Život a smrť v Arkádiách Veroniky Šikulovej

Veronika Šikulová patrí do vyosenej generácie. Detskou časťou života patrí do jedného sveta, ktorý sa jej zdá krásny, lebo ho vníma ako idylu, dospelou časťou do druhého, ktorý sa jej zdá svojou profánnosťou odporný. Tieto dva svety určujú jej prozaickú a publicistickú tvorbu, z nich vzniká jej podvojný životný pocit a pamäť, utkaná na jednej strane zo snenia a z bdenia, na druhej z bezprostredného drsného srdu viet uvravenej ryby, ktoré sa tak páčia arbitrovi elegancie prozaickej vety Dušanovi Dušekovi.

Dve odlišné knihy

Veronika Šikulová vydala v krátkom časovom slede dve knihy, ktoré do seba zapadajú ako puzzle. Vyšli síce v odlišných vydavateľstvách, ale sú takmer ako dvojičky. Mediálne dokonca v jednom prípade obe knihy splynuli, lebo akýsi novinár označil prozaickú knihu Medzerový plod (Slovart) za „zbierku poviedok a fejtónov“, hoci je kaleidoskopickou prózou, poskladanou z rozličných fragmentov. Za knihu fejtónov či, presnejšie, literarizovaných osobných svedectiev oral history možno, naopak, pokladať druhú Šikulovej knihu Freska v dome (Literárne informačné centrum).

Ten rozdiel je napriek všetkej podobnosti nezanedbateľný. Raz ide o prózu, druhý raz o literárnu publicistiku, raz o autobiografický literárny text, druhý raz o literarizované osobné svedectvá, raz o text vytvárajúci tkanivo, zošité z minútových textov, zo začutých útržkov priamej reči, záznamov okamihov, z bonmotov, aforizmov, anekdot, zo scénok, z vložených poviedok. Druhý raz o záznamy stretnutí Veroniky Šikulovej so spisovateľmi a výtvarníkmi generácie otcov a detí, vytvárajúcich rodinu a rod, ale aj akúsi modranskú umeleckú kolóniu, v ktorej sa zbiehajú umelci ako mušky na mucholapku, a keď ich lapajú, pekne im spievajú. To, čo obe knihy Veroniky Šikulovej spája, je Bachtinov idylický chronotop sveta, v ktorom panuje „láska, narodenie, smrť, manželstvo, práca“, a Morettiho „jednoduché potreby každodennej existencie“.

Aj ja som žila v Arkádii

V Poussinových obrazoch Arkádie, utkanej zo zádumčivej melanchólie, dochádza k zmene z ľahko zahaleného moralizmu do celkom otvoreného elegického sentimentu a romantického splynutia melancholického a depresívneho so zmierlivým a upokojujúcim. Tak to videl Erwin Panofsky v úvahe o dvoch verziách náhrobného nápisu Et in Arcadia ego. V pôvodnom antickom význame, ktorý platil od Ovidia po Vergilia, bol nápis výpoveďou o smrti, ktorá je aj v Arkádii. V novodobom európskom umení sa stal výpoveďou o živote v blaženej krajine večného šťastia. Tie vety smrti: „Ja som aj v Arkádii“ a užasnutej dvojice: „Aj ja som žil v Arkádii“ tvoria rozdiel oboch kníh Veroniky Šikulovej.

Svet Fresky v dome je svetom arkadickej idyly Vergilia a Poussina. Svet tatuškov a tetušiek, Šikulov, Mihalkovičov, Slobodov, Johanidesov, Feldekov, Vadkertiových, Zeljenkov, Kellenbergerov, Ilečkov, Dušekov, Pastierov, Koleničov, Žiakov, Kotových, svet spisovateľov, výtvarníkov a hudobníkov, ktorí sú skrytými tulákmi života, a tulákov, ktorí sú latentnými básnikmi. Šikulová ho prezentuje idylicky, ako dobrý svet, uzavretý v čase a priestore.

Šesťdesiate roky v ňom splývajú so sedemdesiatymi, osemdesiate s deväťdesiatymi, jurkovičovský modranský Hamrštíl sa preplieta s bratislavskou kaviarňou U Michala, dubovský lesík s budmerickou lúkou, budmerický kaštieľ s čeklískym, prázdninový život blažených vnučiek v teplákoch a červených trenírkach s maďarskou babkou funguje aj bez jazykového zákona. Sú to šťastné roky v objatí starostlivej rodinnej náruče. Vonkajší svet do nich fakticky nezasahuje, rozprávačka ich vníma všetkými zmyslami, detsky naivným, prirodzeným pohľadom, a autorka literárnym jazykom, v ktorom je všetko nové: vône, farby, dotyky, zvuky, chute, závraty.

Veronika Šikulová nám hovorí, že aj ona žila v Arkádii a stane sa jej spisovateľskou súčasťou. Vytvára individuálnu a kolektívnu archeológiu blaženého sveta. Jeho milovaniahodnú pamiatku a pamäť. V tejto Arkádii som nežil. Tie roky a desaťročia mi nesplývajú do jedného idylického času a priestoru. Pokladal som predel medzi šesťdesiatymi a sedemdesiatymi rokmi za brutálny zásah do našich životov a koniec osemdesiatych rokov chápem podnes oslobodzujúco – preto vnímam Šikulovej Fresku v dome podvojne: napoly príťažlivo, napoly iritujúco.

Aj v mojej Arkádii je smrť

V Medzerovom plode urobila Šikulová krok z „nevinnej ideálnej minulosti k horkému osobnému obvineniu prítomnosti“. Tá je pre ňu odporným svetom, ktorý stratil chute, farby a vône. Všetko „akoby v ňom bolo napadnuté plesňou“. Je to svet autobusových zápachov, akýsi modranský variant Kerouacovho života na ceste. Spojený s malými a väčšími obscénnosťami, príznakmi úľaku, ktorý sa u autorky a zároveň rozprávačky prejaví naplno, keď si uvedomí vlastný vek.

Je to svet, v ktorom sa už Marek neteší s dospievajúcou Veronikou z básní, ale zbiera ako manžel spisovateľky Šikulovej škatule a vytvára z nich akýsi vlastný, pre ňu škaredý a preňho pekný protisvet „hrdzavého drôtu a hrče niečoho navŕšeného na konci Modry“, pričom ho manželka Veronika Šikulová tak trochu podozrieva, že nemým protestsongom trucuje proti jej literárnym slovným kaskádam.

Je to svet, kde už mladosť odišla a staroba ešte neprišla. Zahovára sa v ňom viac, ako zhovára. Otvoril sa, najprv z Modry do Bratislavy, potom z Bratislavy do Craiovy, z Piranu do Terstu, z Benátok do Narda, z Moskvy do Oxfordu, z Bretónska do Bostonu, ale aj z idylickej mapy raja srdca do reálnej mapy labyrintu sveta. Najmä však z neho v tejto chvíli odchádza mama, lebo prozaický text Veroniky Šikulovej je predovšetkým zápisom jej umierania.

Veronika Šikulová sa cíti vo svete ako cudzinka. No jej prozaický svet nie je Camusovým svetom odcudzenia, ale skôr romantického snenia: Thoreaua a Emersona, rozprávok a bábik, Malého princa, „podvojnej snovej a bdelej záhrady“, organickým svetom prírodného kolobehu, v ktorom nemá miesto „politika, gauneri a smradi, ktorí kradnú a trepú hlúposti“, ale citát, parafráza a alúzia, lebo je to „jemný a krásny svet, plný kníh, kvetov, smiešnych a pekných viet, dobrých jedál…“

Nie je to však svet romantického tajomstva. Šikulová prezradí, keď nie v knižke, tak istotne v rozhovore, že názov Medzerový plod odkazuje na medzerovité plásty včelieho úľa, v ktorých sa oddeľuje chorá časť od zdravej, alebo že detskú anglickú riekanku o kočičce, ktorá sa skryla pod stolom u kráľovnej a je heslom vzťahu medzi matkou a dcérou, prevzali obe z Agathy Christie. Len toho mexického lotra Babinského, ktorému „usekli hlavu až po samou fusekli“, nám neprezradila, niečo nechala aj na nás.

Lenže čosi sa v tomto svete stalo. Mama umrela, rozprávačka prestala byť dcérou a ostala už len matkou. Vykročila zo svojho sveta idyly. Nevedno, kam ju to dovedie – či sa vráti k sneniu do Modry, kde hodila kotvu, alebo sa otvorí šíremu svetu. Alebo sa pokúsi oboje prepojiť, či spojiť. Ťažko povedať. Veronika Šikulová urobila riskantný krok, lebo v jej Arkádii sa objavila smrť. A to je aj môj svet. Lebo aj mne umierala mama, aj ja som bol v Narde.