O Božene a bolestivom zabúdaní

Vo veľkom demižóne to vrie. Krvavá hroznová šťava sa v ňom pomaly, krok za krokom mení na víno. Fascinuje ma tento zázrak, ktorý sa deje sám a stačí mu len trochu pomôcť, postrčiť ho prstom. Striháme, oberáme, drvíme. A čakáme. Všetko to robíme možno len preto, aby sa v lete mali v čom topiť vysmädnuté osy. S tichým puknutím sa zrútia do pohára a začína sa ich zúfalý zápas o prežitie.

To všetko, vinič, pohár i stôl, za ktorým sedávam, sa nachádza na dvore starých rodičov. Žije tu už len babička. Viac ako päťdesiat rokov.

Stojí vo svojej kuchyni, pozerá na svoj dvor, a predsa sa pýta: „Kde to som?“ A potom: „Kedy už pôjdeme domov?“

Trpezlivo jej ukazujem: pozri, toto je tvoj pes, to tvoja hruška, čerešňa, vinič, studňa i garáž. Krúti hlavou a usmieva sa, akoby ma obviňovala z milosrdnej lži. Pozrie sa na mňa. Vidím, že vo výhľade jej bráni akési mliečne sklo.

„Kto si ty?“ spýta sa a opäť nasledujú trpezlivé vety – veď porozmýšľaj, potráp si trochu tú hlavičku, naozaj ma nepoznáš? Nie. Naozaj? Úsmev sa rýchlo vytráca, mení sa na slzy a na slabé záchvevy, kŕče, ktoré lomcujú jej drobným telom. Ukazuje mi svoje prosebne zopäté ruky, rozpráva, ale z úst jej nevychádza hlas. Takáto malá tragédia sa v nej odohrá niekoľkokrát za deň, o hodinu, o dve bude zabudnutá. Nič to však nemení na intenzite bolesti, ktorú prežíva v tej chvíli, nič to nemení na obrovskom strachu, ktorý ňou prechádza takmer neustále, keď stojí zoči-voči celému tomuto neznámemu svetu.

Zabúdame, lebo keby sme si pamätali úplne všetko, zbláznili by sme sa. Zabúdame však aj preto, aby sme mohli objaviť dávno objavené, aby sme mohli zopakovať stokrát urobené chyby. Ona zabúda tiež. Vie to. Trápi sa s tým. Už si však nevie spomenúť, na čo.

Dávno som si všimol, že sa mení na dieťa. Akurát u nej to má všetko presne opačný vývin. Jej svet nerastie, zmenšuje sa. Jej dni nie sú o neustálom objavovaní, naopak, každé ráno sa z neho niečo navždy stratí. Ako drobné v deravom vrecku.

Veľmi by sme ju chceli znova naučiť všetky tie základné pojmy, ale nejde to. Pomenujeme predmet, napríklad stoličku, hľadí na ňu, a predsa ju nevie nájsť. Nevie, o čom hovoríme. Nevie, na čo to všetko slúži.

Potichu vkĺzavam do jej krehkého sveta bez pojmov. Je v ňom tesno. A predsa je akosi zvláštne bohatý. Čomu sa tu môžem priučiť? Možno jemnosti. Ohľaduplnosti. Trpezlivosti. A najmä pokore – pred svojím vlastným nepochopiteľným životom, ktorý nie je a nebude iný.

„Janko, prosím ťa, veď mi povedz, kto si!“ hovorí napokon.

Obracia tvár k oknu, nechce, aby som videl jej slzy – tuší, že nie sú namieste. A napokon sa usmeje. Pozerá sa na svoj dvor. Na svojho psa. Na svoju studňu. Nič z toho nespoznáva. Všetko je to pre ňu nové. Nové a neznáme.