Denník N

Všetci sme les. Stačiť to nemusí

Spišská Habura, jún 2017. foto – Jozef Hrabovský
Spišská Habura, jún 2017. foto – Jozef Hrabovský

Všetci sme les, ostáva už len koncovka – a tou je práve to, aby slovenské lesy prestali miznúť pred očami. Vôbec nie je isté, že sa to podarí.

Zakaždým, keď som v posledných rokoch bol doma a z Vysokých Tatier pozrel naokolo, videl som menej lesa. Zakaždým, keď som v posledných rokoch bol doma a pozrel sa po Vysokých Tatrách, videl som menej lesa.

Trvalo to viac ako desať rokov, víchrica totiž bola v roku 2004. Najprv sme sa vysporadúvali s ňou, potom sme sa vysporadúvali s lykožrútom a potom s lykožrútom, s ktorým sme sa nevysporiadali, keď sme sa s ním vysporadúvali. Vysporadúvali sme sa s napadnutými stromami a so stromami, ktoré boli príliš blízko napadnutých, potom však prišla ďalšia víchrica a zase sa bolo treba vysporadúvať.

Teraz už len ťažíme.

Spýtajte sa lesníkov – po štvrtom poldeci vám povedia, že áno, stalo sa. Nepadli len tie stromy, ktoré museli. Výsledok nie je len vizuálna katastrofa, ale aj katastrofa praktická. Schválne: ak bývate v dedine, ktorá je zhodou okolností pod kopcom a vy na tom kopci vyrúbete všetky stromy, kto alebo čo vás zachráni, keď začne pršať? Boh to nebude, ani peniaze.

Máloktorá – ak vôbec nejaká kampaň – zarezonovala tak ako kampaň za záchranu lesov. Samozrejme, nedá sa jej predsa nič vyčítať. Les je pekný, je prospešný, les chceme. Hovoríme o tom, akí sme hrdí na prírodu a príroda, to je predsa les. Len veľký cynik môže nesúhlasiť. Všetci sme les. Konečne.

A čo ďalej?

Všetci sme totiž les, sme hrdí na prírodu, zároveň však nedokážeme zabrániť jej ničeniu, nedokážeme sa ani ozvať, až kým nás k činu nepreberú obrázky mesačnej krajiny. Takmer poldruha milióna videní za necelé dva týždne, a aj tak nie je nič isté. Aj preto, že žijeme na Slovensku. Aj preto, že každý vie, že les je užitočný, ale keď na to príde, peniaze sú pre jednotlivca predsa len užitočnejšie.

Všetci sme les, ostáva už len koncovka – a tou je práve to, aby slovenské lesy prestali miznúť. Je to ako boj s fašistami: vieme, kto sú, vieme, čo aj prečo sa deje, a predsa to nestačí. Poďme krok za krokom. Nerúbme. Na úvod to stačí. Kým vyrastú nové lesy, bude to trvať niekoľko desiatok rokov – ak začneme zajtra.

Sú to práve fašisti, ktorí sa lesa chytili ako prví. Pripomenuli, že už dvakrát predložili novelu ústavného zákona, v ktorom drevo navrhovali vyhlásiť za strategickú surovinu. Blbosť, samozrejme: strategická surovina lesy nezachráni a fašisti už vôbec nie. Zmena sa musí udiať inde.

Začať by sa mohlo urobením poriadku v kompetenciách a hoci viem, že pôjdem proti nálade, hovoriť by sa malo aj o tom, kde má a kde nemá les zmysel. Príkladom by mohlo byť aj zrušenie amnestií – aj tam sa verejný tlak premenil na konkrétne politické kroky.

A stále to nemusí stačiť. Lesy nie sú amnestie, nestačí ich jedným rozhodnutím navždy zrušiť. Chrániť ich treba dlhodobo a systematicky. Vymyslieť pravidlá a potom ich dodržiavať.

Dlhodobo. Systematicky. Pravidlá. Dodržiavať. Samé problémy.

Cez víkend som bol v Nízkych Tatrách na Trangoške. Boli tam aj ľudia z Vlka. Premietol sa film, porozprávalo sa. Keď som sa ráno zobudil, všade vládlo ticho. Áno, preto som sem prišiel.

To ticho rušil len zvuk motorových píl z lesa.

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie