Denník N

Aj konzervatívnejšie Poľsko je bližšie k naplneniu Istanbulského dohovoru ako my

Kritici sa obávajú, že ratifikácia Istanbulského dohovoru by znamenala zavedenie sociálnej definície rodu do učebných osnov. Nič také však dohovor nepredpokladá.

Analytičky Demagog.SK, monitorujú činnosť europoslancov v rámci projektu International Visegrad Fund

Už je to vyše šesť rokov, odkedy Slovensko podpísalo Istanbulský dohovor a odkedy sa o ňom pravidelne intenzívne debatuje. Argumentov za a proti pribúda. Často napríklad počuť, že väčšinu opatrení z dohovoru v praxi už aj tak máme. Porovnanie však ukazuje, že je to presne naopak. Z V4 majú najbližšie k praktickému naplneniu Istanbulského dohovoru Česi, ktorí ho plánujú ratifikovať budúci rok. Nás v opatreniach spomínaných v dohovore predbehlo okrem Česka dokonca aj konzervatívnejšie Poľsko.

Čo sa týka Česka, konzervatívna kritika sa vyskytla len medzi niektorými ministrami z KDU-ČSL. Maďarsko už možno prekvapí, v oblasti gender problematiky má síce konzervatívnu rétoriku, prípad Istanbulského dohovoru však od nej akoby oddeľuje. Od ratifikácie ich vraj zdržiava už len potreba vytvoriť a koordinovať komplexný program, vďaka ktorému by sa prijali ustanovenia z dohovoru. Proti sociálnej definícii rodu v dohovore protestujú len miestne konzervatívne organizácie, poslanci a europoslanci Fideszu a Jobbiku sa zdržujú komentárov (a v europarlamente aj hlasovania).

Čo je zarážajúce, dohovor v europarlamente nekomentuje ani bývalá aktivistka za práva žien, poslankyňa strany Fidesz. Poliaci ako jediní dohovor aj ratifikovali – v roku 2015 za predchádzajúcej liberálnej vlády. Proti sa, samozrejme, ozvalo množstvo politikov aj cirkev, súčasný prezident Duda je takisto proti. Aj pri hlasovaní o pristúpení EÚ k dohovoru bola väčšina poľských europoslancov proti.

Ako je na tom Slovensko? V legislatíve nám možno vyčítať nedefinovanie psychického násilia, chýbajúce tresty za nútené manželstvo, detské manželstvá, ženskú obriezku, nútené potraty a nútené sterilizácie. V praxi nám chýbajú štátne špecializované centrá pre pomoc obetiam sexuálneho násilia a podľa vládnych dokumentov sme si síce vedomí sekundárnej viktimizácie najmä u obetí sexuálneho násilia, štát však nepodniká žiadne účinné (ani preventívne) kroky, aby sekundárnej viktimizácii zabránil. Keby sme teda chceli dohovor ratifikovať, museli by sme dané nedostatky odstrániť.

Čo sa týka názoru našich europoslancov, v argumentácii sa výrazne líšia. Líder našej najväčšej opozičnej strany a europoslanec Richard Sulík varuje pred tým, že do Európy prichádzajú s utečeneckou vlnou cudzie kultúrne zvyky, pred ktorými nás ratifikácia dohovoru môže ochrániť – zahŕňala by totiž prebratie právnych noriem zakazujúcich nútené manželstvá, manželstvá detí či ženskú obriezku. Liberálnejšie dôvody vidí Monika Flašíková-Beňová, ktorá (podobne ako ostatní europoslanci zo strany Smer-SD) hlasovala za ratifikáciu dohovoru Európskou úniou. Konzervatívna kritika dohovoru, ktorá sa zhodovala s argumentmi kritikov z iných krajín, bola prítomná najmä u europoslancov z OĽaNO.

V čom sa teda politici mýlia? Mnohí konzervatívne zmýšľajúci sa nesprávne domnievajú, že ratifikácia Istanbulského dohovoru, obsahujúceho sociálnu definíciu rodu, by znamenala zavedenie tejto definície do učebných osnov. Nič také sa však v dohovore nepíše, ani to z neho nijako nevyplýva. Argument, že aj tak už väčšinu opatrení v praxi aplikujeme, takisto neobstojí, zásadné ustanovenia v našom právnom systéme a praxi u nás i u našich susedov z V4 chýbajú. Detské manželstvá sú pre nás asi vzdialeným fenoménom, no podozrenia na nútenú sterilizáciu sme tu už mali a psychické týranie, ktoré nemáme jasne definované, je asi tiež dosť častým úkazom. Je nám to jedno?

Istanbulský dohovor

Komentáre

Teraz najčítanejšie