Keď sa rúcajú pravidlá

Známe porekadlo hovorí: všetko zlé je na niečo dobré. Teraz to vidno pri pohľade na českú politickú scénu, kde sa rúca jedno nepísané pravidlo za druhým. Jasne sa tak ukazuje, že sme doteraz žili len v demokratických kulisách, ktoré možno ľahko vymeniť kulisami inými. Môžeme to brať ako dôvod k plaču alebo ako cennú facku, ktorá nás prebudí.

Keď som pred voľbami písal, že môže nastať situácia, keď bude ANO Andreja Babiša spolupracovať s extrémistickými stranami SPD a KSČM, zasypali ma ohlasy ľudí, čo tvrdili, že to sa nikdy nestane. ANO by si vraj nepoškodilo kredit. Tieto listy mi chodili aj od voličov ANO. Keď teraz v snemovni táto hlasovacia koalícia vznikla, píšu tí istí voliči ANO, že vraj to inak nejde. Demokratické strany totiž s Babišom nechcú vládnuť. Ako rýchlo možno zmeniť názor.

Vo vedení českého parlamentu tak dnes zasadajú dvaja politici, ktorých strany neustále útočia na skupiny obyvateľstva, na demokratické princípy a na základy zahraničnej politiky. Raz spochybňujú slobodu slova, inokedy členstvo v NATO a EÚ. Dokonca by chceli referendum o vystúpení z týchto organizácií. Šéf SPD Tomio Okamura vyhlásil, že rómsky holokaust neexistoval, v táboroch boli len ľudia, ktorí nechceli pracovať. A Rómovia vraj nechcú pracovať.

Politickou scénou sa valia útoky na nezávislé médiá a je jedno, kto ich vlastní, či sú verejnoprávne alebo súkromné. Kritické otázky politikom prekážajú a zároveň ich v ére sociálnych sietí, alternatívnych médií a pretože niektoré médiá vlastnia, už ani nepotrebujú. Bohužiaľ, sa k týmto útokom Babiša, Okamuru, komunistu Filipa a ďalších pridávajú tu a tam i ostatní politici, ako Miroslav Kalousek, takže sa stiera hranica medzi klasickou a „novou“ politikou.

Po verbálnych útokoch prezidenta Miloša Zemana na ústavu (verejne oznámil, že sa ňou nebude riadiť) a ústavné zvyklosti prebieha aj spochybňovanie parlamentu. Zástupcovia ANO sa neustále sťažujú, že politika je o vyjednávaní a nie o rýchlom rozhodovaní. Ilustratívny je rozhovor s podnikateľom a poslancom ANO Pavlom Juřičkom, ktorý sa rozčuľoval, že legislatívny proces nie je efektívny, pretože predpokladá nejakú dohodu.

Dokonca navrhol, že by do snemovne mali chodiť len bohatí ľudia a pracovať zadarmo. „Do snemovne by mali ísť ľudia, ktorí sa sami o seba dokážu postarať. Nebudú závislí od štátu, budú schopní sa sami uživiť a poslancovanie budú robiť skutočne ako poslanie.“

Z toho je zrejmé úplné nepochopenie politiky, kde majú byť politici zástupcovia verejnosti a nie firiem, ktoré ich platia. O krokoch svojho šéfa však nemá pochybnosti: „Andrej je najschopnejší zo schopných.“ A nevadí mu ani spolupráca s komunistami, ktorí síce vraj kedysi terorizovali jeho rodinu, ale dnes sú „úplne iní“.

Tabu evidentne mizne, čo dokázal aj Zeman pri návšteve Ruska, kde tak veľmi podliezal Vladimirovi Putinovi, že mu to evidentne nebolo príliš príjemné. Zeman napríklad zakázal preklad z ruštiny do češtiny, pretože všetci predsa musia vedieť po rusky.

Svoj diel viny na premene majú i klasické strany, ktoré príliš dlho odmietali akékoľvek debaty o hodnotách, pretože je to vraj moralizovanie. Meradlom bola len ekonomická efektivita. Keď sa prestalo štátu dariť, táto jediná mantra ich oslabila a umožnila uspieť populistickým politikom, ktorí prebrali „materialistické“ heslá a ešte ich okrášlili národniarskymi sloganmi.

Aby sme sa teda dostali ďalej, musíme si povedať, čo nás na Babišovi, Okamurovi a Filipovi tak ľaká a prečo majú u verejnosti úspech. Je to okrem iného preto, že strany prestali ponúkať uveriteľnú a zároveň príjemnú víziu štátu. Dlho spochybňovali zmysel nezávislých inštitúcií, podkopávali nezávislé médiá a pohŕdavo odmietali občiansku spoločnosť. Ak nezmenia prístup, situácia sa nezmení a bude horšie. Ľudia musia zistiť, že demokracia ich chráni, pretože im garantuje slobodu a spravodlivosť.