Denník N

Dozrel čas na nový ideový projekt

Novej generácii sa otvára alternatívna vízia. Je to výsledok vyčerpania a zrútenia neoliberálnej doktríny.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Tak asi znie výzva Michala Šimečku v skvelom generačnom príhovore Lídri VPN nám urobili službu, že stvorili Mečiara tak skoro. V príhovore, v ktorom sa vyrovnáva s dedičstvom Novembra ´89. V skutočnosti s tými reprezentantmi VPN, ktorí si jednostranne privlastnili „Nežnú revolúciu“…

Nie, nejdem sa vôbec vracať k starému, vleklému sporu o zásluhy, postoje a charakter v čase transformácie z komunistického na demokratický režim. Sporu, v ktorom si skočili do vlasov hádam všetci, ktorí patrili k pôvodnej garnitúre VPN. Ale k ideologickej paradigme, s ktorou Šimečka mladší polemizuje. Paradigme založenej na idei individuálnej slobody, odporu k štátu a štátnemu riadeniu, k velebeniu občianskej spoločnosti či nepolitickej politiky na úkor priamej účasti na moci, a vo svetovom kontexte na úzkostlivom ľpení na „prozápadnej orientácii“, na neochvejnej viere v Západ.

Proti tejto paradigme Michal Šimečka ako alternatívu veľmi ohľaduplne a jemnocitne voči jej nositeľom stavia potrebu presunu k idei solidárnej spoločnosti, ku štátu ako priestoru vytvárania sociálnej integrity spoločnosti, ku národu ako hrdo prežívanej identite.

Môžem len vrelo súhlasiť, ale s dvoma poznámkami: politický boj o alternatívu tu bol už od konca 80. rokov. Boj, ktorý alternatíva solidárnej spoločnosti prehrala. A tento boj Michal Šimečka vníma iba ako nastupujúci generačný zápas. Má moje absolútne sympatie, absolútne! Lenže tento presun z politickej konfrontácie, ktorá tu bola v rôznych podobách a to kontinuitne od Nežnej, nemožno chápať len ako generačnú výmenu.

Ponajprv to navodzuje akúsi predstavu zákonitého pokroku. Nie! To, že sa novej generácii otvára alternatívna vízia, je výsledok vyčerpania a zrútenia sa neoliberálnej doktríny. Ktorá vládla v podobe thacherizmu, pinochetizmu, reaganomiky, v koncepte trickle-down ekonomiky; v ideologickom dogmatizme minimálneho štátu, nízkych daní, nechráneného trhu práce, bezhraničnej privatizácie a neregulovaného trhu.

Tejto doktríne nekriticky podľahla celá tá intelektuálna elita vépeenky, s ktorou Michal Šimečka polemizuje. A nielen to: vytvorila nepriateľskú atmosféru voči všetkým alternatívam – ako protidemokratickým, protizápadným, protiamerickým. (V mnohých prípadoch až tak, že vyťahovala protieurópsku kartu: tvrdenia, že EÚ je socialistická, Slovensko by sa malo vyhnúť hlbšej integrácii nie sú Sulíkovým objavom, vyskytujú sa u slovenských proamerických konzervatívcov dlhodobo…) A ani dnes sa táto intelektuálna elita časti bývalej vépeenky nevzdala, a usiluje sa udržať túto pozíciu obnovovaním historicky neudržateľnej a škodlivej rétoriky o liberálnej či západnej demokracii – keď si už nie je istá ortodoxným ekonomickým liberalizmom, tak zachraňuje aspoň jeho politickú terminológiu.

Iste, na druhej strane ani alternatívy k neoliberálnej paradigme, ktoré sa rodili v stredoeurópskom priestore, nie sú žiadnymi ideálnymi lákadlami. Mali dve možné podoby: v ľavicovom variante vždy v nejakej forme etatizmu – štátna sociálna politika, jednotný systém štátneho dôchodkového či zdravotného poistenia, majoritné štátne vlastníctvo strategických podnikov, štátna regulácia cien atď. A v kresťanskom (vpravde v katolíckom) variante ako štátom sankcionovaná podpora kresťanských hodnôt – ale zasa v skutočnosti prenášanie katolíckej doktríny do činnosti štátnych škôl, zdravotníckych a vojenských zariadení, rozhodovaní súdov a do ústavného systému. Povedané starou terminológiou: klerikalizácia štátu.

V kultúrnom zmysle liberálne premýšľajúcim ľuďom prvý, ľavicový variant musel vyznievať ako priame nebezpečenstvo alebo plazivý návrat komunizmu a druhý variant ako návrat hnedých čižiem, hlinkovo-ľudáckeho klérofašizmu. A tak sa nepochybne neoliberálna politika ideologicky javila ako najprijateľnejšia, ako skutočná modernizácia krajiny, a to v súlade s prevládajúcou eufóriou definitívneho ukotvenia svetových inštitúcií v ich americko-neoliberálnom šate.

Treba však poznamenať, že väčšina slovenskej spoločnosti sa nikdy s týmto videním, vlastným úzkej elite z bývalej vépeenky, nestotožnila. Iba mimochodom, na tomto fakte postavil svoj koncept Smer: ani Mečiar, ani Dzurinda bola prvá sebaidentifikácia a budovanie sociálneho štátu druhá. Tak sa Smer čiastočne presunul na sociálnodemokratické pole, ale iba čiastočne, kým sa nezačal topiť v konzervatívno-národnej rétorike na jednej a v močiari finančných škandálov na druhej strane. Inými slovami, postaviť definitívnu alternatívu neoliberálnej doktríne v podobe solidárnej spoločnosti nedokázal.

Je úžasné, že práve v horizonte konceptu solidárnej spoločnosti začína Michal Šimečka uvažovať o potrebe ideového projektu, „ktorý rozruší trvácnosť novembrového jazyka“. A nebojí sa revitalizácie ani národných hodnôt rovnako ako potreby opustenia videnia sveta z horizontu Západu. Referenčným rámcom tak pre národnú revitalizáciu i postzápadnú víziu je mu „zjednotená Európa“. Politicky je ešte ostýchavý. Ja by som sa vôbec nebál povedať, že novým politicko-ideovým rámcom by mala byť Európska republika. Opretá o hodnoty europeanizmu, a nie Západu.

Michal Šimečka sa hlási k Progresívnemu Slovensku, je súčasťou jeho vedenia. To mi dáva istú nádej, že jeho myšlienky nájdu pevnejšie miesto v tomto politickom projekte. Manifest Progresívneho Slovenska „Vízia jednej krajiny“ určite ešte takouto zmenou paradigmy nie je. Je to skôr prognostická štúdia o výzvach doby – ale ideový projekt nových odpovedí na tieto výzvy, odpovedí, ktoré by dávali intenzívny pocit byť súčasťou niečoho, čo nás ako jednotlivcov prekračuje, to ešte určite nie je. No po Šimečkovej úvahe sa môže stať.

Teraz najčítanejšie