Denník N

Ceny Nadácie Tatra banky nebolo len ďalšie obyčajné gala

Katarína Máliková urobila špeciálnu úpravu ľudovej piesne a predstavila ju v špeciálnom kostýme.

Filmoví aj divadelní režiséri, spisovatelia, výtvarníci, kurátorky, grafickí dizajnéri aj hudobníci opäť získali ceny za umenie. Tento ročník však priniesol aj niečo navyše.

Najlepšie spomedzi všetkých to vyjadril grafický dizajnér Palo Bálik. Ľudia, s ktorými spolupracuje, o ňom už vedia, že má obrátený pracovný čas a rád pracuje najmä v noci, teraz pri preberaní jednej z hlavných cien Nadácie Tatra banky upozornil ešte aj na to, čo prebraním ceny na veľkom pódiu Sály opery a baletu SND zažilo viacero ocenených: „Nie sme zvyknutí stáť pred reflektormi a toľkými ľuďmi, toto bol môj životný výkon. Mesiac to bola pre mňa nočná mora, ktorá sa teraz naplnila,“ hovoril, preberajúc si sošku Múzy od Daniela Brunovského za víťazstvo v kategórii Dizajn.

Je to fakt – výtvarníci, dizajnéri či spisovatelia naozaj nie sú zvyknutí na veľké pódiá, režisérov zas spoza kamery či opony takmer nikdy nevidno a hudobníci síce na pódiách stoja, no najmä preto, aby zo seba niečo dali publiku, ako o tom hovorila aj klavírna virtuózka Daniela Varínska. Podobné „gala“ s orchestrom a so šampanským už takmer vo dverách je u nás zväčša výsadou iných povolaní.

Zdá sa však, že po niekoľkých rokoch si už organizátori všim­li, že obyčajné „gala“ tu nestačí, ak chcú umelcov presvedčiť, že sa tu môžu cítiť dobre a že je to naozaj pre nich (a nielen pre obchodných partnerov a dobré meno firmy). A tento rok sa im to naozaj podarilo.

Namiesto zlatého prachu

„Napíšte, že to bolo fakt výborné, treba ich pochváliť,“ hovorí nám Rudo Sikora okolo polnoci. Je to tak, tento víkendový večer bol naozaj vydarený. Počuli sme z minulosti o akomsi zlatom prachu a konfetách a hosteskách v antických šatách, ale nič také sa tento rok, našťastie, nekonalo.

Réžia pod vedením Juraja Johanidesa, ktorý režíroval aj krátke, vtipné a výstižné filmové dokrútky, bola naozaj výborná. Strohá scéna Michala Lošonského s využitím zdvižných plošín, ktoré sú súčasťou pódia, aj svetelný dizajn Jána Ptačina boli efektné, akurát škoda toho jedného „schodu“ na pódiu, ktorý bol trochu nebezpečný a ľahko prehliadnuteľný.

Nie je orchester ako orchester – The Konvergencie Players s dirigentom Mariánom Lejavom.

Hudobnú dramaturgiu robil Jozef Lupták, ktorý dal dokopy sprievodný orchester so živou kapelou a sprevádzali všetkých hostí.

Výborná bola Katarína Máliková v šatách od Lenky Sršňovej aj Jana Kirschner s novinkou Holubienka. Všetky hudobné čísla dopĺňali pôsobivá interaktívna videoprojekcia od Jána Šicka,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie