Jedného dňa mi Kornel povedal: Už to nechám na teba

Dialo sa to v rokoch 2007 až 2011 v kníhkupectve Ex libris blahej pamäti, v kráľovstve pani Marty Šátekovej na bratislavskej Prepoštskej ulici. Vždy vo štvrtok popoludní sa v zadnom kaviarenskom trakte stretávali Kornel Földvári a Peter Krištúfek, a keď uplynuli dve hodiny, začali sa v ich blízkosti zjavovať známe tváre Pavla Vilikovského, Tomáša Janovica či Daniely Kapitáňovej a spýtavo nakúkali, „či sa už smie“.

Dobre vedeli, čo sa tam predtým odohrávalo, a spolu s ďalšími informovanými (lebo tá zvesť sa rozšírila rýchlo) sa síce trpezlivo, ale s veľkým očakávaním tešili na okamih, keď tí dvaja svoje spoločné dielo predstavia verejnosti. Veľká chvíľa nadišla v minulých dňoch, žiaľ, svojej biografickej knihy s náz­vom O sebe sa nedočkal práve Kornel Földvári.

Fenomenálny rozprávač

„Ten nápad vznikol naozaj už pred desiatimi rokmi,“ hovorí Peter Krištúfek. „Som zástancom teórie, že všetky príbehy z minulosti, ktoré ľudia poznajú a ktoré zažili, treba zaznamenať, inak to zmizne, stratí sa. Aj v prípade Kornela by to zostalo len v našich spomienkach, v našej chabej pamäti, z ktorej by sa to pomaly vytrácalo. Tak sme sa dohodli, že budeme jeho spomienky nahrávať.“

Samozrejme, namieste je otázka, či by nebolo jednoduchšie, keby si Földvári svoje pamäti napísal sám. „Kornel bol neuveriteľný, absolútne fenomenálny rozprávač. To, čo by písal, by asi nebolo také šťavnaté a zaujímavé, ako keď to rozprával. A potom – tým, že bol nesmierne skromný a neokázalý, asi by nespisoval svoje pamäti, to si u neho neviem predstaviť.“

Obaja vedeli, či prinajmenšom tušili, že z ich stretávaní a nahrávaní raz vznikne kniha. „Nevedeli sme však, ako bude vyzerať, no určite mi bolo jasné, že to nebudú klasické rozhovory, že v konečnej knižnej verzii nebudem do jeho rozprávania vstupovať otázkami,“ hovorí Krištúfek. „Ja som bol tá sekretárka, ktorá zapína diktafón, ktorá ho provokuje, aby rozprával. Veľmi mi však záležalo, aby aj v napísanej podobe zostalo veľa z toho Kornelovho rozprávačského espritu. Preto bolo treba nájsť cestu medzi písaným, štylizovaným textom, a tým vyrozprávaným, čo ma teda veľmi bavilo. Mnohí, ktorí Kornela poznali, vravia, že ho v tej knihe priamo počujú, tak­že môžem dúfať, že sa mi to podarilo.“

Tá istá príhoda s rôznymi pointami

Roky stretávania a nahrávania priniesli nielen obrovské množstvo materiálu („nekonečná vďaka patrí novinárke Dorote Krákovej, ktorá Kornela zbožňovala a všetko postupne prepisovala, 600 či 700 strán“), ale aj kuriózne situácie. „Tým, že sme mali medzi stretnutiami veľké prestávky, Kornel mnoho vecí porozprával viackrát, keď hovoril dva-trikrát o tej istej udalosti, vždy tam dal nejakú inú pointu. Bolo skvelé pozorovať, ako jednu príhodu poníma rôznymi spôsobmi. Jednotlivé verzie sú veľmi fascinujúce, ale to už budem poznať len ja, hoci, samozrejme, napadla mi aj myšlienka nechať tam všetko. Určite by vzniklo zaujímavé postmoderné dielo, ale to už by bola iná kniha,“ dodáva Krištúfek.

Čas neúprosne plynul a bolo treba prejsť od zbierania materiálu k jeho triedeniu a tvorbe definitívnej podoby knihy. „Stále to bolo vo fáze nádeje, že Kornel sa nakoniec do toho pustí, ale on nebol typ, ktorý by si sadol a upravoval svoj životopis. Tam sa to zaseklo. A asi rok pred smrťou videl, že to nestihne („už to nechám na teba“), a dal mi voľnú ruku s tým, že by som sa o konečnej verzii mal poradiť s jeho manželkou Naďou. A želal si, aby som k jeho rozprávaniu napísal predslov.“

Kornel Földvári zomrel na jar v roku 2015 a jeho o štyridsať rokov mladší priateľ („spriatelili sme sa okamžite, vnímal som ho ako múdreho a skúseného človeka a zároveň ako duševného rovesníka“), spisovateľský kolega a v tomto prípade oddaný životopisec sa ocitol v situácii, keď už nebolo na čo čakať. „Pustil som sa do toho naplno, po dokončení svojho románu Telá som sa začal Kornelovej knihe venovať intenzívne a sústredene. O štruktúre knihy som mal viac-menej jasno už predtým, ak by som to prirovnal k mojej režisérskej práci, prepísané veci som Kornelovi akoby zostrihal a on to videl už v tej zoradenej podobe. Takže potom som najmä hľadal ten správny jazyk, aby som zachoval Kornelovu dikciu i štýl jeho humoru. Ako všetci, ktorí ho zažili, vedia, on mal úžasný dar výborne podať aj zdanlivo nezáživné pasáže.“

Kniha má chronologickú biografickú štruktúru, je rozdelená zhruba do štyroch desiatok kapitol („ich niektoré názvy vymyslel ešte Kornel, ostatné som povymýšľal v jeho duchu“), ale keďže mnohé témy idú akosi uhlopriečne celým Földváriho životom, venoval im Krištúfek samostatný priestor. „Niektoré témy či postavy som umiestnil aj mimo tej chronológie, aby dopovedali niečo, o čom sa tam hovorí. Pani Naďu, Kornelovho strážneho anjela, som zaradil v samostatnej kapitole v záverečnej časti knihy, ňou sa uzatvára jeho životný príbeh.“

Kornel v nebi

Földvári s Krištúfkom si ešte počas spoločnej práce boli vedomí, že tá kniha vlastne nikdy nie je úplne kompletná. „Kornel chcel porozprávať aj o ďalších témach, ktoré sme však nestihli, a tak som niektoré veci, o ktorých som vedel, že ich v knihe chcel mať, vypreparoval z toho, o čom sme sa kedysi rozprávali.“ Prvou čitateľkou rodiacej sa knihy bola pani Naďa, venovala jej niekoľko mesiacov a ako hovorí Krištúfek, zasahovala do textu len mierne a posvätila všetky jeho zámery. „Spoločná práca, počas ktorej sme sa veľmi spriatelili, bola nadmieru príjemná.“

Peter Krištúfek je známy tým, že má vždy presnú predstavu, ako majú vyzerať jeho knihy, pracuje s ľuďmi, s ktorými je zohratý. K takým patrí predovšetkým grafický dizajnér Palo Bálik. „Zasa odviedol skvelú prácu a dovymýšľal aj mnoho detailov, ktoré si všimne len zasvätený človek. Napríklad symbol knihomoľa – knihu prepichnutú šípom, či písmo na obálke, ktoré je retro, ale použité veľmi moderne. Oslovil aj ilustrátorku Danku Olejníkovú, aby urobila podobu Kornela na obálke, a ja som ponachádzal množstvo fotografií, Kornel bol veľmi fotogenický, takže bolo z čoho vyberať.“

Súčasťou knihy, ktorú vydalo Literárne informačné centrum, je aj CD ROM. „Sú na ňom Föld­váriho hovorené pasáže prepojené mojimi krátkymi rozhovormi s pani Naďou a desaťminútový film Kornel v nebi, ktorý som vytvoril spolu s Danielou Kapitáňovou a Ferom Jablonovským pre vlaňajšie Kremnické gagy,“ dodáva Krištúfek, priznávajúc, že pre neho je stále veľmi emocionálne rozprávať o Földvárim. „Ne­smierne mi chýba, a tak práca na knihe bola istým spôsobom aj opätovným stretnutím s ním, mal som pocit, že sedí pri mne. Ten silný zážitok je nad všetkým, nad inými benefitmi celého projektu.“