubúdalo, pociťovalo sa to aj na príjmoch.

Aby sme však nezostali len na tejto úrovni. Možno horšie to bolo s vedomím, že zaniká svet, ktorého boli títo evanjelickí farári súčasťou. Toto vedomie mohlo byť ešte horšie. Evanjelici v Novohrade prežili protireformáciu, neskôr rekatolizáciu, svoju úlohu si zastali aj pri obrane jazykových a národných práv, podiel mali aj pri vzniku Československej republiky v roku 1918.

Ich sila sa okrem viery a Písma skrývala v rodinnom prostredí. Priezvisko v evanjelickom prostredí nereprezentovalo len jednu najznámejšiu osobnosť, ale niekoľko príslušníkov rodu, ktorý sa viac či menej výrazne zapísali do našich národných či kultúrnych dejín.

Paradoxne, skaza nakoniec prišla nie zvonka, ale zvnútra tohto prostredia prienikom jednodetstva do evanjelických rodín. Stačilo na to niekoľko desaťročí.

Posledný zachovaný objekt na zaniknutých Brusníckych štálikoch v okrese Veľký Krtíš. Foto– Ján Aláč

Celé to prešlo do podoby, že sa jednodetstvom začal zaoberať aj československý  štát. Rodiny chcel k viacerým deťom motivovať nižšími daňami.

Nie tak celkom. Išlo skôr o snahu evanjelickej inteligencie, aby proti tomuto trendu zakročil štát. Navrhovali, aby štát zdanil vyššou sadzbou bezdetné alebo jednodetné rodiny.

Dokonca bolo navrhované, aby po ich smrti časť majetku prepadla v prospech štátu. Predpokladali, že takáto hrozba by mohla mať pozitívny efekt za súčasného pôsobenia podpory mnohodetných rodín, ktoré by dostávali výživové doplnky a podobne.

Problém bol, že o tom uvažovali skôr publicisti, ako politici, navyše, celková pôrodnosť na Slovensku napriek jednodetstvu v istých regiónoch bola vyššia ako v Čechách. A siahnuť niekomu na majetok bolo dosť problematické.

A bola tam aj iná vec – jednodetstvo už v tom čase bolo aj záležitosťou rodín úradníkov v štátnej správe, ak ich berieme ako nejakú samostatnú vrstvu. Tí by nikdy nesúhlasili, aby za to platili vyššími daňami. Reštriktívne opatrenia by jednoducho neprešli, pretože by postihovali túto vrstvu a inteligenciu ako celok.

Advokát a politik Ľudovít Bazovský v roku 1929 napísal: „A rozožiera sa morová rana táto evanjelikov augsburského vyznania cirkvi na Slovensku medzi slovenským evanjelickým ľudom tým viac a tam viac, čím viac a kde ľud majetnie. Ľud náš v dôsledku pozemkovej reformy na viacerých miestach obdržal hory, pastviny, zeme a lúky. Za zemskými majetkami aj ďalej pachtí, ale detí nechce mať. V jednom dome je syn jedináčik, v druhom dcéra jedináčka. Mocní gazdovia obaja. Dvoch mladých zosobášia a zostane potom už len jeden dom a jedna rodina k vyhynutiu. Toto je obvyklý obraz. Tu si treba uvedomiť, že hoci nechcem za nič mať aj to, jednako nemajú pravdu tí, čo príčiny jednodetstva a bezdetstva hľadajú výlučne v hospodárskych príčinách.“

Bazovský je kontroverzná osoba, ako to už s našimi vlastencami býva – najskôr sú nesmierne statoční, potom si niektorí z nich ťažko vybudovanú povesť zásadne naštrbia.

Do roku 1918 si ako advokát v Lučenci a aktér slovenského národného pohybu v Novohrade vytrpel mnohé príkoria, keď sa však v roku 1918 dostal na miesto Novohradského župana, ani on sa neubránil pokušeniu zneužiť svoje postavenie na osobný prospech. I preto bol županom len veľmi krátko. Neskôr sa dal do služieb maďarskej iredenty. Jeho životný príbeh však nemožno zredukovať na niekoľko riadkov, ktoré jeho osud skôr skreslia.

V každom prípade to bol veľký bojovník proti jednodetstvu. Sám mal osem detí – sedem synov a jednu dcéru. Potomkov z nich mali len dve jeho deti. Šialený paradox.

Ako sa v dôsledku jednodetstva menila architektúra obydlí?

Keď rodiny najskôr bohatli, staré drevené a archaicky pôsobiace stavby sa menili na kamenné, pribúdala štuková výzdoba, secesné prvky, každý sa chce ukázať. Zrazu nešlo o malé jedno- či dvojizbové domčeky, pribúdali ďalšie miestnosti, zväčšovali sa aj dvory. A mnohé rodiny mali zrazu domov viac.

Neskôr sa všetko mení – domy začínajú pustnúť, dvory tiež, políčka sú neobrobené, zarastené burinou. Kým na Orave, Horehroní či Liptove sa dodnes v dobrom stave zachovali staré drevenice, v regiónoch s jednodetstvom ľudia postupne na ich udržiavanie rezignovali a prestali sa starať o to, o čo nevládali. Nemal sa kto.

Historik umenia Václav Vydra na základe skúsenosti s Novohradom z druhej polovice 20. rokov 20. storočia napísal, že aspoň jedna z tunajších dedín by mala byť zachovaná ako príklad ľudového staviteľstva. Žiaľ, nestalo sa tak.

Na usadlosti tak už dnes vplýva len počasie a postupne sa nenávratne rozpadávajú. Takto zanikli celé rody, osady a dediny, takže nám už nemá kto sprostredkovať ich pamäť. Ak aj niektoré prežili, domy poskupovali chalupári, ktorí o minulosti tých miest nič netušia. Nie sú už nositeľmi ani sprostredkovateľmi ich pamäti.

Minulý rok som chodil po dedinách Novohradu, trochu fotografoval a trochu aj hľadal pamätníkov. Zistil som, že už nie je také jednoduché nájsť starousadlíkov, ktorí by boli sprostredkovateľmi príbehov, ktoré počuli od predchádzajúcich generácií.

Nadobro sa tak vytráca kontinuita príbehov, ktoré by sa mali odovzdávať z generácie na generáciu, potenciál na monografie a podobne. Aj preto sa snažím pátrať a písať o tom. Mnohokrát ide skôr o pohľad zvnútra priestoru, kde sa nedá vyhnúť emóciám.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie