Farizejské lamentácie nespokojných historikov

Ostatné číslo periodika Historický zborník – Vedecký časopis o slovenských národných dejinách publikovalo anketu hodnotiacich pohľadov o osobnosti Jozefa Tisa. Na otázky redaktora odpovedalo šesť historikov a jeden právnik. Odznelo v nej viac zaujímavých, protirečivých, vyhýbavých, no aj mentorských odpovedí a charakteristík. Jednak o Jozefovi Tisovi, jednak o moderných slovenských dejinách najmä z obdobia rokov 1938-1947.

Z mnohých odpovedí až priveľmi vyčnievala viac či menej skrývaná tendenčnosť autorov, hoci všetci požadovali odpolitizovanie historického výskumu a jeho interpretácie. Odhliadnuc od faktu, že táto požiadavka nikdy nebola, nie je a ani nebude celkom naplnená, sami ju viditeľne porušovali.

Nie je tu priestor na polemickú diskusiu, ktorá v odborných kruhoch i v širšej verejnosti o tejto téme prebieha už takmer tri desaťročia. Spomínaná anketa je tiež jej súčasťou. Chcem poukázať na tie konštatovania v nej, ktoré presahujú vlastný predmet ankety, lebo sa dotýkajú v širších súvislostiach súčasného stavu historiografie na Slovensku a jej vplyvu na spoločnosť.

V niekoľkých odpovediach sa konštatuje, že „slovenský národ má hlboko narušené historické povedomie, čo je dôsledkom absencie vlastnej štátnosti“. Nenapravil to vraj ani zrod Slovenskej republiky v roku 1993, lebo historici ju nenaplnili slovenským pohľadom na dejiny. „Dnes tvrdá ruka ideologicky motivovaného diktátu priestor slobody opäť tak zúžila, že sa slobodné historické bádanie stáva nielen vecou vedeckej kompetencie, ale aj občianskej odvahy… Dnes sa ocitáme v akomsi déja vu z čias normalizácie… Dnes je z tohto hľadiska podstatne menej slobodná spoločenská atmosféra, ktorá akoby aj historikov opäť tlačila v istej miere k autocenzúre… v deväťdesiatych rokoch bola omnoho väčšia sloboda historického bádania.“

Preložené do zrozumiteľnejšej podoby: V čase tretej Mečiarovej vlády ministerstvo školstva vedené nominantkou SNS načas zakázalo učebnicu dejepisu a do škôl presadilo odióznu knihu Milana Ďuricu; respondenti v podstate tvrdia, že historici moderných dejín, ktorí majú kritický názor na osobu Jozefa Tisa, respektíve na ľudácky režim, vo svojom výskume nevychádzajú zo slovenských pozícií, lebo sú to buď zastrašení zbabelci, alebo poslušne slúžia politickým záujmom a oficiálnej propagande. Naopak, tí, čo sa takémuto trendu vzoprú, sú ostrakizovaní, diskriminovaní a prenasledovaní.

Nemožno tvrdiť, že je všetko v poriadku, že neexistujú politické tlaky na historikov. Tie však vždy boli a budú. Treba sa im brániť. Nie však konštruovaním sprisahaneckých či martýrskych výmyslov, ale stálou sebareflexiou – aj u tých historikov, ktorí sa dovolávajú „slovenského pohľadu“ na dejiny.