V čom je problém filmu o slovenských pôrodniciach?

Otvorenie diskusie o pôrodníckom Mordore na Slovensku je už z princípu záslužná a chvályhodná vec. Dokumentu Medzi nami stačilo pár premietaní pred premiérou na začiatok emotívnej debaty o zdravotníctve, do ktorej sa zapojil aj bulvár.

Ostro na snímku Zuzany Límovej zareagovala bratislavská Univerzitná nemocnica, ktorá sa dokonca pokúsila zastaviť jej uvedenie v kinách. Takmer nasledoval vyhadzov lekára, ktorý fackoval hysterické rodičky a ďalšie otrasné zážitky žien zo štátnych pôrodníc na sociálnych sieťach.

Dodajme, že je to prvý slovenský dokument, ktorý okrem siete klubov prenikol do multiplexov so spoločensky dôležitou témou a nie je to pritom portrét bývalého politika (Mečiar), celebrity (Richard Müller), „svätca“ (Róbert Bezák) ani hokejistu (Pavol Demitra).

Škoda len, že nie je taký silný ako diskusie o ňom.

Ak voľačo spája debatu o pôrodniciach pod Tatrami so svetovou kampaňou proti sexuálnemu obťažovaniu, tak to bude zmätok, ktorý obe témy sprevádza.

V jednom vreci hovoríme o vtipoch, o sexuálnych návrhoch aj o najhoršom fyzickom násilí, a v prípade pôrodov o medicínskych, ale aj o tých jemnejších, skôr ľudských zlyhaniach. Časti rodičiek prekáža personál, ktorý sa im nepredstaví menom a je málo empatický. Iné majú hororové zážitky na žalobu.

Chápeme, že jedno s druhým súvisí, a ťažko ide oddeliť, veď tým najlepším prostredím pre prechmaty pri zákrokoch je mentalita, keď je žena menejcenným objektom, s ktorým sa manipuluje ako s kusom nábytku.

Príkladom je žena z filmu, ktorej lekár neveril, že má inam posunutý prah vnímania bolesti, takže si bez analgetík odtrpela svoje. Jedno totiž je spoločné pre väčšie aj menšie traumy z pôrodov: prezieravý postoj nemocnice k rodičkám, ich pocitom.

Prečítajte si

Nestojí nič, že sa lekár predstaví predtým, ako vám strčí ruky do vagíny, hovorí režisérka filmu o pôrodoch

Problém je, že ak by chcel film odhaľovať niečo z toho, tak by na to mal ísť inak. Určite viac analyticky. Mal by vyššie spomenuté najprv jasne ohraničiť, odlíšiť a až následne ukazovať súvislosti a nie nechať jedno splývať s druhým. Takto totiž máme pred sebou tri roviny snímky, ktoré sa navzájom nijako nepodporujú.

Toto nie je normálne

Najsilnejšie zapôsobia výpovede troch žien o traumatickom pôrode. Je zámerom filmárky, že ani jedna neprekročí intimitu spomienok. Počúvame teda ženy, ich zážitky z minulosti, hodnotené z odstupu a nie vždy úplne ucelené („Dodnes som sa nedopátrala, čo sa vtedy vlastne stalo,“ hovorí napríklad jedna z nich).

Druhá línia je reportáž z konkrétneho pôrodu. Sledujeme personál, dianie v sále aj mimo nej. Lekári aj sestričky sa prejavujú akciou v zábere, komentujú výnimočne. Na kameru asi iba dvakrát.

Teraz v čom je problém?

Slabé miesto línie jedna sú svedectvá z minulosti. Z rozprávania nie vždy vieme, či sa stalo ozaj niečo zlé, čo sa stať nemalo. Keď si rodička spomína na zákrok, ktorý „ju strašne bolel a nebolo to normálne“, my, diváci, nediplomovaní medici, netušíme, o čo išlo. Nevieme, o aký zákrok, chýba kontext, porovnanie, konfrontácia.

O čo väčšie horory sú v spomienkach (jedna rodička sa márne dožadovala dieťaťa a v depresii mala pocit, že chce skočiť z okna, ďalšiu mal pomstychtivý personál zdrogovať sedatívami, potom, čo sa na podmienky nebála sťažovať), o to menej desivý sa javí pôrod v obraze.

Filmárom sa podarilo zachytiť pár kontroverzných situácií (sestra povzbudzujúca kolegyňu namiesto rodičky, alebo banálna konverzácia pri pôrode o tom, kto bol práve u zubára), ale inak platí, že najväčším negatívnym hrdinom dokumentu je fackujúci pôrodník.

Personál sa nevyfarbil ako banda netvorov. Jedna sestra schvaľuje alternatívne polohy pri rodení, len chýbajú inštrukcie, druhej sa cnie za časmi, keď sa rodilo doma. „Sme pretechnizovaní,“ počuť názor, ktorý by sme čakali od aktivistky za domáce pôrody.

Neútulné čakárne

Zrejme aby podporila korekciu do depresívnej nálady, má film ešte tretiu líniu: umelecké kompozície ošarpaných múrov, neútulných čakární a prázdnych chodieb s neónmi. Takže trvá 57 minút a môže sa premietať aj samostatne, nielen ako predfilm.

Ako depresívne ošarpano nemocnica na Kramároch pôsobí, asi všetci vieme. S tým, čo zaznie a vidíme, sa nijako nepracuje, nič sa ďalej neanalyzuje, nevieme nič o podmienkach práce v pôrodniciach, prečo sú tam stredoveké pomery.

Lepší film by vznikol iba z výpovedí rodičiek, ktorých ak by bolo viac, tak dajú snímke váhu. Alebo mohol byť investigatívnejší, konfrontačnejší.

Nie je to zlý dokument, viac sme sa však dozvedeli z médií, ktoré tému rozvíjali po ňom. V tom je jeho historická zásluha.