Denník N

Veriacim homosexuálom ponúkajú pomoc, no vravia, že homosexualita je stav nedokončeného rozvoja

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Podľa Linky Valentín, kresťanskej služby pre homosexuálov, je homosexualita zranenie, ktoré možno uzdraviť. Odborníci však považujú homosexualitu za bežný prejav ľudskej sexuality a neškodnú inakosť.

Úprimne veria v Boha, no niekedy počúvajú, že homosexuálne správanie je nezriadené, odporuje prirodzenému zákonu a spoločnosti spôsobuje vážne ťažkosti.

„Hoci náklonnosť homosexuálnej osoby nie je sama osebe hriechom, obsahuje v sebe viac alebo menej silnú tendenciu k správaniu, ktoré je z morálneho hľadiska vnútorne zlé,“ píše sa napríklad v liste biskupom katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby.

Katechizmus Katolíckej cirkvi o homosexualite tvrdí, že tradícia považuje homosexuálne vzťahy za „veľmi závažnú zvrátenosť“ a že „homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“.

Ako sa v tom má vyznať homosexuál, ktorý je kresťan?

Milosrdný a láskavý Boh

„Riešila som to a riešila,“ vraví Mária Ščepková, ktorá sa otvorene hlási k homosexuálnej orientácii. „Vychádzalo mi z toho, že Boh buď neexistuje, alebo je zvláštne krutý. S takým Bohom by však nik nedokázal žiť. Stále som presvedčená, že Boh je milosrdný a milujúci, no myslím, že sa na nás pozerá úplne inak, ako si vôbec dokážeme predstaviť.“

V roku 2002 vydala Ščepková knihu Homosexualita, cesta transcendencie?, kde rozoberá „kresťanský prístup k realite homosexuálnej orientácie“.

Homosexualita je vyškrtnutá z diagnostických manuálov (DSM a MKCH) a nepovažuje sa za chorobu, ale za normálny prejav sexuálneho správania, píše Americká psychologická asociácia.

K vyškrtnutiu pristúpili psychiatri potom, čo sa zhodli, že nevyhnutným kritériom na to, aby sme niečo klasifikovali ako duševnú poruchu, je, že jav musí človeku spôsobovať utrpenie, ako napríklad depresia alebo schizofrénia.

Uvedená podmienka pri homosexualite odpadá. „Svoju homosexualitu prežívam ako spôsob bytia. Nie je to len niečo, čo človek cíti v pohlavných orgánoch, je to spôsob cítenia, lásky, vzťahu. Roky som počúvala, že homosexualita je ohavnosť a hriech. A pritom som poznávala stále viac homosexuálnych osôb, ktoré mali vnútornú aj duchovnú krásu a dlhodobé vzťahy,“ vraví Ščepková.

Psychológ Robert Máthé, ktorý pôsobí na Univerzite Komenského v Bratislave a v Slovenskej sexuologickej spoločnosti, tvrdí, že homosexualitu si človek nijakým spôsobom nevolí. „Sexuálna orientácia je celoživotne daná a žiadnym spôsobom sa nedá zmeniť. Svoju sexuálnu orientáciu si nevolíme, ale máme ju biologicky podmienenú. Tak ako ľudia s väčšinovou, t. j. heterosexuálnou, orientáciou nemuseli urobiť nič pre to, aby sa začali zaujímať o opačné pohlavie, tak ani homosexuáli nemuseli urobiť nič pre to, aby sa zaujímali o totožné pohlavie,“ dodal odborník.

Homosexualitu nepovažujú za chorobu Svetová zdravotnícka organizácia, Americká psychologická asociácia ani Americká psychiatrická asociácia, ak menujeme len tie najvýznamnejšie odborné inštitúcie.

Ilustračné foto – TASR/AP

Zranenie

Keďže sú v katolíckej cirkvi presvedčení, že homosexuálne správanie je z morálneho hľadiska zlé a nezriadené, ponúkajú homosexuálom pastoračné služby, aby ich sprevádzali komplikovaným obdobím.

So žiadosťou o pomoc sa veriaci homosexuáli môžu obrátiť napríklad na Linku Valentín, ktorá je zastúpená gréckokatolíckym kňazom Vitalijom, a občianske združenie Rieky, ktorého iniciátorkou je Eliška Madžová.

Peter Kovalčík z Linky Valentín pre Denník N povedal, že homosexualitu nepovažujú za chorobu, od jej liečby sa dištancoval, no prihlásil sa k tomu, že homosexualita nie je normálna. „Viete, nemôže byť v poriadku to, čo nie je prirodzené,“ odpísal v e-maili.

Kovalčík tiež tvrdí, že homosexualitu považujú za zranenie. „Je stavom nedokončeného rozvoja osobnosti po emocionálnej stránke a stavom nenaplnenej potreby lásky vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia. A toto zranenie je možné i potrebné uzdraviť.“

Duchovné uzdravenie

Pomoc, ktorú Linka Valentín homosexuálom ponúka, spočíva v „duchovných uzdraveniach z homosexuality“. Kovalčík vysvetlil, že ľudia ich vyhľadávajú v prípadoch, že „homosexuálne cítenie prežívajú ako nedobrovoľné, nechcené vnútorné utrpenie a ťažkosť“.

Keď sme sa pred pár týždňami bavili o tejto téme s Romanom Dulgerovom, ktorý v 80. rokoch podstúpil averzívnu terapiu, aby nebol gej, poznamenal: „Ak ľudí vykúpete v moralistickom bahne, že sú nemorálni a zvrátení, takže sa vám začnú rútiť, potom im ponúknete akože pomoc? To je pokrytectvo.“

Ščepková má tiež skúsenosti so skupinami pre takzvanú pastoráciu homosexuálov. „Jedni ponúkajú duchovné riešenia: sviatosti, modlitbu a Bibliu. Keď som sa ešte dávno na nich obrátila, prišla mi hrubá obálka a v nej kópie duchovných textov, no nič o homosexualite. Je to, ako keby ste mali zlomenú nohu a hovorili vám, aby ste sa veľa modlili. Iní zas čerpajú slogany a poučky z letákových bulletinov z kruhu amerického súkromného združenia pre liečbu homosexuality (NARTH) a z ex-gay hnutia.“

Kovalčík z Linky Valentín tvrdí, že majú „pomerne veľa“ prípadov ľudí, ktorým pomohli. Psychológ Máthé to však spochybňuje: „Uvedené postupy nemôžu viesť k žiadnej zásadnej zmene či k ‚preorientácii‘. Zmena môže nastať jedine na úrovni správania navonok, s úmyslom vyhovieť svojmu okoliu. Podstata – homosexuálna orientácia – však ostáva trvale nezmenená.“

Kovalčík z Linky Valentín je však presvedčený, že hoci homosexualita nie je voľbou, ľudia jej môžu vzdorovať tak, že sa rozhodnú pre život v celibáte. Aj v Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše, aby homosexuáli „žili v čistote“, a v liste biskupom katolíckej cirkvi o pastoračnej starostlivosti o homosexuálne osoby sa uvádza, aby na seba homosexuáli dobrovoľne prijali celibát, „no obeta pre Pána sa pre nich stane prameňom sebadarovania“, takže sa „zachránia od spôsobu života“, ktorý pre nich predstavuje „zničujúcu hrozbu“.

Roman Dulgerov podstúpil v 80. rokoch averzívnu terapiu, aby nebol gej. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vystríhajú pred liečbou

Dávid Marcel z Gay Christians Slovakia objasnil, ako vyzerá pastoračné sprevádzanie u nás a vo svete: „Človeka navádzajú k životu v čistote, čo sa nechápe ako integrácia sexuality do života človeka, ale práve naopak, ako zrieknutie sa akejkoľvek sexuálnej aktivity a celoživotný celibát. Pastoračné odporúčania sa rôznia a dejú sa formou pestovania zbožnosti, chodenia do kostola, prijímania sviatosti, čítania Biblie a intenzívneho modlitebného života.“

Pripomenul, že v Spojených štátoch existujú organizácie, ktoré sľubujú liečbu z homosexuality. „Keď hovoria o úspešných ex-gay prípadoch, reč je len o behaviorálnej zmene, nie o zmene v oblasti vnútorného prežívania, pociťovania, túžob a príťažlivosti.“

Dodajme, že Americká psychologická asociácia, Americká psychiatrická asociácia a rad ďalších odborných inštitúcií dôrazne varujú pred akoukoľvek snahou meniť sexuálnu orientáciu človeka. „Do dnešného dňa neexistuje žiaden vierohodný vedecký výskum, ktorý by ukázal, že zmena sexuálnej orientácie je bezpečná a efektívna,“ uvádza Americká psychologická asociácia.

Dobrý strom rodí dobré ovocie, zlý strom zlé ovocie

„Bola som v tom, že homosexualita je hriech, a mala som predstavu, že sa musím liečiť,“ hovorí Mária Ščepková, keď spomína, ako v 90. rokoch niekoľko rokov chodila na skupinové aj individuálne stretnutia do občianskeho združenia Rieky.

Zo všetkých síl sa snažila žiť podľa cirkevného učenia, no ako vraví, „skoro ma to priviedlo k smrti“. „Roky som sa riadila dobrým stromom – dobre myslenými teóriami, predpismi a radami –, no môj stav bol stále horší. Prehlbovala sa depresia a úzkosť, brala som stále silnejšie lieky a hlavne, bola zo mňa vnútorná mŕtvola a mala som túžbu nežiť. Doteraz sa pamätám na okamih, keď som šla električkou okolo kostola v Dúbravke. Do môjho volania po ‚riešení‘ sa mi v mysli vybavili slová z Biblie. Prenikli ma Ježišove slová, že strom, ktorého ovocie je zlé, nemôže byť dobrým stromom. A aj že Ježiš prišiel, aby sme mali život a neboli chodiace mŕtvoly.“

Rozpor, ktorý plynul z homosexuálnej orientácie a viery, priviedol Ščepkovú nielen k samovražedným myšlienkam. „Skoro som stratila vzťah s Bohom,“ vraví. „Dlho som myslela, že Boh sa na život pozerá len tak, ako to vidí katolícka cirkev. Ani dnes nemám odpovede. Aj Biblia však vraví, že Boh na ľudí hľadí úplne inak než človek.“

Ščepková ukazuje aj iné rozpory: „Ak by heterosexuál zhrešil hoci aj každý deň s iným partnerom, je dobrým synom cirkvi, ak sa vyspovedá. No keď sa homosexuáli, ktorí mali pevné vzťahy, zverili v spovedi, rozhrešenie nedostali.“

Mária Ščepková. Foto N – Vladimír Šimíček

Liečbu popiera

Eliška Madžová (nie je psychiatrom ani psychológom, na UK v Bratislave však obhájila diplomovú prácu s názvom Vplyv sociálnych faktorov na formovanie homosexuálnej orientácie) poprela, že by Ščepkovú na stretnutiach  „liečila“.

Povedala nám, že občianske združenie Rieky, ktorého je iniciátorkou, „mapuje otázky sexuality, sexuálnej orientácie a identity človeka“. Podľa jej slov sa so Ščepkovou stretávala, keďže sa prihlásila ako sympatizantka Riek, a keď videla, v akom duševnom rozpoložení sa nachádza, odporúčala jej stretnutia s psychológom.

Madžová nepovažuje homosexualitu za vrodenú, a pripomína vplyv psychosociálnych faktorov a odvoláva sa pri tom na niektorých psychológov.

Podľa Americkej psychologickej asociácie však s určitosťou nevieme, aké faktory a akým spôsobom sa podieľajú na vzniku sexuálnej orientácie človeka.

Slovo „liečba“ nepovažuje Madžová pri homosexualite za vhodné a vraví, že k tým, ktorí prežívajú „homosexuálne sklony“, si treba osvojiť Kristov postoj, čiže „nesúdiť a neodsudzovať“. „Prišiel za mnou človek a opýtal sa ma, čo má robiť, aby sa mu páčili dievčatá. Odpovedala som mu, že neviem.“ Žiadne zjednodušené riešenia neexistujú, hovorí.

„Ak má nejaké spoločenstvo problém s tým, že niekto prežíva homosexuálne sklony, navrhla by som vzájomné stretnutie, aby pochopili, v akej ťažkej situácii sa nachádza. S človekom by som hovorila o tom, o čom by sa potreboval rozprávať. Prípadne by som mu sprostredkovala stretnutie individuálne alebo v skupinke s tými, ktorí majú podobnú životnú situáciu,“ povedala Madžová, ako by podľa nej prebiehali stretnutia s človekom, ktorý vyhľadá jej služby v Riekach.

Problém identity

V poskytnutých rozhovoroch aj prednáškach na tému homosexuality Madžová z Riek spomína, že „tam, kde je dobre fungujúca rodina, bez ohľadu na vierovyznanie, sa homosexualita takmer nevyskytuje“, a cituje iných autorov, že homosexualita je „výrazom problému identity“ a že „v rodine, kde skutočne panuje láska, kde otec skutočne miluje svojho syna a dá mu to najavo, je pravdepodobnosť rozvoja homosexuality veľmi nízka“.

Odvoláva sa pritom na okruh ľudí, ktorí sú vo veľkej miere spojení s Národnou asociáciou pre výskum a terapiu homosexuality (NARTH) (Joseph Nicolosi, Michelle Cretella, Albert Dean Byrd alebo Neil E. Whitehead). Ide o americkú organizáciu, ktorá ponúka konverznú terapiu a tvrdí, že sexuálna orientácia človeka sa dá zmeniť.

Opakovane sa vo svojej prednáške odvoláva aj na holandského psychológa Gerarda van den Aardwega.

Dodajme, že tento psychológ je známy príručkou Terapia homosexuality, o ktorej Roman Dulgerov, ktorý v minulosti podstúpil averzívnu terapiu, povedal: „Od začiatku do konca je to o tom, že homosexualita je nemorálna neuróza. Homosexuáli majú problém, tak sa musia liečiť, vraví autor. Nechápem, kde sa v ľuďoch berie toľko zloby.“

Český sexuológ Radim Uzel označil uvedenú knihu za „tmársky žvást“ a Jaroslav Zvěřina, predseda Sexuologickej spoločnosti Českej lekárskej spoločnosti, vyhlásil, že van den Aardwegove názory na liečbu homosexuality považuje za podvodné a nemedicínske.

Doplňme k tomu, že podľa Americkej psychologickej asociácie predstavuje „ako heterosexuálne, tak homosexuálne správanie normálny prejav ľudskej sexuality“. Aj Máthé považuje homosexualitu za bežný prejav sexuálneho správania. Slovenský odborník ešte dodal: „Špeciálne otcovia gejov sú pre homofóbne nastavenie tvrdým orieškom. Naším úsilím je viesť ich k prijatiu homosexuality, tejto absolútne neškodnej inakosti, s uvedomením si faktu, že ide o pomerne početnú sexuálnu minoritu, ktorá sa okrem svojej sexuálnej orientácie ničím nelíši od väčšiny a ktorá si svoju sexuálnu orientáciu vedome nezvolila, ale sa s ňou narodila.“

Európsky výskum hodnôt, Sociologický ústav SAV (1991, 1999), Focus pre Iniciatívu Inakosť (2008, 2009, 2012) a Focus pre SME (2015, 2016). Zdroj – Martin Macko/Iniciatíva Inakosť

Stereotypy a predsudky

Podľa Dávida Marcela, ktorý sa angažuje v Gay Christians Slovakia, komplikuje na Slovensku boj so stereotypmi a predsudkami k homosexuálom „značný vplyv cirkvi a ultrakonzervatívnych náboženských organizácií, ktoré homosexualitu démonizujú, tabuizujú a demagogizujú“.

„Z úst predstaviteľov kresťanských cirkví často počuť necitlivé, ba až nenávistné prejavy voči LGBT ľuďom, hoci – paradoxne – opačný prístup pozorujeme napríklad u pápeža Františka,“ dodal Marcel.

Podľa Martina Macka z Inakosti sa život homosexuálom na Slovensku zlepšuje, no „spoločenská akceptácia LGBT ľudí je stále jedna z najnižších z krajín EÚ, čo sa prejavuje aj na zvýšenej miere emigrácie“.

„Stres z menšinového postavenia má stále závažné dôsledky v podobe zhoršeného duševného zdravia, nižšieho sebavedomia, častejšieho zneužívania návykových látok a celkovo rizikového správania v porovnaní s väčšinovou populáciou,“ dodal Macko.

Za najlepší spôsob, ako búrať stereotypy a predsudky, Macko považuje, ak „ľudia osobne spoznajú LGBTI ľudí vo svojich rodinách, na pracoviskách, v školách, v susedstve, v cirkevných spoločenstvách, v športových tímoch a inde“.

„A tu máme na Slovensku obrovskú rezervu. Podľa reprezentatívneho prieskumu agentúry Focus pre Iniciatívu Inakosť z júna 2016 iba 35 percent ľudí na Slovensku osobne pozná nejakého geja alebo lesbu. Aj po viac ako 26 rokoch demokracie a rozvoja občianskej spoločnosti takmer dve tretiny ľudí na Slovensku nepoznajú žiadneho geja alebo lesbu vo svojom okolí alebo o nich nevedia,“ vraví Macko.

Teraz najčítanejšie