Aj vy máte strach hovoriť so šéfom o svojom plate? Baviť sa o peniazoch je pre Slovákov tabu

Už ste si niekedy od šéfa pýtali vyšší plat? A ako ste sa pri tom cítili?

Slovensko nepatrí ku krajinám, kde je vyjednávanie o výške platu považované za bežnú pracovnú záležitosť. Problém s tým u nás nemá len necelá štvrtina zamestnancov. V odvahe ozvať sa, že chceme pridať, patríme na chvost rebríčka krajín Európskej únie.

Ukazuje to prieskum Eurobarometer 465, ktorý si dala tento rok vypracovať Európska komisia.

Prečo sa teda bojíme vyjednávať o tom, koľko budeme zarábať?

Slováci sa celkovo menej verejne angažujú, zamýšľa sa psychológ zo Slovenskej akadémie vied Michal Kentoš. “Aj iné výskumy, napríklad Európska sociálna sonda, ukazujú, že ľudia u nás menej štrajkujú, menej sa zapájajú do demonštrácií, či bojkotujú nejaké produkty ako prejav svojej nespokojnosti. Sťažujeme sa, ale v porovnaní s inými nekonáme,” hovorí Kentoš.

Slovensko označuje z tohto pohľadu za ideálnu krajinu pre zahraničných investorov. Kolektívnu nespokojnosť so svojimi platmi na verejnosti tento rok vyjadrili najviditeľnejšie ostrým štrajkom zamestnanci Volkswagenu, ktorí si tak „vydupali“ zvýšenie miezd.

Téma platov tento týždeň ožila aj vďaka poslancom v parlamente, ktorí majú od roku 2011 zmrazené platy.

Časť z nich otvorene hovorí, že po šiestich rokoch by si zaslúžili ich zvýšenie, druhá časť ostýchavo váha, či si ich zaslúžia a pri hlasovaní sa radšej zdržali alebo nehlasovali vôbec. Nie sú teda iní, ako bežní Slováci, ktorým sa zdá vyjednávanie o plate nepríjemné.

Plat poslanca, ktorý žije v Bratislave, je dnes 3346 eur, nebratislavského 3576 eur. „Zahanbený“ pokus pridať si napokon skončí zrejme neúspechom, premiér Robert Fico dal jasne najavo, že poslanci si pri súčasnej úrovni platov na Slovensku pridať nezaslúžia.

Vyjednávať Slovákov nikto neučil

Staršiu generáciu, ktorá vyrástla za totality, to nikto neučil, pretože to za socializmu nepotrebovali, reaguje Luboš Sirota z personálnej agentúry McRoy Group na otázku o tom, či sú ľudia u nás zvyknutí ozvať sa, keď chcú pridať. “Platy rástli tabuľkovo, chýbala možnosť individuálnych dohôd a žiadosti o zvýšenie mzdy sa vnímali ako rizikové vytŕčanie z davu,” hovorí.

Emil Machyna je vedúci odborového združenia Kovo a o mzdových pomeroch hovoril od deväťdesiatych rokov so stovkami firiem. Súhlasí s tým, že strach prehovoriť o plate pramení aj z histórie.

“Zažili sme si veľmi ťažké obdobie. Padli nám tu zbrojárske podniky a v priebehu roka a pol sa stratilo 170-tisíc pracovných miest,“ spomína odborár na obdobie spred dvadsiatich rokov a vysokú nezamestnanosť. „V takomto stave tlačiť ľudí do vyjednávania a žiadať vyššiu mzdu je veľmi ťažké. Zamestnávateľ vám povie, že pozrite sa, desať alebo pätnásť ľudí tu pred fabrikou čaká na vaše miesto.”

Podobné to podľa Machynu bolo aj v čase ekonomickej krízy okolo roku 2009. Ak by však za ostýchavosťou hovoriť otvorene o peniazoch bola kríza, podpísalo by sa to na sebavedomí všetkých krajín. A to sa nedeje, sú krajiny, kde sa o platoch otvorene hovorí a Slováci v tomto parametri výrazne zaostávajú.

Česi sa vyjednávať neboja, ale nerobia to

Zaujímavé je, že kým pri pohovoroch s nadriadenými pri téme platov Slováci z prieskumu vychádzajú ako najustráchanejší, Česi sú na úplne opačnej strane rebríčka. Až 82 percent ich odpovedalo, že sa pri pomyslení na vyjednávanie svojho platu cítia komfortne.

V ďalšej otázke však len 37 percent Čechov potvrdilo, že sa o to už niekedy pokúsili. Predbehli sme ich dokonca aj my – 40 percent Slovákov tvrdí, že už o svojom plate so zamestnávateľom rokovali.

Dá sa teda povedať, že aj napriek odporu k diskusiám o svojom plate, sa pomerne veľká časť Slovákov dokáže prekonať a dohodnúť si stretnutie so svojím šéfom.

O platoch sa nebavíme, lebo o nich nevieme

“Za socializmu každý vedel o každom, koľko zarába, dokonca boli platy vyvesené. A bola to niekedy veľká závisť, keď niekto dostal o stovku, prípadne o päťdesiat korún viac,” vracia sa do minulosti Machyna. Dnes, keď sa platy môžu výraznejšie líšiť, sa ľudia takýchto konfliktov stále boja.

“Platí, že ak chcete rozhádať ľudí, dajte jednému o stovku viac a už to máte,” hovorí Machyna. Priemerná výška platu na Slovensku je dnes 944 eur.

To, že pre zamestnávateľov na Slovensku je téma platov často tabu, potvrdzuje hovorkyňa pracovného portálu Profesia.sk Nikola Richterová. Informácie, koľko ľudia zarábajú, sa podľa nej snažia držať firmy v tajnosti a zväčša k mlčanlivosti o plate zaväzujú v pracovných zmluvách aj zamestnancov. „Toto je hlavný dôvod, prečo slovenskí zamestnanci celkovo nevedia až tak o tom, koľko zarába ich kolega,” tvrdí.

 

“Ľudia často nevedia, koľko sa v ich spoločnostiach zarába, a preto je pre nich náročné zistiť, koľko si môžu vypýtať. Pre uchádzačov môže byť nepríjemná nielen situácia, keď si na pracovnom pohovore vypýtajú príliš málo, ale zároveň aj situácia, keď si vypýtajú veľa,” hovorí Richterová.

Diskusiu o platoch by podľa nej mohlo otvoriť povinné zverejňovanie hrubého platu v inzerátoch. O tejto zmene už diskutovali aj politici. Poslanci Miroslav Beblavý a Jozef Mihál (Spolu) na jar pripravili návrh zákona, podľa ktorého by zamestnávatelia museli v pracovných inzerátoch uvádzať minimálny základný plat pre danú pozíciu.

Ich návrh neprešiel, ale veľmi podobný zákon pred pár týždňami navrhli poslanci vládneho Smeru Ján Podmanický, Martin Glváč a Ľubomír Petrák. Pre nedodržiavanie tohto nariadenia chcú zamestnávateľom dávať pokutu až do 33-tisíc eur. Zverejňovanie minimálneho platu v inzeráte by mohlo chrániť zraniteľné skupiny, ako napríklad Rómov alebo ženy, aby im zamestnávateľ neponúkal výrazne nižší plat, než ostatným záujemcom. Zákon ide do prvého čítania, Jozef Mihál predpokladá, že hlasovaním hladko prejde.

Zverejnenie výšky platu láka viac záujemcov

V roku 2017 bolo na portáli Profesia.sk približne 27 percent inzerátov so zverejneným platom. Rok predtým ich bolo len 20 percent. Dá sa teda povedať, že zverejňovanie platu prestáva byť tabu. Inzerentom to navyše môže pomôcť prilákať viac záujemcov.

“Všeobecne platí, že ak má pracovná ponuka zverejnený plat, tak na ňu zareaguje viac ľudí. V roku 2017 je to v priemere o približne 16 percent viac uchádzačov,” vraví Richterová z Profesia.sk. Upozorňuje však, že to neplatí pri všetkých pracovných pozíciách.

Jitka Součková z personálnej agentúry Grafton pridáva úplne inú skúsenosť, hovorím že zverejňovanie platov sa firmám nemusí oplatiť, a považuje za otázne, či by to bol pre firmy udržateľný stav. Noví zamestnanci totiž v posledných rokoch vďaka rastu ekonomiky dostávajú vyššie mzdy, než boli napríklad pred troma rokmi. „Je bežné, že zamestnanec, ktorý je vo firme päť rokov, má rovnakú alebo nižšiu mzdu, než nový zamestnanec,” vysvetľuje Součková.

O platoch by sme chceli vedieť viac

Zmenu a väčšiu otvorenosť v debate o platoch môžu naštartovať mladí ľudia, ktorí sú už pri rozhovoroch o mzdách otvorenejší. Keď sa ľudí v prieskume pýtali, či vedia, koľko zarábajú ich kolegovia, len polovica Slovákov odpovedala, že má o tom presnú alebo aspoň približnú predstavu. Menej vedia o kolegoch už len v Taliansku a Česku. Väčšina ľudí tam nemá predstavu o tom, koľko zarábajú ich kolegovia.

Neznamená to však, že by to nechceli vedieť. Viac ako dve tretiny Slovákov povedali, že by im neprekážalo, ak by ich firma zverejňovala priemerný ženský a mužský plat na určitých pozíciách vo firme.

Podobne ľudia odpovedali aj v prieskume portálu Profesia.sk. Vyplynulo z neho aj to, že Slováci sú o výške svojho platu ochotní hovoriť najmä so svojimi najbližšími. Takmer 60 percent respondentov povedalo, že blízkym o výške svojho platu povedali.

Podľa psychológa Kentoša môže zverejňovanie priemerných platov na niektorých pozíciách ľudí motivovať. Upozorňuje však zároveň, že zverejňovanie presných platov konkrétnych zamestnancov by nemuselo byť prínosom.

“Domnievam sa, že vedomosť o platoch kolegov neprispieva k osobnej spokojnosti zamestnancov, skôr naopak, je demotivujúca,” myslí si Kentoš. “Adamsova teória spravodlivosti potvrdzuje, že sme schopní tolerovať vlastnú vyššiu mzdu za rovnakú prácu, ale rozhodne nie vyššiu mzdu iných ľudí za rovnakú prácu.”

Nižšia nezamestnanosť, vyššie platy

Zamestnanci sa môžu snažiť o vyššie platy samostatne, ďalšia možnosť je organizovať sa v odboroch.

Machyna tvrdí, že kolektívne vyjednávanie býva úspešnejšie. “Vyjednať si vyšší plat len za seba je veľmi ťažké. Pokiaľ nie ste špičkový odborník, ktorého firma potrebuje, tak vám plat nezvýšia. Takto môže vyjednávať dve alebo päť percent ľudí. Všetko ostatné musíte vyjednávať kolektívne, inak na to nemáte silu,” hovorí.

Prečítajte si

Detvianski odborári sa učili štrajkový poker aj v Amerike – zistili, že funguje

Príkladom úspešného kolektívneho vyjednávania s dôsledným prístupom bol štrajk v PPS Detva v januári tohto roku. Miestni odborári po mesiacoch neúspešných rokovaní s vedením firmy vstúpili do štrajku a spravili to masovo. Po troch dňoch sa do práce mohli vrátiť – čiastočne ustúpili zo svojich stanovísk zamestnanci aj zamestnávateľ. Výsledok? Navýšenie miezd o 4,5 percenta, čo je 38,50 mesačne.

V prieskume Eurobarometru 465 boli pri vyjednávaní najsebavedomejší muži na manažérskych pozíciách, ktorí na konci mesiaca nemali problém s nedostatkom peňazí.

Machyna sa ľudí snaží presviedčať, aby od svojich nadriadených vyššie platy žiadali teraz. Je podľa neho ideálny čas, pretože zamestnanosť je na historickom minime a firmy si navzájom kradnú zamestnancov. Napriek tomu, sa mnohí o svoje miesta aj tak boja.

Príliš riskantná debata

Viac ako polovica Slovákov sa o svojom plate nikdy nepokúsila vyjednávať. Neznamená to, že sú príliš ustráchaní, nie každý si to jednoducho môže dovoliť. Aj napriek celkovo historicky najnižšej nezamestnanosti máme na Slovensku regióny s pomerne vysokou nezamestnanosťou.

Najmenej odvážni vypýtať si od šéfa vyšší plat sú podľa Eurobarometra manuálne pracujúci, ženy, starší zamestnanci, a tí, čo majú na konci mesiaca problém vyjsť s peniazmi. Zaujímavé je, že Česi a Slováci kraľovali rebríčku aj pri otázke, či ich ženské kolegyne zarábajú menej. Viac ako polovica Čechov a takmer polovica Slovákov odpovedala, že áno.

Po zvážení rizík a možných ziskov si mnohí zamestnanci povedia, že im to za to nestojí zájsť za ľuďmi z vedenia, aby sa porozprávali o finančnom ohodnotení. Kentoš pripomína, že bežný zamestnanec je pri rozhovore voči nadriadenému v psychologickej nevýhode. “Chce to odvahu a najmä argumenty. Teda vlastný prínos pre zamestnávateľa, schopnosti a zručnosti.”

Sirota z McRoy vysvetľuje, že odvahu treba aj v iných situáciách, ktoré pre ľudí môžu byť nepohodlné. Ľudia sa nezvyknú cítiť pohodlne v potenciálne konfliktných situáciách bez ohľadu na ich obsah. „Málokomu je príjemné reklamovať v reštaurácii studené jedlo, zahriaknuť príliš hlučnú spoločnosť sediacu za vedľajším stolom,” hovorí Sirota.

Zároveň však platí, že čím studenšie jedlo človek dostane, tým je jeho presvedčenie, že koná správne, silnejšie. “Ak si je zamestnanec istý, že zarába primálo, je ochotnejší ísť aj do potenciálneho konfliktu než v situácii, ak o tom úplne presvedčený nie je,” hovorí Sirota. Tam, kde je nespravodlivosť najvypuklejšia, by podľa neho mali byť ľudia prirodzene odvážnejší a odhodlanejší ísť aj do prípadného konfliktu.