Ako evanjelici sami seba na juhu stredného Slovenska takmer vyhubili

JÁN ALÁČ (1979) sa narodil vo Veľkom Krtíši, vyštudoval environmentálnu ekológiu na UMB v Banskej Bystrici, kde si urobil aj doktorát. Pracuje ako dokumentátor a vedúci Oddelenia dokumentácie a správy zbierok v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote. Na konte má viac publikácií a štúdií (kniha Tu spočíva kvet, čo zanechal svet o ľudových náhrobníkoch v Novohrade získala 3. miesto pri oceňovaní Najkrajšej knihy a propagačného materiálu o Slovensku za rok 2015 v kategórii Knihy o kraji a regióne, vydal monografiu o obci Závada, v ktorej žije, a je tiež spoluautorom publikácie o mlynoch a mlynárstve v Gemeri a Malohonte). V publikácii s názvom Tajní vrahovia mu vyšla populárno-náučná štúdia o jednodetstve na juhu stredného Slovenska, ktoré spôsobilo zánik množstva rodov a vyľudnenie celých dedín a regiónov predtým evanjelikmi bohato osídlených oblastí.

Kde ste sa dostali k téme jednodetstva v evanjelických rodinách, ktorú v roku 1916 farár, pedagóg a cirkevný historik Ján Bienik priamo označil za pliagu, rakovinu a nákazu rodín? Týkalo sa to oblastí na juhu stredného Slovenska – Novohradu, Hontu, Gemera a Malohontu.

Zaujíma ma história priestoru, kde žijem a pôsobím. V roku 2000 som začal najprv s fotografovaním typicky novohradských ľudových náhrobníkov a postupne k nim pribudla ľudová architektúra, ale i krajina.

Pri čítaní dobovej publicistiky, kroník a próz človeku v istej chvíli prirodzene napadne otázka, prečo Novohrad, kedysi bohatý na ľudí, je dnes vyľudnený, s opustenými a chátrajúcimi objektmi škôl, fár alebo celých dvorov a hospodárstiev.

Pritom to bol v minulosti priestor, ktorý poskytoval dostatok inšpirácie napríklad pre prózy Boženy Slančíkovej Timravy, ale i bohatý na osobitý ľudový výtvarný prejav a zaujímavých ľudí.

Pre tento stav som začal hľadať vysvetlenie. S vysvetlením, že úpadok je dôsledkom celospoločenských a hospodárskych zmien po roku 1989 a zániku poľnohospodárskej prvovýroby, sa uspokojiť nedalo.

Trend jednodetstva u nás začal nastupovať začiatkom 19. storočia. Jeho katastrofálne dôsledky sa však prejavili až o niekoľko generácií neskôr. Podstatou jednodetstva bolo mať v rodine jedno, maximálne dve deti, evanjelickou časťou južných častí Slovenska teda výrazne prebehla vlna toho, s čím oveľa neskôr prišla komunistická Čína. Čo bolo dôvodom?

V čínskej politike jedného dieťaťa išlo o rozhodnutie vedenia krajiny – strany, aby sa zmiernila populačná explózia. V prípade evanjelikov v regiónoch Novohrad, Hont alebo Gemer-Malohont išlo o proces, za ktorým nemožno nájsť žiadne konkrétne rozhodnutie alebo dátum.

Ide o viacero vplyvov, ktoré sa spojili v jeden celok. Dôležitým bola konfesionálna príslušnosť, nebola však jediným faktorom. Najväčším problémom pri identifikácii príčin je časový odstup od nástupu jednodetstva, teda regulácie pôrodnosti, a už celkom jednoznačných negatívnych dôsledkov, čo je niekoľko generácií.

V zásade išlo o to, aby sa nedelili majetky, aby dané rodiny neschudobneli. Išlo teda o ochranu pred schudobnením. Kto mal viac detí, bol ostatnými v dedinskom spoločenstve kritizovaný a vysmievaný.

Tento tlak však prichádzal aj zvnútra jednotlivých rodín. Jednodetstvo sa pritom nezabezpečovalo primárne antikoncepciou, ale aj dosť riskantnými metódami potratov.

V štúdii uvádzate, že „racionálne chápaná snaha nedrobiť majetok a odovzdať ho jednému potomkovi sa mnohokrát menila na strašné ľudské a rodinné tragédie“. Mali ste ma mysli práve interrupcie?

Áno, aj. Tragédie však spôsobovali viaceré okolnosti. Nezabúdajme na vtedajšiu úroveň zdravotnej starostlivosti, domáce spôsoby a metódy liečenia, vysokú úmrtnosť detí, či vek dožitia mnohých z nich.

Jednodetstvo znamenalo aj odsúvanie narodenia dieťaťa do vyššieho veku. Keď jediné dieťa zomrelo a rodičia už pre svoj vyšší vek nemohli mať ďalšie dieťa, bola to pre rodinu nesmierna tragédia. K tým tragédiám však patrila aj smrť žien ako dôsledok zásahov prerušujúcich tehotenstvo.

Na mnohých cintorínoch v Novohrade alebo Honte sú dodnes náhrobníky z 20. a 30. rokov minulého storočia, z ktorých vyplýva, že zomieralo až zarážajúce množstvo mladých žien. Sú na nich fotografie žien v krojoch.

Boli krásne, mnohé z nich sa však nedožili ani len svojej dvadsiatky. Významná etnografka Soňa Kovačovičová si to isté všimla trebárs na cintorínoch v Lešti pri výskume pred definitívnym zánikom obce v roku 1951.

Spisovateľka Hana Ponická si zase to isté uvedomila na cintoríne v Ábelovej. Uvádza to v próze Ábelovský dom z roku 1958.

Čo bolo príčinou?

Práve potraty, teda umelé zásahy do organizmov mladých žien, „vyhnanie“ plodu vo vtedajších hygienických podmienkach. V lepšom prípade to