Ako evanjelici sami seba na juhu stredného Slovenska takmer vyhubili

Trend jedného dieťaťa v rodine a množstvo potratov u evanjelikov zlikvidovali celé rody.

Ján Aláč. Foto – archív J. A.

JÁN ALÁČ sa narodil v roku 1979 vo Veľkom Krtíši, vyštudoval environmentálnu ekológiu na UMB v Banskej Bystrici, kde si urobil aj doktorát. Pracuje ako dokumentátor a vedúci Oddelenia dokumentácie a  správy zbierok v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. Na konte má viac publikácií a štúdií (kniha Tu spočíva kvet, čo zanechal svet o ľudových náhrobníkoch v Novohrade získala 3. miesto pri oceňovaní Najkrajšej knihy a propagačného materiálu o Slovensku za rok 2015 v kategórii Knihy o kraji a regióne, vydal monografiu o obci Závada, v ktorej žije, a je tiež spoluautorom publikácie o mlynoch a mlynárstve v Gemeri a Malohonte). Aktuálne mu v publikácii s názvom Tajní vrahovia vychádza populárno-náučná štúdia o jednodetstve na juhu stredného Slovenska, ktoré spôsobilo zánik množstva rodov a vyľudnenie celých dedín a regiónov predtým evanjelikmi bohato osídlených oblastí.

Kde ste sa dostali k téme jednodetstva v evanjelických rodinách, ktorú v roku 1916 farár, pedagóg a cirkevný historik Ján Bienik priamo označil za pliagu, rakovinu a nákazu rodín? Týkalo sa to oblastí na juhu stredného Slovenska – Novohradu, Hontu, Gemera a Malohontu.

Zaujíma ma história priestoru, kde žijem a pôsobím. V roku 2000 som začal najprv s fotografovaním typicky novohradských ľudových náhrobníkov a postupne k nim pribudla ľudová architektúra, ale i krajina.

Pri čítaní dobovej publicistiky, kroník a próz človeku v istej chvíli prirodzene napadne otázka, prečo Novohrad, kedysi bohatý na ľudí, je dnes vyľudnený, s opustenými a chátrajúcimi objektmi škôl, fár alebo celých dvorov a hospodárstiev.

Pritom to bol v minulosti priestor, ktorý poskytoval dostatok inšpirácie napríklad pre prózy Boženy Slančíkovej-Timravy, ale i bohatý na osobitý ľudový výtvarný prejav a zaujímavých ľudí.

Pre tento stav som začal hľadať vysvetlenie. S vysvetlením, že úpadok je dôsledkom celospoločenských a hospodárskych zmien po roku 1989 a zániku poľnohospodárskej prvovýroby sa uspokojiť nedalo.

Trend jednodetstva u nás začal nastupovať začiatkom 19. storočia. Jeho katastrofálne dôsledky sa však prejavili až o niekoľko generácií neskôr. Podstatou jednodetstva bolo mať v rodine jedno, maximálne dve deti, evanjelickou časťou južných častí Slovenska teda výrazne prebehla vlna toho, s čím oveľa neskôr prišla komunistická Čína. Čo bolo dôvodom?

V čínskej politike jedného dieťaťa išlo o rozhodnutie vedenia krajiny – strany, aby sa zmiernila populačná explózia. V prípade evanjelikov v regiónoch Novohrad, Hont alebo Gemer-Malohont išlo o proces, za ktorým nemožno nájsť žiadne konkrétne rozhodnutie alebo dátum.

Ide o viacero vplyvov, ktoré sa spojili v jeden celok. Dôležitým bola konfesionálna príslušnosť, nebola však jediným faktorom. Najväčším problémom pri identifikácii príčin je časový odstup od nástupu jednodetstva, teda regulácie pôrodnosti, a už celkom jednoznačných negatívnych dôsledkov, čo je niekoľko generácií.

V zásade išlo o to, aby sa nedelili majetky, aby dané rodiny neschudobneli. Išlo teda o ochranu pred schudobnením. Kto mal viac detí, bol ostatnými v dedinskom spoločenstve kritizovaný a vysmievaný.

Tento tlak však prichádzal aj zvnútra jednotlivých rodín. Jednodetstvo sa pritom nezabezpečovalo primárne antikoncepciou, ale aj dosť riskantnými metódami potratov.

V štúdii uvádzate, že „racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok a odovzdať ho jednému potomkovi sa mnohokrát menila na strašné ľudské a rodinné tragédie“. Mali ste ma mysli práve interrupcie?

Áno, aj. Tragédie však spôsobovali viaceré okolnosti. Nezabúdajme na vtedajšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, domáce spôsoby a metódy liečenia, vysokú úmrtnosť detí, či vek dožitia mnohých z nich.

Jednodetstvo znamenalo aj odsúvanie narodenia dieťaťa do vyššieho veku. Keď jediné dieťa zomrelo a rodičia už pre svoj vyšší vek nemohli mať ďalšie dieťa, bola to pre rodinu nesmierna tragédia. K tým tragédiám však patrila aj smrť žien ako dôsledok zásahov prerušujúcich tehotenstvo.

Na mnohých cintorínoch v Novohrade alebo Honte sú dodnes náhrobníky z 20. a 30. rokov minulého storočia, z ktorých vyplýva, že zomieralo až zarážajúce množstvo mladých žien. Sú na nich fotografie žien v krojoch.

Boli krásne, mnohé z nich sa však nedožili ani len svojej dvadsiatky. Významná etnografka Soňa Kovačovičová si to isté všimla trebárs na cintorínoch v Lešti pri výskume pred definitívnym zánikom obce v roku 1951.

Spisovateľka Hana Ponická si zase to isté uvedomila na cintoríne v Ábelovej. Uvádza to v próze Ábelovský dom z roku 1958.

Čo bolo príčinou?

Práve potraty, teda umelé zásahy do organizmov mladých žien, „vyhnanie“ plodu vo vtedajších hygienických podmienkach. V lepšom prípade to spôsobovalo trvalú neplodnosť, čo však bola tiež tragédia sama osebe. V horšom prípade ženy v dôsledku potratov zomierali na rôzne komplikácie či otravu krvi.

Dobová publicistika hovorí o sebectve bezdetných párov, aby si zlepšili materiálny život. V skutočnosti však zrejme išlo viac o dôsledok týchto konkrétnych tragédií ako smrť dieťaťa vo veku, keď už rodičia nemohli mať ďalšie dieťa.

Mohlo však tiež ísť o dôsledok neplodnosti spôsobenej predchádzajúcimi zákrokmi. Je otázka, či bezdetnosť konkrétnymi dedinskými spoločenstvami nebola s pochopením akceptovaná viac ako viacdetné rodiny.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Kto ženy tlačil k potratom? Manželia? Otcovia? Evanjelická komunita?

V časoch jednodetstva to bola medzi evanjelikmi v spomínaných regiónoch nepísaná, no o to pevnejšie zafixovaná norma, nad ktorou sa už nik nepozastavoval. Ľudia to v sebe mali zafixované ako štandard. Jednoducho druhé dieťa sa mohlo narodiť, len ak to prvé zomrelo.

Ak by sme sa teraz preniesli do obdobia pred sto rokmi a spýtali sa ľudí v novohradskej dedine, prečo majú len jedno dieťa, asi by nám nerozumeli, čo sa ich pýtame. Tak to bolo v ich dedine, v susednej dedine, a tiež v ďalších okolitých. A tak to bolo aj v predchádzajúcej generácii. Patrilo to k ich svetu a spôsobu myslenia.

Mnohé páry zase odsúvali svoje prvé dieťa do vyššieho veku, lebo prioritou bolo pracovať na gazdovstve. Malé dieťa totiž na istý čas nutne vyradilo minimálne jednu pracovnú silu – matku.

Tvrdíte, že jednodetstvo malo nezanedbateľný vplyv aj na morálku ľudí.

Ak si myslíme, že tieto praktiky spolu s ich tragickými dôsledkami neovplyvnili vtedajších ľudí, napríklad aj na úrovni psychiky u žien a morálky u celých spoločenstiev, sme na omyle. Lenže to sú veci, ktoré sa explicitne nedostali do kroník ani iných záznamov. Zostávali vo vnútri dedinských spoločenstiev, v ktorých sa diali.

Doboví autori v 19. storočí a v prvých desaťročiach 20. storočia si všimli aj ďalší jav – vtedajšia mládež zrazu začala sexuálne žiť aj pred manželstvom. Nechcené dôsledky sa riešili rovnakým spôsobom.

V dobovej publicistike alebo archívnych materiáloch sa dokonca uvádza, že mladých v tom podporovali aj samotní rodičia: „veď sú jedináci, môžu všetko“. Stále pritom hovoríme o silne veriacom evanjelickom prostredí.

V štúdii píšete, že mať viac detí v rodine bolo hanbou aj napriek tomu, že ľudia si uvedomovali riziká, ktoré boli vzhľadom na charakter zdravotnej starostlivosti a vysokú detskú úmrtnosť veľké a pre mnohé rodiny fatálne. Potom však konali iracionálne, nie?

Pre človeka je to v istom zmysle charakteristické. Krátkodobé výhody bežne uprednostňujeme na úkor rizík a negatív, ktoré sú zreteľné, no môžu či majú prísť v dlhšom časovom horizonte. Pred tými veľmi ochotne a radi zatvárame oči.

To platí v prípade jednodetstva v minulosti, ale i dnešného správania sa k prírode, na ktoré s určitosťou doplatia ďalšie generácie. V istom zmysle ide o analógiu. Je to možno prisilné, ale pravdivé.

Jednodetstvo sa v rodinách uchytilo napriek obrovskému riziku, že dieťa zomrie. A deti zomierali a celé rodiny a rody zanikali. Na mnohé z nich zostala ešte istý čas spomienka v podobe označenia dvorov či rodín pôvodnými rodovými menami tých, ktorí tam kedysi žili, ale aj to sa vytráca.

Ján Čaplovič, ktorý sa narodil v Príbelciach neďaleko Veľkého Krtíša, v diele Slováci v Uhorsku v prvej polovici 19. storočia zaznamenal rôzne praktiky antikoncepčnej mágie. A tie teda boli fakt divoké.

Ľudia boli pomerne poverčiví, takže regulácia pôrodnosti sa, celkom logicky, v priestore postihnutom jednodetstvom premietala do množstva rituálov, zvykov a praktík. A možno si tými zvykmi len legitimizovali to, čo sa v skutočnosti dialo.

Citujem Čaploviča: „Koľko priečok na rebríku nevesta prejde naspäť, keď vystupuje nahor, toľko rokov nebude mať pôrod ani dieťa. Koľko detí chce nevesta v manželstve mať, na toľko prstov si musí v kostole sadnúť a po sobáši musí tými istými prstami niečo robiť. Ktorá nechce mať žiadne deti, má pred spaním hodiť do najbližšej studne zamknutú a predtým makom naplnenú visiacu zámku. Verí sa, že nebude mať deti, kým zámka bude ležať v studni. Pred sobášom sa má na chvíľu postaviť na deväť kôs alebo kosákov.“

Podobné zvyky si všimla aj Božena Němcová, ktorá sa v roku 1852 ocitla na západe Novohradu, kam odišiel jej muž. V Chrťanoch zase neveste pri odchode na sobáš do evanjelického kostola v Závade dali jeden struk cesnaku, aby mala len jedno dieťa. Koľko položila nevesta prstov na chrámovú kľučku pri vstupe do kostola, toľko mala mať detí v manželstve.

V Slovenských Kľačanoch ľudia nenávideli sovu a kuvika, pretože sa na zimu sťahovali z hôr do stodôl v obci. V stodolách boli dedinčanmi prenasledovaní, pretože ich večerné kuvikanie a húkanie vraj znamenalo plod u ženských. Ich vyháňaním si takto chránili jednodetstvo.

V Turom Poli, keď žena prišla z „vácky“ domov, staršie ženy jej radili, aby si rýchlo sadla na mažiar, čím si zabezpečí, že nebude mať hneď deti.

To sa fakt nenašli racionálnejšie metódy antikoncepcie?

Pre presnosť si pomôžem citovaním z môjho textu. Ako antikoncepčný prostriedok bol uplatňovaný sedací kúpeľ v roztoku horkej soli. Z iných praktík bola využívaná súlož počas menštruácie alebo prerušovaná súlož.

Riešením bolo aj oddelené spávanie manželov, či dokonca vyhýbanie sa pohlavnému styku. Dohľad nad sexuálnou abstinenciou mávala často svokra alebo gazdiná domu.

Doložené je tiež spanie nevesty so svokrou. V dedinskom prostredí to však boli predovšetkým ženy – gazdiné, ktoré nielen v rodinách, ale v celých spoločenstvách zabezpečovali dodržiavanie platných noriem – vrátane jednodetstva.

Dialo sa to napriek tomu, že predovšetkým ony, viac než muži, boli konfrontované s tragickými dôsledkami, či už ako obete, alebo priame účastníčky zákrokov.

Sexuálna abstinencia sa zase prejavila nárastom mimomanželských vzťahov, ktorých dôsledkom bolo nezriedka aj nechcené tehotenstvo. V etnografickej literatúre, napríklad v diele Tradície slovenskej rodiny z roku 1997 od Botíkovej a kolektívu sa je možné dočítať, že v jednodetných oblastiach boli doložené aj prípady pohlavného styku mužov i žien so zvieratami.

V dobových matrikách sú deti z mimomanželských vzťahov pri krstoch označované, že pochádzajú „z nečistého lože“ alebo ako „nepoctivý pôvod“. To sa ženy samy priznávali, že mali pomer s iným chlapom ako manželom?

Matriky vtedy viedli evanjelickí farári. Nežili odtrhnutí od toho, čo sa v cirkevnom zbore deje. Netreba si nahovárať,  že by nerozumeli aj ľudským slabostiam. Myslím, že v tom je veľkosť mnohých – že mali ľud radi aj s jeho chybami.

V matrikách sa však tento pôvod uvádzal, najmä ak matka neuviedla meno otca. To neznamená, že mimomanželských vzťahov a detí nebolo viac. To je však presne ten typ informácie, ktorá zostáva istý čas prítomná v pamäti ľudí  a s pamätníkmi sa postupne stratí. A tak je to asi aj správne.

Ako prebiehali samotné potraty?

Oficiálne boli nelegálne, v praxi sa diali vo veľkom. Mimo komunity sa informácie o nich nedostávali. Kde nie je žalobca, nie je ani páchateľ.

Otázka je, kto by mal byť obvinený alebo trestaný. Mali to byť ženy, ktoré podstupovali zákrok? Alebo ženy, ktoré ich vykonávali,? Alebo to mala byť blízka a širšia rodina, ktorá ich k tomu nútila?  A nemalo to byť celé dedinské spoločenstvo, ktoré žilo v predstave, že to tak má byť, hoci cítilo, že to správne celkom nie je?

Pre vyvolanie potratu bola užívaná pálenka, v ktorej tri dni máčali bielu ľaliu. Z rovnakého dôvodu ženy skákali z vyššieho miesta, nahýnali sa cez okraj suda, kúpali sa vo vriacej slanej vode, ale tiež

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Prvá kniha od Karola Sudora Ešte raz a naposledyViac info

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |