Denník N

Za stav slovenských lesov nie sú zodpovední len lesníci

Vrch Stolica – Kyprov vrch v Chránenom vtáčom území Stolické vrchy (habitát hlucháňa). Foto – Ján Kristofory/Arolla Film
Vrch Stolica – Kyprov vrch v Chránenom vtáčom území Stolické vrchy (habitát hlucháňa). Foto – Ján Kristofory/Arolla Film

Niektoré lesy naozaj poškodila chamtivosť a nezodpovednosť, ale umožnil to najmä štát, ktorý zlyháva vo svojich základných funkciách.

Autor pôsobí v Únii regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska

Téma, ktorá v posledných dňoch ovládla naše médiá a zaoberá sa stavom našich lesov, teda najmä ich časti pokrytej prevažne smrekovými porastmi, je veľmi stará a ako pripomína jeden z jej komentátorov, „vysoko v nej prevažujú emócie nad rozumom, čo má za následok, že mier či kompromis sú v tejto kauze neznáme slová“.

Je to tak a vznikajúce petície na ochranu lesov a podobné aktivity so zapojením známych osobností tento stav iba potvrdzujú. Ochranári a lesníci si nevedia prísť na meno, nekomunikujú spolu, a pritom si ani jedna z týchto skupín neuvedomuje, že podstatná časť problémov v tejto oblasti je mimo nich. Áno, časť zodpovednosti za nepekný stav niektorých slovenských pohorí síce nesie ľudská chamtivosť a nezodpovednosť, ale tieto vlastnosti mohli uplatniť svoju deštrukčnú silu iba v podmienkach, keď zlyháva vo svojich základných funkciách štát.

Zlyháva v preventívnej a represívnej oblasti, keď pre nešťastnú reformu štátnej správy zrušil špecializovanú štátnu správu lesov a životného prostredia, pričom vplyvom prevažne politicky motivovaných zmien ochromil ich odborné a objektívne rozhodovanie, čím stratili veľkú časť autority a rešpekt potenciálnych špekulantov.

Zlyháva v legislatívnej oblasti, keď nedokáže pripraviť jasné a vzájomne kompatibilné zákony o lesoch a ochrane životného prostredia, čo spôsobuje chaos a nezdravý rezortizmus, ktorý paralyzuje akékoľvek snahy o hľadanie spoločných riešení.

Zlyháva v komunikácii s obyvateľmi nášho vidieka, ktorí vlastnia prírodné bohatstvo ako zdroj svojej obživy. Neberie ich ako partnerov a prijíma opatrenia, ktoré ohrozujú ich schopnosť vôbec v podmienkach marginalizovaných oblastí Slovenska prežiť.

Zlyháva v uplatňovaní zásady rovnakého prístupu a vyváženého zaobchádzania so všetkými občanmi najmä v tom, že dokáže vytrvalo ignorovať iba názory tých, ktorí v prírode hospodária a z jej produktov žijú, a na strane druhej aktivistické názory iných berie ako nedotknuteľné a pre svoju činnosť určujúce.

Zlyháva v schopnosti svojim občanom (áno, aj tým, ktorí podpisujú rôzne petície) jasne povedať, aké sú finančné povinnosti štátu voči tým vlastným občanom, ktorí svoj majetok poskytli na naplnenie verejného záujmu, ktorým je ochrana prírody. V tejto súvislosti by bolo potrebné povedať najmä, ako si štát tieto povinnosti plní (či skôr neplní) so zreteľom na to, že títo občania sa svojho majetku vzdali v dobrej viere, že nebudú len trpnými (a trpenými) účastníkmi celého procesu, ale stanú sa jeho aktívnou súčasťou, ktorá pomôže nielen prírode, ale aj im.

Výsledkom týchto zlyhaní je narastajúca nedôvera obyvateľov nášho vidieka v schopnosť štátu spravodlivo tieto veci riešiť, narastajúci chaos a s ním spojená snaha niektorých ľudí brať veci do svojich rúk niekedy aj na úkor prírody.
Príkladov týchto zlyhaní je celý rad.

Stačí spomenúť, že pán minister Sólymos za takmer dva roky svojho pôsobenia vo funkcii si ani napriek výzvam nenašiel čas na stretnutie s reprezentantmi slovenských neštátnych lesov, aj keď dobre vie, že ich majetok tvorí kostru chránených území na Slovensku. Alebo ignorantský prístup Inštitútu environmentálnej politiky MŽP SR ku kritike jeho záverečnej správy Revízia výdavkov na životné prostredie, ktorý nedokázal reagovať na závažné vecné argumenty vlastníkov lesov poukazujúce práve na nerovnováhu medzi požiadavkami ochrany prírody a jej (ne)schopnosťou adekvátne ich financovať. Či totálne zbabraná komunikácia s vlastníkmi lesov pri vyhlasovaní Karpatských bukových pralesov na severovýchode Slovenska so všetkými dôsledkami a škandálom medzinárodnej úrovne.

To všetko je pozadím toho, čo niektorí nazývajú „ekocída“. I keď v súčasnosti považujem tento termín za zveličený, neriešením zlyhaní štátu sa vo veľmi krátkom čase môže stať skutočnosťou. Lesníci majú tú smolu, že sú v tomto procese najviditeľnejší, a preto sa na ich adresu sype najviac kritiky. Ak sa však chceme pohnúť z miesta a veci riešiť, treba poctivo uznať, že v tom nie sú sami a stav, v ktorom sa naše lesy nachádzajú, je výslednicou príliš veľa faktorov na to, aby mohli byť prijímané jednoduché riešenia, ktoré, ako vieme z iných oblastí, sú spoľahlivou cestou do pekla.

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie