Denník N

Ceny Nadácie Tatra banky nebolo len ďalšie obyčajné gala

Katarína Máliková urobila špeciálnu úpravu ľudovej piesne a predstavila ju v špeciálnom kostýme.
Katarína Máliková urobila špeciálnu úpravu ľudovej piesne a predstavila ju v špeciálnom kostýme.

Filmoví aj divadelní režiséri, spisovatelia, výtvarníci, kurátorky, grafickí dizajnéri aj hudobníci opäť získali ceny za umenie. Tento ročník však priniesol aj niečo navyše.

Najlepšie spomedzi všetkých to vyjadril grafický dizajnér Palo Bálik. Ľudia, s ktorými spolupracuje, o ňom už vedia, že má obrátený pracovný čas a rád pracuje najmä v noci, teraz pri preberaní jednej z hlavných cien Nadácie Tatra banky upozornil ešte aj na to, čo prebraním ceny na veľkom pódiu Sály opery a baletu SND zažilo viacero ocenených: „Nie sme zvyknutí stáť pred reflektormi a toľkými ľuďmi, toto bol môj životný výkon. Mesiac to bola pre mňa nočná mora, ktorá sa teraz naplnila,“ hovoril, preberajúc si sošku Múzy od Daniela Brunovského za víťazstvo v kategórii Dizajn.

Je to fakt – výtvarníci, dizajnéri či spisovatelia naozaj nie sú zvyknutí na veľké pódiá, režisérov zas spoza kamery či opony takmer nikdy nevidno a hudobníci síce na pódiách stoja, no najmä preto, aby zo seba niečo dali publiku, ako o tom hovorila aj klavírna virtuózka Daniela Varínska. Podobné „gala“ s orchestrom a so šampanským už takmer vo dverách je u nás zväčša výsadou iných povolaní.

Zdá sa však, že po niekoľkých rokoch si už organizátori všim­li, že obyčajné „gala“ tu nestačí, ak chcú umelcov presvedčiť, že sa tu môžu cítiť dobre a že je to naozaj pre nich (a nielen pre obchodných partnerov a dobré meno firmy). A tento rok sa im to naozaj podarilo.

Namiesto zlatého prachu

„Napíšte, že to bolo fakt výborné, treba ich pochváliť,“ hovorí nám Rudo Sikora okolo polnoci. Je to tak, tento víkendový večer bol naozaj vydarený. Počuli sme z minulosti o akomsi zlatom prachu a konfetách a hosteskách v antických šatách, ale nič také sa tento rok, našťastie, nekonalo.

Réžia pod vedením Juraja Johanidesa, ktorý režíroval aj krátke, vtipné a výstižné filmové dokrútky, bola naozaj výborná. Strohá scéna Michala Lošonského s využitím zdvižných plošín, ktoré sú súčasťou pódia, aj svetelný dizajn Jána Ptačina boli efektné, akurát škoda toho jedného „schodu“ na pódiu, ktorý bol trochu nebezpečný a ľahko prehliadnuteľný.

Nie je orchester ako orchester – The Konvergencie Players s dirigentom Mariánom Lejavom.

Hudobnú dramaturgiu robil Jozef Lupták, ktorý dal dokopy sprievodný orchester so živou kapelou a sprevádzali všetkých hostí.

Výborná bola Katarína Máliková v šatách od Lenky Sršňovej aj Jana Kirschner s novinkou Holubienka. Všetky hudobné čísla dopĺňali pôsobivá interaktívna videoprojekcia od Jána Šicka, ktoré celému večeru dodali ďalší neprvoplánový rozmer, naozaj hodný akcie pre umelcov.

Spomienka na Mariána Vargu, jeho Smutná ranná električka v podaní Jany Kirschner a Vlada „Slnka“ Šarišského bola z kategórie mrazivých, zimomriavkových. Škoda len, že nezaznela v úplnom závere; beatlesovka Hey Jude bola krokom vedľa, nepodarilo sa ani úplne ideálne ozvučiť všetky vystúpenia.

Štyri knihy, štyri ceny

Porota vo všetkých kategóriách je zložená z doterajších laureátov ceny a spomedzi nominácií rozhoduje o víťazoch Hlavných cien a špeciálnych cien pre mladých tvorcov do 35 rokov.

Štatisticky vzaté, najviac v uplynulom roku zarezonovali knihy. Jedna zbierka básní a tri knihy, podľa ktorých vznikol film, divadelné predstavenie aj najlepší dizajn. Hlavnú cenu v kategórii Audiovizuálna tvorba získala režisérka Iveta Grófová, ktorá úspešne sfilmovala úspešný román Moniky Kompaníkovej Piata loď. Svetová premiéra na áčkovom festivale Berlinale je veľká vec, škoda len, že rodinná dráma, v ktorej hrajú hlavné postavy malé deti, si v našich kinách našla oveľa menej divákov, než by si zaslúžila.

O bez konkurencie najvtipnejší príhovor sa postaral grafický dizajnér Palo Bálik, autor veľmi nápaditého stvárnenia knihy Neviditeľné mestá. Divadelná hlavná cena patrí režisérovi Mariánovi Peckovi, ktorý v Martine pripravil javiskovú adaptáciu drsných reportáží o sovietskych ženách, ktoré bojovali v 2. svetovej vojne. Napísala ich nositeľka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevičová a pod názvom Vojna nemá ženskú tvár vyšli aj v slovenskom preklade v Absynte.

Toto vydavateľstvo bolo za celú svoju pozoruhodnú edičnú činnosť nominované v kategórii Literatúra, no porotcovia rozhodli, že kniha roka bude len jedna. Stala sa ňou Imunita Márie Ferenčuhovej – civilná mestská poézia, ktorá úplne otvorene a zároveň inovatívne spracúva osobnú skúsenosť autorky so zdravotnými problémami.

Výstava Sen x skutočnosť – Umenie & propaganda 1939 – 1945 prilákala do Slovenskej národnej galérie rekordný počet divákov. Projekt o komplikovanom období našich dejín si prišlo pozrieť dvadsaťšesťtisíc divákov, štvornásobne viac, ako chodí na iné výstavy. Prácu kurátoriek Kataríny Bajcurovej, Petry Hanákovej a Bohunky Koklesovej ocenili právom.

V prípade hudobníkov sa ukázalo, aké ošemetné je vyberať víťaza, keď každý z nominovaných urobil niečo úplne iné. Je možné porovnať nahrávku vianočnej hudby z územia Slovenska v podaní súboru starej hudby Solamente Naturali so sólovým klavírnym recitálom Daniely Varínskej na festivale BHS a s albumom rappera Brančiho Kováča alias Veca?

O cenách v umení sa vždy veľa diskutuje, o víťazoch aj o porotcoch, na jednom sa však určite dá zhodnúť. Vždy je lepšie, keď nejaké ceny sú, ako keby neboli žiadne. Napríklad banky by pokojne mohli podporovať športovcov alebo podnikateľov, aj to robia, preto je len dobre, že niektoré z nich podporujú aj umelcov.

Ceny Nadácie Tatra banky za umenie už fungujú 22 rokov, čo je solídna tradícia, a prvýkrát sa dal sledovať priamy prenos z ich udeľovania online. Stálo to za to.

Teraz najčítanejšie