Denník N

Vietor vo vŕbach a fantastický Žabiak

V predstavovaní neprávom zabudnutých kníh pokračujeme dnes dielom Kennetha Grahama Žabiakove dobrodružstvá. Jedna z jeho kapitol inšpirovala aj Pink Floyd.

Škótsky spisovateľ Kenneth Grahame zašiel v poľudštení postáv ďalej ako väčšina autorov zvieracích rozprávok a v roku 1908 vytvoril jedno z najpopulárnejších diel určených detskému čitateľovi The Wind in the Willows (Vietor vo vŕbach). U nás je však neznáme či – prinajmenšom – zabudnuté. Vyšlo pod názvom Žabiakove dobrodružstvá v Mladých letách v preklade Petra Čačka.

Prvé vydanie knihy o tom, ako priatelia presvedčili Žabiaka, aby nebol chamtivý a nekradol, je v Británii vzácnym zberateľským artefaktom hodným 70-tisíc libier. Vlani došlo k tragédii, ktorá sa dostala na titulné stránky denníkov. Ako uvádza The Washington Post, zlodej špecializujúci sa na okrádanie celebrít sa dopustil vraždy oxfordského historika a zberateľa Adriana Greenwooda, keď sa mu pokúsil klenot jeho zbierky odcudziť.

Jarná únava

Všetko sa začína Krtovým jarným upratovaním jeho skromného príbytku a následnou jarnou únavou. Vyhrabe sa teda spod zeme a pustí sa krížom cez lúku:

„Všetko bolo také pekné, že Krt pochyboval, či je to vôbec pravda. Preháňal sa po lúke, pozdĺž plota, cez hrbolce. Všade nachádzal vtáčie hniezda, kvety v púčikoch, rozvíjajúce sa listy, všetko šťastné, vo vývoji a v pohybe. A namiesto toho, aby Krta hrýzlo svedomie a pripomínalo mu: ,Bieliť!´, akosi cítil iba radosť z toho, že je jediným lenivcom medzi toľkými pracovitými tvormi. Nakoniec aj na dovolenke nie je najkrajšie to, že sami oddychujeme, ale to, že vidíme, ako sa iní okolo lopotia. Zrazu sa ocitol na brehu veľkej rieky.

Ešte nikdy v živote nevidel rieku – toto úlisné, hadité, tučné zviera, ktoré sa krúti a valí, hučí a hlce rôzne veci, a hneď ich zase so smiechom vyhadzuje. Potom sa vrhne na čerstvých spoluhráčov, ktorí si slobodne plávali, chytí ich a už nepustí. Všetko sa trasie a chveje, leskne, trblieta, šumí a víri, trkoce a žblnká. Krta to očarilo, bol úplne vo vytržení. Pustil sa do behu popri rieke, ako keď drobčí dieťa vedľa dospelého, ktorý ho okúzlil vzrušujúcim príbehom.“

Krt stretne Potkana a ten ho uvedie do krás života na brehoch i hladine rieky. Spriatelia sa, Krt opustí starý spôsob života a naučí sa plávať i veslovať. V ďalších kapitolách sa zoznámia so Žabiakom, podniknú adrenalínový zimný výlet do Divokého lesa, kde od nich všetky nebezpečenstvá odvráti rozvážny pán Jazvec.

Žabiakove dobrodružstvá sú knihou o priateľstve a domove, originálnou žánrovou zmesou dobrodružného a vývojového románu, pastorálnej mystiky a morality. Lyrické, reflexívne pasáže oslavujú krásu anglického vidieka, konkrétne údolia rieky Temže v okolí Oxfordu. Voľný, slobodný, neraz priam idylický život zvierat, ktoré na rozdiel od detí nemusia nikoho poslúchať a na rozdiel od dospelých ich neťažia starosti o potomstvo, práca ani zodpovednosť.

Kľúčovými kapitolami tejto pomalšej línie sú Sladký domov, no najmä siedma kapitola – Gajdoš za ranného brieždenia (The Piper at the Gates of Dawn), podľa ktorej pomenoval Syd Barrett debutový album hudobnej skupiny Pink Floyd z roku 1967 – základné dielo psychedelického rocku. Nahrávali ho v štúdiách na Abbey Road v tom istom čase ako The Beatles Seržanta Peppera. Skladba The Gnome na Gajdošovi je inšpirovaná ďalšou literárnou klasikou, Pánom prsteňov J. R. R. Tolkiena. Žabiak a spol. by si dobre rozumeli aj s Fantastickým pánom Lišiakom Roalda Dahla (1970) či so Stuartom Littlom E. B. Whita (1945).

Spirituálne pasáže

Málokde v detskej literatúre nájdeme také povznášajúce spirituálne pasáže, ako v siedmej kapitole Žabiakových dobrodružstiev/Vetra vo vŕbach, keď Potkan a Krt začujú zvuky panovej píšťaly:

„Ach, Krt, je to krásne! To veselé trilkovanie a radosť, ten jemný, jasný, šťastný zvuk…“

(…) „Ja nepočujem nič, len vietor sa hrá s tŕstím a vrbinami.“

(…) Ale Krt na okamih zastal a zamyslel sa. Ako keby sa náhle zobudil z krásneho sna, chcel si naň spomenúť, a nemohol prísť na to, o čom sa mu vlastne snívalo. Aká to bola krása!“

Druhou, rýchlejšou líniou sú divoké a chaotické Žabiakove eskapády – zábavná karikatúra Odyseových dobrodružstiev. Žabiak neodolá vášni pre rýchlu jazdu v luxusnom automobile a dopustí sa mnohých zločinov. Jeho priatelia sa usilujú pomôcť mu najmä tak, že trvajú na tom, aby sa polepšil. A, ako vieme zo života i literatúry, nie je to jednoduchá misia.

Kenneth Grahame (1859 – 1932), skromný bankový úradník, si dobrodružstvá civilizovaných zvierat – stredostavovských edvardiánov Potkana, Krta, Jazveca a bonvivána Žabiaka – vymýšľal po večeroch a rozprával ich štvorročnému synovi Alastairovi na dobrú noc. Traja skromnejší kamaráti sa do istej miery správajú primerane svojmu živočíšnemu druhu. No nezodpovedný, nafúkaný, sebecký, nenásytný, zábavný i otravný fanfarón Žabiak veru nie, ba práve naopak. Žije na zámku, rozváža sa v člne i automobile a akoby zabudol skákať aj plávať.

Text prináša podrobný a atraktívny opis prírody, interiérov zvieracích príbytkov či hostín, ktoré si starostlivo pripravujú. Je plný humoru, poučenia i lyriky. Dieťa je očarené a aj skúsený dospelý čitateľ sa ľahko a rád nechá strhnúť úžasnými dobrodružstvami, opismi i úvahami, takže mu neprekážajú a nestoja mu za reč drobné… nazvime ich nezrovnalosti: rozličné druhy zvierat majú rovnaké telesné rozmery ako ľudia a prirodzene sa medzi nimi pohybujú; neplatí zvyčajné poradie v potravinovom reťazci; Žabiak si česáva vlasy a jazdí na koni.

V divadle aj v kine

Pôvodne neboli Žabiakove dobrodružstvá ilustrované, no čoskoro inšpirovali mnohých výtvarníkov. České vydanie z roku 1933 ilustroval Josef Čapek a slovenské z roku 1972 Luděk Vimr. Dramatizácie knihy sa v 30. rokoch ujal autor Medvedíka Pú Alan Alexander Milne. Hra Žabiak zo Žabiakovho zámku je dodnes vo Veľkej Británii i v USA obľúbeným vianočným predstavením.

Za zmienku stojí aj jedno z viacerých filmových spracovaní. V roku 1996 sa adaptácie ujal režisér Terry Jones. Sám si zahral Žabiaka a obsadil aj ďalších členov skupiny Monty Python.

Pred Žabiakovými dobrodružstvami publikoval autor poviedkové súbory Zlatý vek a Snové dni. Vďaka veľkému úspechu tretej knihy mohol Kenneth Grahame opustiť zamestnanie a odsťahovať sa na vidiek, kde si kúpil veľký dom v lone prírody a žil s rodinou idylický život podľa vzoru zvieracích hrdinov, ktorí sa zrodili v jeho anglickou prírodou a spoločnosťou inšpirovanej fantázii. V písaní nepokračoval, slávna kniha zostala jeho poslednou.

„Aj unavený Krt bol rád, že si môže bez meškania ľahnúť, a položil si hlavu do vankúšov. Mal radosť a bol spokojný. Ale kým zažmúril oči, poobzeral sa ešte po svojej starej izbe. Blikanie ohňa ju robilo útulnou so všetkými známymi a priateľskými predmetmi, ktoré boli, aj keď o tom nevedel, časťou jeho bytia, a teraz ho s úsmevom a bez výčitky prijali späť. Bol teraz práve v takom duševnom stave, do akého ho pozorný Potkan chcel dostať. Jasne videl, aké to všetko je jednoduché, skromné, uzučké. Ale takisto spoznal, akú to má preňho cenu, a čo znamená mať takýto bezpečný prístav. Vôbec si neželal opustiť nový život a jeho skvelé možnosti. Nechcel sa obrátiť chrbtom k slnku, povetriu a ku všetkému, čo mu nový život ponúkal, nechcel zostať tu v starom domove. Svet na zemi bol príliš mocný, stále ho lákal, aj keď bol tu, pod zemou. Vedel, že sa vráti hore. Ale bolo dobré vedieť, že má tu dole miesto, kam sa môže kedykoľvek vrátiť, že mu úplne patrí so všetkými vecami, ktoré boli rady, že ho zase vidia, a od ktorých mohol kedykoľvek očakávať rovnako príjemné privítanie.“

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie